o. Ondrej Chrvala: Pápež František nás pozýva byť ohlasovateľmi

Autor: Michal Koricina, Jakub Kohutiar

V prvom diele našej rubriky Buditelia sme boli navštíviť otca Ondreja Chrvalu. Otec Ondrej bol niekoľko rokov zodpovedný za pastoráciu mladých v Trnavskej arcidiecéze, zároveň je bývalým tajomníkom Rady pre mládež a univerzity pri Konferencii biskupov Slovenska. Momentálne je farárom v Abraháme. Je jedným z koordinátorov návštevy pápeža Františka na Slovensku a zodpovedným práve za Trnavskú arcidiecézu. Prinášame vám časť podcastu, ktorý si môžete vypočuť na spotify.

Ako som spomenul, v rámci našej arcidiecézy ste zodpovedný za prípravu návštevy pápeža Františka na Slovensku. Mohli by ste v krátkosti predstaviť, ako vyzerali prípravy na príchod, čo konkrétne bolo vášou úlohou?

Je to jednoduché a zložité zároveň, pretože to bolo hlásené naozaj na poslednú chvíľu a nastal organizačný výbuch. Do toho som bola menovaný ako koordinátor za Trnavskú arcidiecézu. Najprv sa čakalo, čo bude, pretože sa veľmi, veľmi riešili najmä podmienky registrácie. Vieme o podmienke od štátu, že iba zaočkovaní. Riešilo sa mnoho vecí, nastavovalo a potom sa programoval formulár. Takže popravde mám pomerne jednoduchú úlohu na rozdiel od diecéz, kde sa odohráva prítomnosť pápeža Františka –  Bratislavská, Košická diecéza, Prešovská eparchia sú v plných obrátkach a my ostatné diecézy a arcidiecézy, kde nie je prítomnosť Svätého Otca, viac-menej len navigujeme proces prihlasovania. Čiže som bol trošku pri tvorbe toho formulára. Pár minút dozadu (keď to budú čitatelia čítať, už to bude neskôr) prišla správa, že sa dá prihlasovať ako účastníci. Doteraz sa mohli prihlasovať len dobrovoľníci. Teda mojou úlohou je skôr uľahčiť prihlasovanie, aby sa o tom ľudia dozvedeli, vedieť odpovedať na ich otázky, nastaviť to tak, aby sa každý dostal k informáciám, ktoré potrebuje.

Možno je celá táto návšteva príležitosťou pre nás všetkých, aby sme lepšie spoznali pápeža Františka. Vieme, že vo svojom úrade je už ôsmy rok, táto cesta na Slovensko bude jeho 36. apoštolskou cestou. Ak by si mal pomenovať tri hlavné míľniky jeho pontifikátu, ktoré by to boli?

Myslím si, že prvým míľnikom pre mňa bolo, keď ho zvolili za Svätého Otca a na balkóne ešte predtým, než požehnal prítomných, si pokľakol a prosil o modlitbu. Viem, že som mu žehnal vtedy tam, kde som bol –  v plnej aule študentov –, a všetci sme sa zaňho modlili. Celý svet sa v tú chvíľu modlil za svojho otca, ktorého v ňom získal. To bol signál toho, že ráta s ľuďmi, s ich podporou, ráta s tým, že budú aktívni, nielen pasívni prijímatelia Božích milostí, ale budú tí, čo prinášajú, vnášajú, každý vo svojom stupni a možnosti, Božiu milosť do tohto sveta.

To potom prišlo v ďalšom míľniku, ktorým bola exhortácia Evangelii gaudium (Radosť evanjelia, pozn. redakcie), o Cirkvi, ktorá má vychádzať, o Cirkvi misijnej, ktorá nie je zameraná na vlastné štruktúry, ale na to, aby bolo evanjelium ohlásené svetu – a na to potrebujeme naozaj, ako pápež hovorí, misijnú transformáciu celej Cirkvi smerom navonok. To bol ďalší veľký míľnik a potom ťažko povedať, čo boli jeho míľniky, pretože sa pustil do reformy kúrie, stal sa veľkým apoštolom Božieho milosrdenstva, možno práve rok milosrdenstva bol silným míľnikom. A teraz tiež otvára niečo nové v Cirkvi – proces synodality, aby do rozhodovania v Cirkvi boli naozaj zapojení čo najširšie všetci práve tým svojím spôsobom, akým majú byť.

