Home » Archives » Poslankyňa Lucia Drábiková: Moja viera je pre mňa skutočným zdrojom sily a energie

Poslankyňa Lucia Drábiková: Moja viera je pre mňa skutočným zdrojom sily a energie

Milí čitatelia, prichádzame k vám s ďalším dielom našej rubriky  Buditelia. Tentoraz aj v rámci témy tohto mesiaca – Očakávanie daru – budeme hovoriť s pani poslankyňou NR SR za OĽANO, psychologičkou Luciou Drábikovou. 

Milí čitatelia, prichádzame k vám s ďalším dielom našej rubriky  Buditelia. Tentoraz aj v rámci témy tohto mesiaca – Očakávanie daru – budeme hovoriť s pani poslankyňou NR SR za OĽANO, psychologičkou Luciou Drábikovou. 

Autor: Jakub Kohutiar

Milí čitatelia, prichádzame k vám s ďalším dielom našej rubriky  Buditelia. Tentoraz aj v rámci témy tohto mesiaca – Očakávanie daru – budeme hovoriť s pani poslankyňou NR SR za OĽANO, psychologičkou Luciou Drábikovou. 

Ste matka, manželka, poslankyňa v rámci TT SK, poslankyňa NR SR, psychologička a koniec-koncov aj členka poslaneckého klubu OĽANO. Ak by ste mali zoradiť rebríček svojich rolí od najdôležitejšej, ako by tento rebríček vyzeral a prečo?

Najdôležitejšia je určite rodina a rola matky, takisto rola manželky. Prácu v politike vnímam ako poslanie, išla som do politiky preto, lebo som chcela meniť verejné veci a chcela som ich posunúť k lepšiemu. V minulosti som pracovala ako psychológ v sociálnej oblasti a videla som, že mnohé veci treba riešiť systémovo.

Nemáte toho málo a mnohí by si povedali, že je toho viac ako dosť. Ako sa dá toto všetko zvládnuť? Kde beriete na to všetko čas, silu a energiu?

Práca poslankyne NR SR je naozaj na plný úväzok. Je tam veľké množstvo stretnutí, štúdium zákonov… Čo sa týka TT SK, tam je veľa práce okolo príprav na zastupiteľstvá, alebo sme riešili rôzne dotačné schémy a aj sa snažíme podporovať dobré projekty. Taktiež sú tu zasadnutia školských rád stredných škôl, ktoré župa spravuje. Takisto sa však snažíme oceňovať osobnosti TT SK, prinášať podnety od občanov a hľadať čo najlepšie riešenia. 

Okrem všetkého už menovaného sa vo všetkých pozíciách otvorene hlásite ku katolíckej viere. Aké miesto má vo vašom živote Boh? Alebo čo pre vás znamená vaša viera?

Veriacou som nebola odmalička, pretože nepochádzam z veriacej rodiny. Stala som sa ňou pred dvadsiatimi tromi rokmi a bez Boha si život neviem predstaviť. Kresťanstvo je hlavne o vzťahu a kontakte s Bohom. Je to dennodenné stretávanie sa s Bohom v modlitbe, či už sú to strelné modlitby alebo čítanie Písma. Predkladám mnohé otázky a mnohé ťažkosti, ktoré prežívam Bohu, a snažím sa hľadať svetlo. Moja viera je pre mňa skutočným zdrojom sily a energie.

Mandát v národnej rade je rola daná od ľudí. Je podľa vás možné zodpovedne reprezentovať takú veľkú skupinu ľudí, ktorí vám dali svoju dôveru?  

Moja cesta do politiky išla v podstate na základe toho, čo sa dialo v našom kraji. Konkrétne to bola pripravovaná likvidácia piešťanského letiska. 

Vnímam možno také tri leitmotívy toho, prečo som v politike a čo chcem meniť. Jednak je to sociálna oblasť, v ktorej som mnohé roky pôsobila a v ktorej je mnoho nedostatkov. Taktiež je to vymožiteľnosť práva, spravodlivosť, korupcia a všetko, čomu sme tu čelili. Samozrejme, chcela by som byť aj hlasom veriacich ľudí. Pamätám si veľmi podobnú situáciu, ako sme mali včera (pozn. red.: rozhovor bol nahrávaný 12. 11. 2021, deň po tom, čo nebol schválený návrh na zmenu interrupčného zákona od poslankyne A. Záborskej), takisto zákon na ochranu nenarodených detí neprešiel o jeden hlas. Vtedy som si hovorila, že už len kvôli tomu by som tam išla, aby som tam mohla dať svoj hlas. Myslím si, že hlas kresťana v politike je dôležitý.

Ste kresťanská politička, ktorá chce presadzovať kresťanské hodnoty. Ako nespadnúť do toho, že sa človek stane farizejom, ale ani akýmsi tichým pozorovateľom, ale aby bol naozaj aktívnym zástancom svojej viery?

Za ten čas, čo som v politike, vnímam to, že je nutné rozlišovať. Hľadať, rozlišovať a počúvať, pretože je nesmierne veľa podnetov, nesmierne veľa tlakov a niekedy je veľmi jednoduché tomu podľahnúť. Ale myslím si, že podstatné je hľadať poctivo a poctivo rozlišovať veci, ktoré prichádzajú. Tiež aj to, ako na ne budem reagovať, akým spôsobom ich budem komunikovať a aké hodnoty budem otvorene brániť a pomenovávať. 

Vstup do politiky nie je jednoduché rozhodnutie, určite nebolo jednoduché ani pre vás…

Môj záujem o politiku je dlhodobý. Odkedy som mala trinásť rokov a bola tu Nežná revolúcia, tak som politiku vždy sledovala a vždy som sa o ňu zaujímala. Zhruba okolo roku 2000 som veľmi intenzívne cítila, že ma to tam ťahá. Začala som sa o politiku intenzívnejšie zaujímať a stretávať sa s kresťanmi, ktorí sa snažili angažovať vo verejnej oblasti. Takisto som sa pohybovala v oblasti mimovládnych organizácií, ktoré hájili kresťanské hodnoty. Prirodzeným vývinom prišiel impulz ísť do toho. Oslovila som kompetentných, politickú stranu, u ktorej som vnímala, že jasne bojuje za očistu spoločnosti, za to, aby sa diali veci transparentne a bez nejakej korupcie. 

Prirodzeným logickým vyústením bolo, že som sa rozhodla kandidovať do župného zastupiteľstva, čo sa vtedy podarilo aj napriek tomu, že som nebola veľmi známy človek. Rovnako som tento impulz cítila ako prirodzený pri rozhodovaní sa o parlamente a voľbách do neho. Bez podpory svojho manžela by som to určite neurobila. On vnímal tento môj dlhodobý záujem o politiku a verejné veci a podporoval ma v tom. Myslím si, že to bolo nevyhnutné a veľmi nápomocné – a je mi v tom aj cenným radcom.

Neľutujete časom toto rozhodnutie?

Samozrejme, sú chvíle, keď veci idú veľmi rýchlo a dejú sa aj veľmi tvrdé veci. Ťažké vystúpenia a ťažké boje, často aj neférové. Človek má niekedy pocit frustrácie, pretože nedokáže ovplyvniť úplne všetko. Potrieb a žiadostí o pomoc a riešenie je veľmi veľa a jeden človek nedokáže všetko zmeniť. Avšak išli sme do toho ako tím. Ja Obyčajných ľudí vnímam ako síce možno neštandardnú stranu, no sú to ľudia, ktorí majú skutočný záujem zmeniť veci a nastaviť fungovanie v tejto krajine tak, aby sa tu ľuďom naozaj dobre žilo. Išla som do toho aj s tým, že som vnímala tímovú prácu. Jednotlivec sám veľa nezmení. 

Čo podľa vás najviac potrebujeme ako kresťania na Slovensku? Čo možno, naopak, potrebujeme ako kresťania Slovensku priniesť?

Ja som presvedčená, že miesto kresťanov v politike a vôbec v každej oblasti života je dôležité. Je dôležité, aby náš hlas zaznel, aby sme bojovali za naše hodnoty. Za hodnoty, ktoré sú všeľudské, pretože tu ide o dôstojnosť človeka, o ochranu života, o pomoc ľuďom, ktorí sú na túto pomoc odkázaní. Myslím si, že je dôležitá odbornosť, kultivovanosť a schopnosť komunikácie a dialógu. Pokiaľ budeme vidieť v druhom nepriateľa, nepodarí sa nám veľmi posunúť. Práve toto často vnímam ako problém, že máme viacero bariér medzi sebou, ale treba viac stavať mosty – komunikovať.

