Home » Archives » Boh a my dvaja

Boh a my dvaja

Autor: Mária Kohutiarová

V okamihu vyslovenia manželského sľubu oficiálne potvrdzujeme trojičnú koalíciu nášho vzťahu: v sľube denne, verne a s úctou napredovať v láske nie sme len my dvaja, hoci sa to tak navonok zdá. Je tu s nami Boh. Prečo?

Mnohí z nás si toho tretieho v našom vzťahu veľmi neuvedomujú. Áno, skladali sme manželský sľub pred tvárou Boha. Opakujú nám z času na čas pri spovedi a v kázňach, že Boh chce byť prítomný v našom manželstve. Však sa máme radi, niekedy viac, niekedy menej, občas sa pohádame, potom zmierime, ideme do kostola, modlíme sa. Tak normálne ako všetci. No predsa cítime, že naše manželstvo by malo byť niečím viac, ako práve je, že je povolané stať sa svätyňou lásky. To sa nám však občas (ak nie každý deň) zdá byť nad naše sily: „Nepočúva ma, keď sa s ním rozprávam!“ „Stále odo mňa niečo chce!“ „Neberie ma vážne ako ženu s mojimi pocitmi, prežívaním, intuíciou!“ „Pri nej nemôžem byť muž, stále ma tlačí do svojich predstáv. Buď je, ako chce ona a ja sa cítim ako hlupák, alebo je po mojom a ona je urazená.“ A tak ideme v statuse bežného priemeru – raz hore, raz dole, v srdci akási nespokojná, nevyslovená túžba žiť inak, lepšie. Rovnako, ako zapadá prachom kríž, na ktorý sme skladali manželskú prísahu, zapadá prachom nevšímavosti aj Boh a všetko, čo nám ponúka. No predsa bez neho nie je žiadne manželstvo tým, čím má byť.

Svätý Otec František v exhortácii Amoris laetitia hovorí jasne: „Pár, ktorý miluje a plodí život, je skutočnou živou sochou, schopnou znázorniť Boha Stvoriteľa a Spasiteľa.“ (AL 11) Znamená to teda, že náš vzťah hovorí, v akého Boha veríme. To, ako sa ja správam k tebe – ako manžel, tvoja manželka, ukazuje, kým je pre mňa Boh, aký je môj vzťah k Pánovi, ako ho poznám. A tu je často ten náš manželský pes zakopaný: naša láska bude vtedy živá, vášnivá, autentická, inšpiratívna, nádherná pre každého jedného z nás, pre nás oboch, pre naše deti, pre našich blízkych aj vzdialenejších, ak bude žiť z poznania a vzťahu s naším Bohom. 

Buďme totiž úprimní: hoci je ľudská láska úžasný cit a sila, je sama osebe nedostatočná v mnohých situáciách života. Nevládzeme donekonečna odpúšťať, donekonečna dávať šancu, donekonečna sa na seba usmievať, donekonečna zbierať ponožky, keď zas ty na ne zabudneš, donekonečna brať s pokojom, že hodinu voláš so sestrou (a ja by som to vybavil za tri minúty)… Nezvládame to sami. A navyše: nedokážeme mať stále inšpiráciu, ako milovať viac, znovu – aj teraz, keď si strapatá v teplákoch a na tričku máš fľak, ako si práve kŕmila to naše tretie… Ako ťa teraz vnímať ako krásnu, keď sa v tomto stave nepodobáš na očarujúcu femme fatale, akú som stretol pred pár rokmi? Ako sa stávať pre teba darom, keď prídeš domov, vytiahneš počítač a čosi zúrivo riešiš, zatiaľ čo ja sa cítim ako vzduch? Priveľa drobných zádrhov, v nich pretlak emócií, nevypovedaných alebo zle vypovedaných slov (jedno horšie ako druhé). A bolesť. Najprv malá, potom kúsok väčšia. A s ňou pribúdajúci pocit, že som nemilovaná, že to nemá zmysel milovať ťa. Sme vtedy obrazom, sochou Boha?

Chceli by sme. Lebo sen, ideál, túžba žiť l(L)ásku ostáva hlboko v nás. Ale – ako na to? Očarenie z chodenia vyšumelo, prišla realita. Tak?

Potrebujeme sa vrátiť späť a nechať sa znovu inšpirovať tým, v ktorom má aj naša láska a náš príbeh začiatok a ktorá je jej prameňom. Ak nemá naša láska vyschnúť, musíme sa napiť. Ak sa treba napiť, musíme mať vodu, ísť po ňu tam, kde je životodarná tekutina pre náš vzťah. Musíme sa vrátiť k Bohu – každý sám, ale aj spolu ako pár. 

Prvá otázka a zadanie na každý deň, pre každého z nás – muža aj ženu – znie: Kto je pre mňa Boh? Čo pre mňa znamená? Ako ho poznám? Aký mám s ním vzťah? Hovorím s ním tak zo srdca, bezprostredne? Učím sa od neho, je pre mňa inšpiráciou? Rozumiem tomu, čo mi hovorí cez svoj list lásky, cez Písmo? Poznávam to, čo odo mňa očakáva a čím mi pomáha na ceste milovať aj cez výklad Cirkvi, príklady svätých, blízkych manželov v mojom okruhu?