Spomenul si exhortáciu Evangelii gaudium – čiže radosť evanjelia. Hovorí sa tam, ako si aj spomenul, o misijnej transformácii. Čo si môžem predstaviť pod týmto pojmom?

Archív O. CHrvala

Dá sa povedať, že niekoľko storočí dejín Cirkvi, videli sme to aj na Slovensku ešte niekoľko desaťročí dozadu, všetci v spoločnosti boli veriaci, nebolo koho oslovovať evanjeliom. Keď sa povedali misie, predstavovali sme si nejaké vzdialené ázijské, africké krajiny. Teda celá činnosť Cirkvi bola zameraná na vlastných veriacich – dovnútra.

Dnes žijeme v časoch, keď v bežnej farnosti možno dvadsať percent ľudí chodí do kostola. Zvyšných osemdesiat percent, ak aj o Bohu počulo, nemá s ním vzťah, nepozná ho, alebo pristupuje k sviatostiam veľmi laxne, ak vôbec. Pápež František hovorí, že tí, ktorí sú veriaci, sa majú stať ohlasovateľmi evanjelia pre všetkých ostatných. Keď to poviem za seba, tak ak som farárom svojej farnosti, som farárom tých dvadsiatich percent, čo chodí do kostola, alebo tých osemdesiatich, čo nechodí? Ak som farárom aj osemdesiatich percent, čo nechodí, tak dokonca, čisto matematicky, osemdesiat percent mojich energií a snahy môjho pastoračného zamerania by mali byť na ohlasovanie evanjelia a dvadsať percent na vysluhovanie sviatostí a starostlivosť o tých, čo už evanjelium poznajú.

Ako môžem ja ako laik prispieť k tomu, aby sa Cirkev stala viac misionárskou alebo evanjelizačnou?

Keď to poviem v tom drsnom pomere 20:80, čo je väčšinou realita bežných slovenských farností, tak je jasné, že jeden kňaz nemôže zvládať obiehať všetkých ľudí. A preto pápež apeluje na každého jedného veriaceho a hovorí, že už len krst – to, že som pokrstený, mi dáva poslanie ohlasovať evanjelium, ktoré som prijal. Svätý Otec hovorí o veriacich, že sa majú stať – používa na to termín zložený z dvoch slov – učeník misionár. V prvom rade učeník – ten, kto pozná Ježiša Krista, ktorý ho osobne nasleduje, pre koho je Ježiš Pánom jeho života a premieňa jeho život. Keď som učeník, tak si to nemôžem nechať pre seba, nemôžem sa o to nepodeliť, takže sa stávam učeníkom misionárom, nasledujem Krista a hovorím o ňom druhým.

Zaujímavý je však ešte jeden fakt o Františkovi. Je známy svojím sociálnym cítením, čo možno vidieť pri mnohých návštevách, keď navštevuje oblasti, kde bývajú najchudobnejší, ale taktiež je známa aj jeho podpora charitatívnych diel. V čom spočíva Františkov základný odkaz v tejto oblasti pre nás, ale aj pre celú Cirkev?

Áno, no v tomto je takým veľkým apoštolom práve tej pointy, o čom je Cirkev. Ak hovoríme o tom, že Cirkev vôbec je, jej existencia je na to, aby sa svet dozvedel, kto je Ježiš a čo pre nich spravil. Ak je tu Cirkev hlavne pre tých, ktorí o evanjeliu nepočuli, tak medzi nimi je tu zvlášť pre tých, ktorí nemajú zástancov, sú na okraji spoločnosti, ako to hovorí pápež – vylúčení, skartovaní. Tí, ktorí mocných tohto sveta nezaujímajú, ale práve preto sú v strede záujmu Božej lásky a Božieho milosrdenstva. Ak máme nasledovať nášho Boha naozaj celým svojím srdcom, nemôžeme robiť inak, ako sa skloniť k tým najbiednejším a v prvom rade im ohlásiť Božiu lásku.

Okrem tohto sociálneho rozmeru má pápež aj mnohé ďalšie témy – ekumenizmus a iné. Čo sa teba osobne dotýka z jeho učenia, z toho, čo prináša dnešnej Cirkvi?

Veľmi silná je ekologická otázka záchrany sveta a planéty, prístupu k prírode. Silný je odkaz Božieho milosrdenstva. Mňa osobne sa najviac dotýka to Božie milosrdenstvo –  veľmi jasne tvrdí, že Boh je dobrý a milujúci Otec, a dáva do popredia Božiu lásku, jednak vo svojich prejavoch a jednak svojím správaním. Na druhej strane je to práve rozmer evanjelizácie, to, že zameriava Cirkev navonok. Ja som to zažil aj pri svojej práci s mladými, ktorí hovorievali, že to je pekné, že nám hovoríte o Bohu a rastieme vo viere, len keď ja pôjdem do školy, tak z tridsiatich spolužiakov sme traja veriaci a dvadsiati siedmi nie sú. Jednoducho, mladí nezažívali realitu, že všetci sme veriaci a všetci Boha poznáme a to, čo najviac potrebovali, bolo – ako mám ohlasovať? Nie ako to ja mám žiť alebo my v spoločenstve veriacich, ale ako to mám povedať tým, ktorí Ježiša nepoznajú, ktorých je okolo nás veľa. A toto presne pápež František prináša hneď vo svojej programovej exhortácii Evangelii gaudium.

K mladým sa ešte dostaneme, ale ešte predtým mi napadla otázka, keď si spomenul tie rôzne témy. Ktoré z nich môžu byť aktuálnou inšpiráciou pre dnešného Slováka?

V prvom rade vnímam, že by sme silno potrebovali počuť odkaz Božieho milosrdenstva. Často máme aj v rodinách takú tvrdosť, neprejavovanie citov, bojíme sa, čo to spraví, keď odhalíme srdce, sme  uzavretí medzi sebou. Čiže otvorenosť srdca, Božie milosrdenstvo, srdečnosť, ktorú aj on ako Juhoameričan vie priniesť, bezprostrednosť, ktorá nám môže pomôcť viac sa otvoriť. Potom naozaj kontakt – veľmi otvorený a srdečný kontakt Cirkvi so svetom okolo nej. Aby to nebolo, že sme v akomsi protiklade a nebodaj zazeráme na seba a každý je nejako uzavretý v tom svojom. Ale aby sme budovali a vytvárali mosty a tvorili ako Cirkev naozajhodnotu pre spoločnosť, že budeme v spoločnosti prijímaní, hodnoverní a prínosom.

Tak nech to len znásobí naše očakávania na túto návštevu pápeža Františka. Mladí sú tiež témou pápeža Františka a často o nich hovorí ako o „Božom teraz“, sú nádejou alebo ich často spája s témami, ako sú odvaha, riskovanie či prevzatie zodpovednosti, objavenie individuálnej cesty k svätosti. Ak by si mal pomenovať nejakú výzvu pre mladých dnešnej doby, čo by bolo asi najaktuálnejšie?

Je pravda, že pápež František je prvý pápež, ktorý zvolal synodu vyslovene o mládeži a napísal prvý dokument v dejinách Cirkvi o mladých – Christus vivit (Kristus žije, pozn. redakcie). Keby som mal vybrať jedno slovo z tých všetkých, tak je to aktivita. Pozývam mladých, aby boli aktívni. Pretože mladí dnes aj pod tlakom sveta, aj sklamaných očakávaní akoby rezignujú na premenu sveta na Božie kráľovstvo. Alebo už vôbec vnášanie svojich snov do sveta – rezignujú, utiahnu sa do toho, čo pápež volá gaučová kultúra. Inak povedané, nejako pohodlne prežiť život a o nič sa nezaujímať. A práve toto Svätý Otec burcuje – nie, vstaň z toho pohodlného gauča, ty si darom, si požehnaním a keď neprinesieš do sveta to, čo cez teba Boh zjavuje, svet o niečo dôležité príde. Takže príď a prines to. Buď tým, ktorý vylieva ďalej Božie dary, ktoré dostal.

