Home » Archives » Milovaná slepá aj zdravá

Milovaná slepá aj zdravá

Môj otec usúdil, že som nehodná byť dcérou šľachtica. Ako dobre, že mám aj iného Otca, ktorý si myslel a myslí niečo iné!

Môj otec usúdil, že som nehodná byť dcérou šľachtica. Ako dobre, že mám aj iného Otca, ktorý si myslel a myslí niečo iné!

Autor: Mária Kohutiarová

Môj otec usúdil, že som nehodná byť dcérou šľachtica. Ako dobre, že mám aj iného Otca, ktorý si myslel a myslí niečo iné!

Volám sa Otília. Ale meno mi môj otec, gróf v Alsasku, nedal, keď počul môj plač po narodení. Ba čo viac: neskutočne som ho rozčúlila, ak nie rozzúrila! Očakával syna, následníka, dediča – a ja som bola „iba“ dievča. Navyše, keď sa  zistilo, že som aj slepá, nariadil mojej mame, aby ma „upratala zo sveta“. Bola som v jeho očiach hanbou rodu, na ktorú sa nemienil pozerať a ani sa k nej priznávať.  

Ak som prežila, tak to len vďaka odvahe svojej mamy: najprv ma zverila dojke a keď mal otec dobrú chvíľu, uprosila ho, aby ma mohla „posunúť“ do vzdialeného kláštora Baume-Les-Dames – benediktínkam na starosť. Lenže moje skrývanie trvalo dlho… pretože až tu, v kláštore, som bola v trinástich rokoch pokrstená a dostala som meno. Dobre si pamätám aj toho, ktorý ma krstil – svätý biskup Erhard z Regensburgu, ktorý sa tu v kláštore zastavil na návštevu. On sám mi vybral aj meno, znamenalo „svetlo Božie“. Dodnes viem, aký bol jeho láskavý pohľad – práve preto, že v okamihu pomazania krizmou som zrazu videla! Drahý biskup bol sám dojatý a presvedčený, že toto je udalosť a dôvod, kvôli ktorej ma môže a má môj otec znovu prijať k sebe. Mýlil sa, môj otec bol tvrdý oriešok, ani môj zrak a zdravie ho neobmäkčili. 

Vyrastala som ďalej v kláštore, nesťažovala som sa. Toľko úžasných vecí som sa naučila, doma by sa mi asi ťažko dostali. Znovu som prosila otca o návrat, hoci som už vedela, že sa nevydám. Zasľúbila som sa len jednému… Kristovi. Až môj odvážny brat Hugo potajomky zorganizoval môj návrat domov. Odmena od otca nebola milá… veľmi Huga zmlátil, zúrivý od pomyslenia, že sa niekto voči jeho vôli dokázal vzpriečiť. 

Naveľa sa v ňom však ozvali výčitky svedomia a dovolil mi ostať, žeby som však patrila k jeho miláčikom, o tom sa nedalo vôbec hovoriť. Povedala som mu totiž, že s mojím vydajom kalkulovať nemôže. Dorazilo ho to, lebo už v duchu počítal s nejakým vysobášeným kusom krajiny za mňa… Ktovie, ako by sa to so mnou skončilo, keby zrazu otec nebol záhadne ochorel a neostal dlho na lôžku. Sedela som pri ňom deň i noc, bez únavy. Tak ako ma učili sestry benediktínky, v mojom otcovi tu ležal trpiaci Kristus. Dala som mu všetku nehu, pozornosť a opateru, akej som bola schopná. Bez podmienok. 

Otec sa uzdravil. Nielen z choroby tela, ale aj z odporu srdca voči mne. Dovolil mi ušiť si habit a prijal, že jeho zrazu nájdená a uzdravená dcéra vstúpi do kláštora. Ešte pred  smrťou, zmierený s Bohom, mi daroval hrad Hohenburg, ktorý som desať rokov prerábala na kláštor. Až potom som tam vstúpila, čoskoro mi spoločnosť robilo stotridsať sestier. Práce bolo toľko! Chorí, chudobní, opustení… všetci potrebovali pomoc, nehu, láskavosť a dôstojnosť. Nezastavila som sa ani pred malomocným, ani pred žiadnou biedou. Keď som videla, že hrad je zaplnený a mnoho chorých nevládze vyjsť až k nemu, pod kopcom som postavila druhý kláštor – Niedermünster. 

Síl mi ubúdalo, vedela som o tom, a Pán mi dal poznať aj deň, kedy odtiaľto odídem. Prosila som sestry, nech ma nechajú zomrieť v kaplnke svätého Jána Krstiteľa. Stalo sa… aj s príchodom svätej Lucie a videním krás, ku ktorým som bola pozvaná svojím Ženíchom. Ním som bola milovaná aj ako slepá, aj ako vidiaca, v jeho láske som cítila svoju cenu – a tú som s radosťou dávala všetkým okolo.

Sv. Otília (Odile) sa narodila okolo roku 662 – 668 v Alsasku, no otec ju neprijal kvôli slepote a tomu, že bola dievča. Vyrastala v benediktínskom kláštore, kde sa jej vrátil zrak, až neskôr sa vďaka bratovi Hugovi dostáva domov. Jej otec ťažko prijíma rozhodnutie vstúpiť do rehole, až po ťažkej chorobe, opatrovaný Otíliou,  súhlasí a dá jej hrad Hohenburg. Otília slúži chorým a chudobným v komunite sestier až do roku 720, keď umiera s presným poznaním dňa svojho odchodu. Jej hrob v kláštore je miestom úcty mnohých pútnikov – a hora, na ktorej stojí kláštor, sa na jej počesť už dnes volá  Mont Saint Odile.

Fotografie: zivotopisy svatych

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *