Home » Archives » OZ Dobroprajnosť Galanta: Sme tu pre vás a chceme vám byť blízko

OZ Dobroprajnosť Galanta: Sme tu pre vás a chceme vám byť blízko

„Navyše, ja sa stále modlím: Pane, pošli ma tam, za tými, ktorí ma teraz najviac potrebujú. A on to tak robí!“

Autor: Mária Kohutiarová

Parkujem pred luxusnou budovou, o ktorej by nik netušil, že má niečo dočinenia so sociálnou pomocou. Ešte prednedávnom tu sídlila banka, fasáda historickej budovy je precízne zrekonštruovaná. Ak by som si nebola istá, že presne toto je miesto, kde ma Erika Madár čaká, vrátila by som sa.

Sme tu pre všetkých

Pomohli mi klienti. Ešte nebolo 14.00 a pred vchodom už stál celkom fajn rad. A neboli len tmavšej pokožky. Usmiala som sa a zaradila sa do radu. Aký je to pocit byť odkázaný na pomoc iných, prísť si vybrať oblečenie, obuv, posteľnú bielizeň či aj zariadenie do domácnosti, kočík, sedačku…?

Vojdem dnu, dostanem prednosť. Ohúri ma obrovský priestor, ktorý sa nedá ani náhodou porovnať s predchádzajúcimi, ktoré OZ Dobroprajnosť mala. Tento na prízemí je takmer desaťkrát väčší ako jedno z pôvodných miest prebývania skladu. Všetko je precízne poukladané, označené, veci čisté, vypraté a hlavne: žiadna hanba si to obliecť či vziať. Nepotrebujem nič, no nemala by som v prípade núdze problém si prísť niečo vybrať. Nič nemoderné, nenositeľné, žiadne umeliny socialistického typu a strihu. Najviac vecí je pre deti – od oblečenia cez topánky, tepláky, bundy až po hračky a aj drahšie veci. 

Naľavo od dverí skladu prichádzajú tí, čo prinesú veci pre iných. „Prišla som len prvý raz, tak som toho nevzala veľa, aby som si bola istá, čo môžem priniesť a čo nie,“ takmer ospravedlňujúco vysvetľuje staršia pani a vykladá veci z dvoch igelitiek. Pokojne počúva vysvetlenie a triedenie šéfky skladu: „Teraz vám nemôžeme vziať letné veci, ide zima, potrebujeme veci, ktoré si ľudia teraz môžu vziať. Tieto si, prosím, vezmite domov a ak chcete, prineste ich na leto..“ Pani spokojne odíde, tri dobrovoľníčky roztriedia veci a uložia ich do políc. Pani Erika hovorí: „Vieš, prečo prišla? Lebo ju fascinuje, ako nemusia chudobné rodiny vyhrabávať oblečenie a veci, potrebné pre život, spomedzi smetí z kontajnera. Ale tu si dôstojne a úctivo vyberú čisté veci.“ Znovu a znovu ktosi prichádza s ďalším nákladom – mamička so šiestimi deťmi doniesla plné škatule po poslednej dcérke. Veci sú nádherné, čisté. „Ešte mám, donesiem, už sme z toho vyrástli, nech to poslúži iným.“

Pýtam sa, ako to funguje s nepredvídanými požiadavkami, keď ide o konkrétnu potrebu rodiny či človeka? „Vždy Pán pošle veľmi skoro to, čo potrebujeme pre tú rodinu,“ povie pani Erika s úsmevom. A ako sa k nim rodiny či ktosi v biede dostane? „Aj to je zvláštna Božia réžia! Tých príbehov, ako sme sa k sebe dostali, je už veľmi veľa – no vždy to bolo v pravý čas!“ 

Späť k začiatkom

Sadám si s koordinátorkou charitnej pomoci Dobroprajnosť, pani Erikou Madár, do kuchynky, do väčšieho pokoja oproti prevádzke v sklade. Pamätá si, ako sa to celé začalo? Keďže sa stále „motala“ okolo detí z detských domovov a ich príbehov, pomoc, hlavne pri osvojovaní inými či po uplynutí času pobytu v detskom domove, bola potrebná. Tým sa stále u Eriky hromadili veci, napokon ju napadlo urobiť burzu detského oblečenia v Materskom centre, keďže ani zasielanie balíkov na inzeráty s prosbou o pomoc nestačili likvidovať fúru pekného oblečenia. Burza bola – a nie jedna! Rodín, ktoré potrebovali pomoc, bolo stále dosť. Erika začala snívať o krízovom centre, aspoň o štipke pomoci pre nich, akýmkoľvek spôsobom. Rozhodnutie bolo jasné: nemôže ich nechať tak. 