Táto rubrika sa volá BUDITELIA a práve teraz by sme mohli premostiť k tebe, keďže ty sa mladým dlhodobo venuješ a pastorácia mladých ti je blízka. Už sme spomenuli, že si bol niekoľko rokov zodpovedný za pastoráciu mladých v našej Trnavskej arcidiecéze, potom si bol tajomníkom Rady pre mládež a stále nejaký kontakt s mládežou máš. Kde sa to celé začalo? Kedy? Myslel si si už od začiatku, že bude tvojou charakteristikou práca s mladými?

Ani nie, nešiel som do seminára s týmto zameraním, ale počas bohosloveckých štúdií sme robili aj s mladými v našej farnosti tábory a tak nejako som sa v tom našiel a oslovilo ma to. A potom, keď som bol poslaný do Ríma, aby som študoval nejakú špecializáciu, som nakoniec vyštudoval pastoráciu mládeže a animátorstvo, čo je celkom neobvyklý teologický odbor, málo ľudí na Slovensku ho má. Keď som sa vrátil, tak celkom prirodzene ma otec arcibiskup menoval za koordinátora pastorácie mládeže, vtedy veľmi čerstvo vzniknutej Trnavskej arcidiecézy. Občas sa teraz po rokoch obzriem a smejem sa, koľko bolo neúspešných pokusov a vecí, čo nám nevyšli a nefungovali, lebo pastorácia mladých je o budúcnosti. To znamená, že skúšame mnohé cesty a zistíme , že niektoré sú slepé, takže bolo aj niekoľko projektov, ktoré nefungovali a nešli dobre, ale o tom je práve to hľadanie ciest. Bolo aj niekoľko projektov, ktoré boli úspešné a fungujú dodnes, alebo dlho fungovali, napríklad Diecézne centrum mládeže v Bojničkách, ktoré je stále dosť vyhľadávané. Dlho fungovala naša animátorská škola „TAŠka“, ktorá formovala nových mladých pre spoločenstvá, alebo dodnes sú stretnutia mládeže či spoločenstiev v našej diecéze.

Keďže si bol niekoľko rokov tajomníkom Rady pre mládež pri KBS, tam si mal prsty v mnohých projektoch. Môžeš nám o tom ešte krátko povedať? Stál si pri nejakých kľúčových veciach aj v tejto sfére?

Tam je dôležité nastavovať určité zázemie pre pastoráciu mládeže. Ja sám som si akoby z tej nižšej úrovne otestoval, čo by som potreboval, a keď som sa dostal na národnú úroveň, tak som sa snažil tým, čo boli v diecézach, pripravovať možnosti a veci, čo by si sami pripravovať nezvládali. Náš rytmus práce určovali najmä Svetové dni mládeže so Svätým Otcom, ktoré som zažil tri alebo štyri počas svojho fungovania. Do toho sme začali robiť Národné stretnutia mládeže, ktoré za mojich čias boli tri a myslím si, že boli veľmi úspešné a získali si aj svoje renomé. Dokonca už ďalší tím pripravuje ďalšie stretnutie mládeže.

Ty si potom z tohto odišiel práve preto, že si farárom v Abraháme, zmenila sa tvoja základná služba. V čom je to iné, ako vyzerá tvoj bežný deň? Už to asi nie sú pravidelné víkendovky alebo evanjelizácie, nejaké výjazdy a tak ďalej. Alebo?

V pastorácii mládeže to bolo veľmi veľa o jazdení, rozbitý program, niekedy víkendovky, niekedy porady, krížom-krážom. A tu je režim stabilný, každý deň svätá omša, každú nedeľu dopoludňajšie sväté omše, prvý piatok spovedanie, je to taký veľmi stabilný, pokojný režim a zároveň je to práca naozaj so všetkými. Ja som niekedy vysvetľoval, keď som bol v pastorácii mládeže, že farský kňaz je ako obvodný lekár – je pre všetkých – a ja som bol ako lekár v nemocnici, ktorý má svoju úzko zameranú ambulanciu. A teraz ma preložili za všeobecného lekára, som tu pre všetkých a snažím sa tu byť pre všetkých od najmladších po najstarších, od bližších po vzdialenejších a naozaj pre každého ponúknuť niečo, aby sa vo farnosti našiel ako doma.

Recommended Posts