Čo nás priviedlo k spolupracovníkom – ako sa to začalo?
Autor: Mária Kohutiarová
Čo nás priviedlo k spolupracovníkom – ako sa to začalo?
„Lekvárovým chlebom s cibuľou.“
Spomenieme jednu úsmevnú situáciu, ktorou sa to všetko začalo.
Ako mladí zaľúbenci sme boli pozvaní na duchovné cvičenia (samozrejme, tajne – písal sa rok 1981, teda ešte tvrdá totalita), aby sme upevňovali svoj duchovný život a vyprosovali si potrebné milosti pre náš rozvíjajúci sa vzťah. Keď sme prišli večer po práci na chatu, kde už bola hŕstka mladých ľudí, uvítacím „ceremoniálom“ pri večeri bol lekvárový chlieb s cibuľou – keď to zjete, tak „patríte“ k nám (to sme ešte nevedeli, že prednášajúcim duchovných cvičení je salezián…). Veľmi sa nám do tejto kombinácie jedla nechcelo, ale čo už – túžba po vyšších hodnotách prekonala aj takúto prekážočku…
Tieto duchovné cvičenia dosť zavážili na našom ďalšom smerovaní – boli sme pozvaní na činnú spoluprácu pri apoštoláte mladých, na službu mladým rodinám s viacerými deťmi – hoci ešte stále sme nevedeli nič o saleziánoch spolupracovníkoch ani o tajnej činnosti saleziánov. A tak sa to postupne začalo formovať – najprv našou službou pre druhých a potom aj duchovnou formáciou a postupným odhaľovaním práce saleziánov, ako aj saleziánov spolupracovníkov, až to v roku 1984 vyvrcholilo slávnostným (ale v tom čase ešte tajným) prísľubom, že budeme pracovať najmä na povznesení a spáse mladých, svedčiť o saleziánskom duchu…
To, že sme vstúpili do saleziánskej rodiny – stali sa saleziánmi spolupracovníkmi –, malo veľký a myslím si, že podstatný vplyv na celý náš život – nielen ako manželov, ale aj ako rodičov – cítili sme veľkú oporu saleziánskej rodiny pri výchove našich vlastných piatich detí. Vďaka Pánovi sa aj dve z našich už dospelých detí aj so svojimi manželskými partnermi vydali na cestu saleziánov spolupracovníkov a aj ďalšie tri naše deti pracujú v saleziánskej rodine ako animátori, dobrovoľníci.
Podporu pociťujeme aj v súčasnosti pri apoštoláte – napríklad, keď vieme, že počas kurzu „Manželské večery“, ktorými sme niekoľko rokov lektormi, nás naši bratia a sestry sprevádzajú svojimi modlitbami. Náš život si nevieme predstaviť bez saleziánskej rodiny, a preto sme Pánovi, ako aj nášmu zakladateľovi Jánovi Boscovi vďační, že nás do tejto rodiny povolal.
Jozef a Anna Piknovci, Trnava
„Boh nepovoláva schopných, ale uschopňuje povolaných.“ Aj vďaka tomuto citátu sme sa rozhodli vstúpiť do saleziánskej rodiny. Chceli sme, aby rástla naša viera, vzťahy, aby sme sa formovali v spoločenstve rovnako zmýšľajúcich ľudí, ale taktiež neustále pracovali na sebe a obohacovali život v rodine a farnosti. Zaujal nás život istej spolupracovníckej rodiny (oni vedia, ktorí to sú), videli sme, ako fungujú v každodennom živote a ako sú stále napriek starostiam takí naozaj radostní a odovzdaní Bohu.
Prihlásili sme sa do ašpirantskej prípravy a začali sme spoznávať don Bosca a jeho spiritualitu. Páčilo sa nám, že povolanie saleziána spolupracovníka máme primárne prežívať tam, kde sme, teda doma, v práci, vo svojej farnosti. Prísľuby sme zložili v roku 2008 a pri spätnom pohľade si uvedomujeme, že to nebol koniec našej formácie, ale skôr jej prehlbovanie, zrenie a uvedomovanie si toho, čo je pre život v Cirkvi dôležité. Aj keď si to často pri zhone a realizácii aktivít ani neuvedomujeme, vieme, že máme vždy otvorené dvere a spája nás silné puto vzájomnej podpory! Na živote saleziána spolupracovníka sa nám páči bohatosť a pestrosť množstva aktivít, že máme duchovnú rodinu a sme za to veľmi vďační!
Najväčší zážitok bol počas poznávacieho pobytu v Ríme, kde sme navštívili baziliku Sacro Cuore, ktorú dobudoval don Bosco, a starší pán nás sprevádzal miestami a ukázal nám nielen izbu, ale aj situácie z pôsobenia don Bosca. (Nezabudnem, ako som cestou po schodisku podopieral starého pána, hrajúceho don Bosca – naozaj mám pocit, akoby som podopieral samotného don Bosca, bol to veľmi silný zážitok.) Nakoniec sme sa kľačiac modlili na mieste, kde don Bosco slúžieval svätú omšu. Odkaz don Bosca pre nás: „Buď veselý a plň si povinnosti.“
Evka a Pavol Fojtíkovci
Fotografie: pexels.com