Prvé priestory dostali v roku 2001 v severnom krídle neogotického kaštieľa, ktoré spravovalo MSKS v Galante. Boli maličké, ale boli. Dodnes si však Erika pamätá úvodný rozhovor s pánom riaditeľom Kolekom, ktorý sa jej dookola pýtal, prečo to chce robiť, keď z toho nič mať nebude. No nedala sa – povedala mu, že ak to pomôže čo len jednému človeku zlepšiť život, že to má zmysel. Predstavila mu celú víziu projektu aj s pomocou v sociálnej oblasti, vzdelávaní, voľnočasových aktivít detí. Neveril, že to vydrží – no napriek tomu jej priestory za symbolické jedno euro prenajal. A povedal: „Toto robia len blázni!“ Erika sa len usmiala – vedela, že práve takýchto bláznov ľudia, zatrpknutí osudom s chabou pomocou od štátu, potrebujú. A jediné, čo dokáže prelomiť tento stav, je stretnúť láskavého človeka. Na to sa cítila, to chcela dať.

Prsty v rozbehnutí skladu mal aj vtedajší kaplán Janko Polák, ktorý Eriku nasmeroval na pani Tisoňovú zo Šamorína – a odtiaľ bol už len skok kw stretnutiu s pátrom Pussom. Skôr, než sa nazdali, boli pobočkou OZ Dobroprajnosť a začali s prevádzkou skladu. Miest vystriedali viac: v nepoužívanom archíve súdu boli v centre mesta vyše troch rokov, potom zas v zabudnutom krídle Byspravu. Vždy sa podarilo nájsť strechu nad hlavou. Terajší priestor je darom, ale nájomné je likvidačné. No rovnako, ako predtým, hoci pani Erika nevie ako, sa jej darí sumu mesačne priniesť a vyplatiť. „Vždy niekto príde a dá alebo mi jednoducho položí do ruky – ušetrila som, nekúpim si tento mesiac žiadnu hlúposť. Cením si to, často sú to tí, ktorí žijú skromne z maličkého príjmu, no takíto ľudia sú ochotní pomôcť prví. Alebo čo mám povedať kamarátovi Mirkovi, keď príde a povie: ‚To je päťkrát moje sedenie na pive?‘“ 

Prevádzkovať ekonomicky sklad je čisté šialenstvo – okrem symbolických poplatkov nemajú žiadny príjem. Iba dôveru, že Boh sa stará. A tá zatiaľ napriek náročnosti sklamaná nebola. Hoci – už vie, že v týchto priestoroch nebudú vládať ostať. Šla za primátorom s otázkou, či je ešte charita v Galante potrebná, pozrel sa na ňu prekvapene: Kto iný by to tak nezištne robil, ako ona? Takže sa zas hľadá riešenie…

Každý človek je silný príbeh

Princíp pomoci je doteraz veľmi jednoduchý, no trefný: Tí, čo môžu, nosia do skladu oblečenie, topánky, detské potreby, hračky, domáce potreby, dostanú sa aj k potravinám či perinám. Nič nie je zadarmo: lebo, čo nič nestojí, nič nestojí a neváži si to ani ten, kto je odkázaný. Cena je často symbolická, desať centov za kus, no veci, ktoré si ľudia prídu vybrať, ozaj nie je hanba vziať. Minú sa aj periny, hlavne teraz pred zimou, keď sa ohlásia bezdomovci. Kto chce vojsť do skladu a byť jeho klientom, musí mať vystavený preukaz OZ Dobroprajnosť, bez preukazu je náročné sa do skladu na trikrát dostať. Musí mať svoju tašku, prísť triezvy, správať sa slušne, úctivo a zdvorilo. Nie je to jednoduché, lebo ľudia, prichádzajúci do skladu, sú často veľmi jednoduchí. Veci sa však nevymieňajú ani sa nesmú ďalej predávať – v opačnom prípade hrozí úplný zákaz vstupu do skladu. Skúsenosť ich naučila kadečo, no stále platí, že do skladu najviac chodia tí, čo to skutočne potrebujú. 

