Autor: Mário Jančovič
Volám sa Mário Jančovič a pochádzam z dedinky Veselé, neďaleko Piešťan. Chcel by som sa s vami podeliť o svoju misijnú skúsenosť, ktorá – s väčšími či menšími prestávkami – trvala šesť rokov. Veľmi rád spoznávam cudzie kultúry a taktiež rád pomáham. Toto je moja častá odpoveď tým, ktorí sa ma pýtajú na motív pôsobenia v krajinách tretieho či štvrtého sveta. Moja absolútne prvá misijná skúsenosť bola spätá s kresťanskou organizáciou eRko, ktorá každoročne vysiela niekoľkých dobrovoľníkov do Afriky. Takto som sa na pár mesiacov dostal do východnej Afriky, konkrétne do Kene a jej hlavného mesta Nairobi. Vtedy som zažíval pomerne veľký kultúrny šok, keďže africký spôsob života je na míle vzdialený tomu nášmu európskemu.
Počas prvých mesiacov som, okrem nasávania všetkého nového a neustáleho čudovania sa nad (ne)fungovaním systému, prežíval svoje dni s deťmi – tými žijúcimi na uliciach a perifériách hlavného mesta. Niektoré štatistiky uvádzajú až 30 000 detí, ktoré takto, žiaľ, musia tráviť svoje detstvo, fetujúc lepidlo, kradnúc jedlo či prespávajúc v kartónových škatuliach niekde na smetisku. Práve toto bola cieľová skupina, ktorá mala možnosť chodiť ku nám do centra, kde za asistencie dobrovoľníkov mali tieto „street children“ (deti ulice) aspoň na chvíľu pocit normálne fungujúcej ľudskej bytosti. Sprcha, jedlo, lekárske vyšetrenia, ale aj rôzne aktivity zamerané na rozvoj zručností boli súčasťou nášho centra. Napríklad sme sa s deťmi učili šiť topánky či futbalové lopty. Maľovať obrázky či počítať spolu matematiku. V neposlednom rade to bol spoločný futbal, ktorý najmä chalani milovali. Prekvapilo ma, keď chalani pred začiatkom futbalového zápasu zobuli jednu zo svojich topánok a odložili si ju pod strom. Na moju otázku, prečo tak urobili, mi odpovedali, že takýmto spôsobom vedia tej topánke predĺžiť život. Situácií ako táto bolo počas tých rokov neúrekom a ja som si neustále uvedomoval, aká formácia to pre mňa je. Obrovským problémom detí na ulici je fetovanie lepidla, prostredníctvom ktorého sú schopné zabúdať na ťažkú realitu, ktorej na ulici musia dennodenne čeliť. Dievčatá už od útleho veku predávajú svoje telá cudzím mužom – jediným dôvodom takéhoto konania je prežitie. Rodičia, ktorí radšej pošlú svoje dieťa na ulicu len preto, lebo ho nemajú ako uživiť. Malí školáci, ktorí predávajú balíčky s orieškami cez prázdniny či víkendy po uliciach, aby si vedeli kúpiť uniformu alebo rôzne pomôcky do školy. Ignorujúci a najmä bohatí politickí predstavitelia krajiny, pre ktorých bolo najmenšou starosťou nehľadieť len na svoje záujmy. Aj toto je Afrika.
Postupne som začal spolupracovať s Vysokou školu sv. Alžbety a pánom profesorom Krčmérym, ktorý spravuje viacero projektov v rôznych častiach sveta. S jeho pomocou sa nám v Nairobi podarilo založiť tri detské domovy – ako pre dievčatá, tak aj pre chlapcov. Samotným zážitkom bolo zbieranie týchto detí po uliciach Nairobi, kde sú často zneužívané na prácu najrôznejšieho druhu. Taktiež sa nám podarilo rozbehnúť malnutričné centrá pre podvyživené deti žijúce v slumoch (štvrtiach chudoby) či knižnicu pre školopovinné deti. Samostatnou kapitolou bola klinika pre chudobných, do ktorej sa aktívne zapájali aj slovenskí lekári. Každý jeden deň som bol opäť a opäť fascinovaný situáciami, ktoré by v Európe nefungovali za žiadnych okolností, ale v Afrike boli bežnou vecou. Napríklad to boli neosvetlené autá jazdiace v noci či autá jazdiace bez čelného skla, traktor jazdiaci len na troch kolesách…
Bol a som vďačný za každú jednu skúsenosť, ktorej sa mi na africkom kontinente dostalo. Človek akosi mimovoľne začne prehodnocovať svoj rebríček hodnôt a uvedomí si, ako málo toho v živote vlastne potrebuje. A ešte jedna vec, začal som si oveľa viac vážiť veci, ktoré mám. Teplá voda, elektrina alebo taká chladnička vôbec nie sú štandardom. O jednom teplom jedle denne ani nehovoriac.
Ako plynul čas, mal som možnosť navštíviť a pôsobiť aj v iných rozvojových krajinách, ako napríklad Uganda, Rwanda, Južný Sudán či Lesotho. Všade sme sa snažili ľuďom zmierňovať ich ťažké životné rozpoloženie. Za všetky by som spomenul Rwandu a kliniku nachádzajúcu sa vysoko v horách, ktorá bola jediným zdravotníckym zariadením široko-ďaleko.
Ďalšou kapitolou je nádherná africká príroda, kde sme s obľubou chodili cez víkendy a čerpali energiu do ďalších dní. Aj tu som si uvedomoval to bohatstvo, ktorým Boh – okrem iného – obdaroval africký kontinent. Nie zriedkavým javom bolo stretnutie sa so škorpiónmi, hadmi či pavúkmi, ktoré ma utvrdzovali v poznaní, že človek musí byť tak trochu aj dobrodruh, aby dokázal prežiť v daných podmienkach bez ujmy na zdraví.
Situácie, ktoré som pri vybavovaní nutnej administratívy, spojenej s chodom našich projektov, naozaj nemal rád, bola nekonečná korupcia a byrokracia, ktorá sa nachádzala naozaj všade a výrazne komplikovala naše pôsobenie. Bežným javom napríklad pri cestnej kontrole bolo, že policajt si pýtal peniaze na obed či na darčeky pre svoje deti.
Nedá mi nespomenúť religióznu stránku afrického ľudu. Afričania majú oveľa hlbší cit pre duchovno a následné vyjadrovanie svojej viery navonok. Tanec, spev a najrôznejšie hudobné nástroje boli pevnou súčasťou pri slávení liturgie a ja som sa už nevedel dočkať nasledujúcej nedele, keď som opäť mohol byť súčasťou tohto radostného vyjadrenia ich viery.
Fascinujúce pre mňa boli aj návštevy najrôznejších afrických kmeňov, ktoré žili pôvodným spôsobom života. Či to boli masajovia, pygmejovia alebo samburu, vždy ma presviedčali o tom, že šťastný človek nemusí byť nutne bohatý človek a že množstvo materiálnych vecí mi nezaručí pokoj v srdci.
Niekedy uvažujem nad tým, čím všetkým ma Afrika obohatila a čo všetko mi dala. Všetky svoje skúsenosti s radosťou posúvam ďalej mladším generáciám, s ktorými sa ako učiteľ pravidelne stretávam počas vyučovania.
Nuž, a čo dodať na záver? Snáď len to, aby sme si každý deň uvedomovali, že byť je viac, ako mať.
Mungu akubariki rafiki. (Nech vás Boh žehná, priatelia.)
Ilustračný obrázok: freepik