Až vtedy, ak budem čoraz viac a lepšie poznávať svojho Boha z tváre do tváre, zo Slova do slova (z toho jeho, ktoré mi on ponúka, do toho môjho – cez moju modlitbu a potom cez slová, ktoré dávam svojmu drahému, svojej drahej), budem môcť lepšie porozumieť, čo skutočne láska je, a formovať podľa nej tú svoju. Až potom sa budem usilovať stále viac milovať svoju manželku, svojho manžela tak, ako viem, poznávam a zakúšam, že Boh nezištne, bezpodmienečne miluje mňa. Až vtedy, keď porozumiem tajomstvu Božej lásky, ktorá sa dáva prvá, prichádza prvá, odpúšťa prvá, trpí prvá… lebo vie, že len pri „nákaze“ láskou (často takou nelogickou a márnotratne investujúcou čas a možnosti) sa začína skutočná zmena ľudského srdca k lepšiemu… Až keď pochopím, že prijatie ťažkostí, ktoré majú umenšovať moje pažravé ego, je neuveriteľným procesom plodnosti a rozmnoženia požehnania… až vtedy nebudem hovoriť slová „nemá to zmysel sa s ním naťahovať“. Miesto toho budem donekonečna hľadať spôsob, ako klopať inak, lepšie na srdce toho, koho mi Boh daroval ako trenažér rastu k láske. Boh nás v tomto tréningu dopuje každého nielen svojím Slovom (čo je on sám – Živý!), ale aj Eucharistiou, posilou na cestu k dokonalosti, aj ostatnými sviatosťami, ktoré smieme prijať.

Ak budeme obaja rovnako túžiť takto objavovať, poznávať, zažívať Božiu lásku a jeho samotného aj ako pár, vtedy sa naša manželská láska napriek čomukoľvek, čo príde do nášho života, stane obrazom, cez ktorý ukazujeme skutočnú tvár Boha tomu druhému, svojim deťom i tým ostatným za dverami nášho domova. Vtedy, ak budeme obaja žiť zo Slova a z Daru jeho stola, sa stane naše manželstvo a rodina spoločenstvom lásky – a tí okolo nás budú môcť o nás s obdivom povedať rovnako ako o prvotnej cirkvi: „Pozrite, ako sa  milujú!“ (Ale aby si nezúfali tí, ktorí v tomto hľadaní Boha a jeho tváre lásky ostanú sami: nevzdávajte to: Stále ste dvaja na jedného. Ty, Boh proti tomu, ktorý práve nevie/nechce/nie je zrelý hľadať a rásť.)

Každý deň sa tak potom stane napĺňaním tej tajomnej túžby žiť Lásku. Každý deň sa stane Láskou. Lebo budeme žiť s Láskou. Lebo Láska sa stane podstatou našej lásky. Môže byť viac? 

Ak si to premeníme na drobné: aký úžasný dosah na život a rozhodovanie našich detí bude mať, ak nás oboch uvidia odpúšťať si a zmierovať sa s takou nehou, pozornosťou, ľútosťou a ospravedlnením, s takým milosrdenstvom, ako to denne dostáva každý z nás od Boha – a my o tom vieme? Čo to spraví s tvojím kolegom, keď aj po dvadsiatich rokoch manželstva do telefónu z práce nahlas povieš: „Si pre mňa tá najúžasnejšia žena na svete. Milujem ťa!“ 

Napokon už len malý moment: Presťahovali sme sa do nového bydliska. Väčšia dedina, ale len jeden kostol. My, podľa svojho zvyku, sme každú svätú omšu, aj v týždni, prichádzali spolu do kostola, sadli si vedľa seba, držali sa za ruky, šli za sebou na sväté prijímanie, vyšli spolu za ruky… pre nás prirodzenosť nášho vzťahu – dať von to, čo žijeme medzi sebou. Nakoniec, tak je to dodnes. Jedného dňa nás pred kostolom nesmelo oslovili pre nás vtedy ešte neznámi mladí manželia: „Prepáčte… ak otravujeme… ale chceli by sme vám poďakovať.“ Prekvapene sme na seba pozreli – netušili sme, čím sme im urobili láskavosť. Ale oni pokračovali: „Sledujeme vás v kostole, nevieme, kde bývate. Ale chceme vám povedať, že ste obrovským povzbudením pre naše manželstvo. Ide z vás také prijatie, pokoj, láska, jednota… také spojenie s Bohom, že sa na vás nevieme vynadívať. A… je to veľmi nákazlivé. Aj my by sme to tak chceli žiť. Ako sa to dá?“

Nezabúdajme na to: ak budeme žiť s Bohom, stane sa naše manželstvo najlepším PR Boha.

Čo (u)robím práve tento mesiac pre to, aby som viac objavil Lásku, svojho Boha?

Kto je pre mňa pozemským vzorom (už svätý či žijúci manželský pár) toho, ako žiť s Bohom naše manželstvo? Ak ho nemám, budem hľadať… 

Ilustračný obrázok: unsplash

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.