Aj dnes mi pani Erika ukázala starú mamu, Rómku, ktorá veľmi pokojne a pokorne vyberala detské veci z regálov. „Potrebovala by som legíny, tepláky, vnúčatám do školy!“ prosila. Kým jej dobrovoľníčky pomáhali ukázať vhodné veľkosti a police, kde veci nájde, Erika pripomína: „Vždy príde veľmi skromne, je pokojná, no odhodlaná pomôcť svojej rodine. Má veľa vnúčat, no napriek tomu nikdy vo veciach nepreberá a je veľmi vďačná za to, čo deti budú mať oblečené.“ 

„Minulý týždeň sem prišiel jeden pán, videla som, že je nový a neistý. Že prišiel z Armády spásy, poslali ho sem, pretože len včera prišiel z väzenia. Nemám čo na seba.“ Pripravila mu kartičku, vybrali veci. No nemal čím zaplatiť ani len ten symbolický poplatok. „Usmiala som sa na neho a povedala som mu, že to vybavíme nabudúce.“ Díval sa na ňu prekvapene, v živote takú láskavosť nezažil. „Veď ste ma mohli vykopnúť, nepoznáte ma… a cítim sa tu ako doma, hoci sa ku mne moji vlastní nepriznávajú. Tu sa cítim prijatý! Nikdy v živote som to ešte nezažil.“

Čo sem tých ľudí ťahá okrem toho, že si tu nájdu niečo potrebné na seba a okolo seba? „Prijatie,“ usmeje sa pani Erika. „Keď si niečo potrebujú vybrať, pomôžeme im, radi im dodáme sebavedomie, keď si veci skúšajú pred zrkadlom, pochválim ich, že im to pristane. Často sú prekvapení, možno už takú vetu dávno nepočuli. Niekto možno povie, že charita je biznis“, hovorí pani Erika, „ale tomu ja nerozumiem. Pre mňa charita znamená stáť blízko ľuďom, ktorí potrebujú pomoc, povzbudenie, usmernenie, radu. Ak robíš charitu so studeným srdcom, nejde to. Tu treba dávať nezištne a zo srdca, tí ľudia to cítia, že tu dostávajú aj svoju stratenú hodnotu.“

Počas prevádzkových hodín – dvakrát do týždňa v utorok a štvrtok popoludní – obslúžia v jeden deň približne 15 – 20 ľudí. No často sa stáva, že narazia na príbeh, ktorý im sprostredkuje niekto iný. Ako aj teraz celá komunita Dobroprajnosti, no najviac pani Erika, prišla k „vnúčaťu“. A to celkom jednoducho cez príbeh Rumunky, ktorú náhle opustil muž s inou, zatiaľ čo ona už bola v požehnanom stave. Nevedela si predstaviť, ako zvládne fungovať s maličkou dcérkou a druhým dieťatkom na ceste. Všetko sa však vďaka podpore a pomoci, nájdeniu bývania a tiež darcom, ktorí prispeli na nájomné, ba aj zozbieraniu kompletnej výbavičky pre maličké skončilo dobre. Hoci ešte pár dní pred pôrodom nebola mamička istá, či si dieťatko nechá alebo ho dá na adopciu, z nemocnice prišla s krásnou Ester a dnes si ju nedá vziať. Vrátila sa jej radosť z materstva a vďaka tímu Dobroprajnosti aj darcom odvaha, že všetko bude dobré. 

Pýtam sa, či je teda teraz pauza, keď túto rodinku vyriešili. „Nie, zbierame do balíkov veci pre jednu mamičku zo Spišskej Novej Vsi, ktorá ostala sama so štyrmi malými chlapcami. Ostala po operácii chrbtice ochrnutá od pása dolu, je na vozíku. Napriek tomu sa plnohodnotne stará o svoju rodinu, ako najlepšie vie, je veľmi vďačná za všetko.“ Odpovie pani Erika tak spokojne, akoby nič iné lepšie na programe ani nemala. 

Od roku 2011 je to príbeh na príbeh. Pani Erika už ani nepočíta, koľko ich bolo. Je presvedčená, že pre týchto ľudí je záchranná ruka v tom okamihu to najdôležitejšie, čo potrebujú dostať. S každou rodinou či chudobným ostávajú v kontakte, sú si blízki, aj keď už možno potom nepotrebujú pomoc. To ľudské, láskavé, plné charitas, ostáva medzi nimi dlho. Pani Eriku aj jej tím táto služba, hoci problém s dobrovoľníkmi je stále väčší, napĺňa. „Navyše, ja sa stále modlím: Pane, pošli ma tam, za tými, ktorí ma teraz najviac potrebujú. A on to tak robí!“

Fotografie: Facebook.com

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.