Téma tohto mesiaca v rámci nášho časopisu je Očakávanie daru. Vy ste matka – aké bolo pre vás očakávanie daru dieťaťa? Ako ste to prežívali, ako to prežíval váš manžel?

Odmalička som túžila mať deti, manžela a rodinu. Tie momenty keď som zistila, že čakám bábätko, boli prenádherné. Pre mňa to boli úžasné chvíle a asi je to jeden z najvzácnejších darov, že čakám dieťa, nosím ho. Tešila som sa. Mám tri deti – najstaršiu pätnásťročnú dcéru Viktóriu, štrnásťročného Jakuba a sedemročnú Marušku. Každé jedno očakávanie bolo pre mňa niečím úžasným. Myslím si, že môj manžel to prežíval podobne.

Ako možno deti pripraviť na príchod súrodenca? Aké boli ich reakcie?

Prvé dve deti prišli veľmi rýchlo po sebe, bol tam rok aj štyri mesiace, takže som mala v jeden čas dve bábätká. Staršiu dcéru som zapájala už odmalička, keď mi nosila plienočky a tak. Keď sme čakali Marušku, tak som im to veľmi jednoducho oznámila, že čakáme dieťatko. Musím povedať, že tá téma bola u nich už dlhšie, pretože ony tiež túžili po súrodencovi. Tak ako prichádzali ich otázky, tak prichádzali aj moje odpovede, primerane tomu, čo sa pýtali a koľko sa pýtali, som sa im snažila odpovedať čo najjednoduchšie a čo najpriamejšie.

Keď sa tak pozrieme na tému očakávania, je úzko prepojená s týmto časom Adventu a Vianoc, ktorý je už naozaj blízko. Ako prežíva vaša rodina očakávanie tohto daru?

Viacero rokov som už nad tým premýšľala, aj som si už osvojila myšlienku, ktorú mi raz niekto povedal: „Advent, to je, ako keď žena očakáva dieťatko.“ Naozaj očakávajme Krista, nosme ho akoby pod srdcom. Nosme ho počas Adventu, aby sme ho potom na Vianoce mohli naplno prijať. A v tomto zmysle naozaj je to očakávanie ozajstným očakávaním… Je ťažšie vypnúť zhon. Potrebujeme si uvedomiť, že Vianoce naozaj nie sú závody o čo najviac upečených koláčov alebo o čo najlepšie upratanú domácnosť, ale je to naozaj čas, keď by sa mal človek naozaj stíšiť, byť aj sám so sebou, byť s Bohom a aj s tými najbližšími. Byť trošku viac otvorený svojim blízkym aj tomu, čo prežívajú. 

Spomenuli ste stíšenie a spomalenie. No spoločnosť je v takom zvláštnom stave aj kvôli pandémii. Myslíte si, že pandémia dokáže ovplyvniť aj prežívanie 

Vianoc?  

Pandémia prenikla naše životy v mnohých ohľadoch. Sme oveľa viac konfrontovaní so smrťou, chorobami, možno aj problémami, prekážkami, ktoré nám priniesla, čo si myslím, že môže viesť aj k hĺbke. Samozrejme, to môže človeka viesť aj k ustarostenosti a frustrácii, ale verím, že pokiaľ sme naozaj veriaci ľudia, tak nám to môže pomôcť vnímať vlastnú konečnosť a zraniteľnosť. Vnímať to, že naozaj potrebujeme Boha, potrebujeme sa stíšiť, možno aj zastaviť. Ja sama vnímam – a v parlamente ešte viac – že ideme naozaj veľmi rýchlo. Táto doba je veľmi rýchla, veľmi povrchná a sme veľmi zaplavovaní informáciami všetkého druhu. Podpisuje sa to na každom jednom z nás a pokiaľ sa dokážeme naozaj proti tomu prúdu postaviť, stíšiť sa a upokojiť sa, tak nám to môže veľmi pomôcť v mnohých ohľadoch. Niekedy aj choroba človeka zastaví a prinúti ho trošku zreflektovať a zamyslieť sa nad tým všetkým, čo robí a ako sa rozhoduje, čo je preňho dôležité. Pandémia nám nastavila trošku zrkadlo a možno nám pomôže lepšie si zoradiť hodnoty.

Fotografie: Archív Lucie Drábikovej

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.