Autor: Mária Kohutiarová
Kým kráčam z parkoviska na pešiu zónu Trnavy, ešte mi v ušiach znejú príjemné slová vedúcej dobrovoľníckeho centra: „Príďte aj hneď!“ Obzerám sa po dobrovoľníkoch, ktorí sa usilujú spolu s mamičkami namotivovať dvoch drobcov na odvážnu cestu po mini dopravnom ihrisku. Keď popri vstupnej knižničke vchádzam do Špitálika, charitnej kaviarničky, je tam plno. Deti aj dospelí sa v priestore pohybujú tak prirodzene, akoby sem chodili každý deň. Návštevníci mi splývajú s dobrovoľníkmi – zdá sa, že patria do jedného celku, do rodiny, kde sa každý cíti prijatý.
V rohu kaviarničky sedí ešte húf detí a trpezlivo (fakt!) čakajú, kedy ich teta s farbičkami zmení na niečo z ich snov. Volám pani vedúcej – a zrazu sa pri mne objaví jedna z dobrovoľníčok z ihriska v červenej bunde. Hneď sa teda pýtam, ako sú na tom s dobrovoľníkmi: pretože viem, že ich je čím ďalej menej. Odpoveď Kristíny Ryšavej ma úplne dostane: o dobrovoľníkov núdzu nemajú! Čo ich tam ťahá? „Je tu veľká zmes ľudí od dvanásť-trinásť rokov až po dôchodcov. Máme tu aj rehoľnú sestričku, má tuším sedemdesiat rokov a ešte chce pomôcť. Chodí maľovať tašky a tričká. Mnoho dobrovoľníkov má rôzne hendikepy, ŤZP preukazy či invalidné dôchodky, no cítia, že musia svoj čas zmysluplne naplniť. Nie je vždy jednoduché s niektorými pracovať – no usilujeme sa im ponúkať prijatie a dať zmysel ich práce, vytvoriť komunitu.“
Prijatie dôležitejšie ako zisk
V dielničke, kde sedíme, je každý kút plný materiálu a pomôcok – veľký pracovný stôl v strede má konkurenciu v mnohých naboku. Vedúca dobrovoľníkov mi s radosťou ukáže novučičký šijací stroj. Zišiel by sa aj ďalší, ale na ten zatiaľ zdroje nie sú. Kristína sa ospravedlňuje za pracovný neporiadok, no Chránená dielňa svätej Heleny očividne žije naplno, aj keď dielnička stále nie je zisková. Jej poslanie je však prioritne iné: má pomôcť navrátiť sebahodnotu, opäť získať či nestratiť pracovné návyky a tiež pomôcť naučiť sa prijímať iných. Niekedy stačí málo: „Máme tu jednu dobrovoľníčku, ktorá nemá v poriadku jemnú motoriku, ale veľmi sa chcela naučiť šiť. Našla som si čas, dala jej priestor, sadla som si za stroj a ukázala som jej, ako na to. Ušila si tuším vrecko, ale aká bola šťastná – a stačilo jej to!“ Kristína sa spokojne usmieva, až sa dá tušiť, že sa jej darované dobro sa vrátilo. Keď sa pýtam, prečo pracuje práve tu, spokojne pokrčí plecami: „Rada pomáham a chcela som byť tam, kde je pomoc osobná, priama a pritom je blízko komunita.“ Priznáva, že plat nemá zázračný (ako zisťujem neskôr, vzdelaním je predimenzovaná a nedocenená), no nemenila by. „Odchádzame odtiaľto domov z práce šťastné, že robíme niečo, čo má zmysel, čo nás napĺňa.“
Z dielničky skvele vidno na dvor, paletové kvetináče a rušné dianie: nebolo bláznovstvom otvoriť takýto priestor na pešej zóne Trnavy, plnej „cool“ kaviarničiek a cukrární? Vedúca dobrovoľníkov je úplne pokojná: „Bolo to šialenstvo, ale máme výhodu: sme jedineční! Tu je komunita. Sem môže prísť hocikto a dostane kávu, koláčik, čokoľvek z ponuky za dobrovoľný príspevok. Myslím si, že okrem nás a jedného miesta v Bratislave nie je nikde inde na Slovensku takýto projekt. Všetci nám hovoria, že sa tu cítia dobre: v lete tu nie je ani ruch pešej zóny, ani horúčava: my máme tieň, chládok, súkromie a veľa zelene.“Pýtam sa na ich bežný pracovný deň: znamená to prísť ráno o ôsmej, okolo pol deviatej otvoriť kaviarničku, pomáha im jedna dobrovoľníčka. Dobrovoľníci sa v kaviarničke striedajú, zatiaľ šo sa Kristína spolu s kolegyňou Táničkou venujú dielničke. Každá má čo robiť: okrem Dňa detí v utorok 17. augusta, ich čaká ešte obľúbený bazárik a zbierka školských pomôcok pre rodiny, ktoré si nemôžu dovoliť zásobovať svoje deti kompletnou zostavou potrieb do školy. Počas dňa príde ďalšia dobrovoľníčka a vyrába hlinené dukáty. Medzitým sestrička maľuje tričká a tašky. Keďže ponúkajú aj domáce koláčiky, v kaviarničke sa od rána motajú dve výborné kuchárky a chystajú maškrty. Čerstvo vytlačené charitné noviny treba rozniesť, dohodnúť sa s ďalšími dobrovoľníkmi na zadelení rajónov. A tí, čo prídu len tak pomôcť s tým, že urobia čokoľvek, triedia po deťoch z prebiehajúcich táborov fixky a strúhajú pastelky. No a ešte keď sa varí Vetela alebo bylinkové sirupy – tie budú už od tohto týždňa v ponuke aj na eshope, aj naživo – a obľúbený šípkový určite po polovici októbra!
Platidlo s hodnotou človeka
Hlinený dukát teda uzrie svetlo sveta práve tu, v dielničke svätej Heleny. Jedinečná myšlienka bola pilotným projektom Trnavskej charity a má úspech. Rieši totiž problém, ako pomôcť bezdomovcovi, no sú obavy dať peniaze. Potvrdzuje to aj Kristína: „Vždy to bola taká dilema – keď mu dám peniaze, tak si za to kúpi alkohol alebo cigarety, a ja to chcem investovať múdro! Zachránil to hlinený dukát, ktorý si kúpim za euro, dám ho bezdomovcovi a vtedy viem, že zaň dostane reálne jedlo – podľa toho, koľko má dukátov. Spolupracujeme s jedným bistrom v Trnave, kde dostane zaň v tej hodnote jedlo: hranolky, langoš, bagetu, kebab alebo si v nízkoprahovom centre si tieto dukáty môžu zameniť za objemnejší balíček, ako je ten bežný.“ Dukáty sa ujali veľmi dobre – medzi darcami, ako aj medzi obdarovanými. Projekt sa už dostal vďaka úspechu aj do Hlohovca, Piešťan, Žiliny, ba aj Košíc.
Charita je viac ako len staré šaty z povaly
Keď sa dotknem témy starého oblečenia, Kristína si vzdychne. Príbeh s nimi sa ťahá s charitou roky: akoby ľudia nepochopili, že charita nie je sklad toho, čo oni už nosiť nikdy nebudú (a ani iní). Oblečenie zbierajú len presne vymedzené (tričká, bundy, tepláky), zvyšné prijať nemôžu. Rovnako to platí o nábytku či elektrospotrebičoch: najistejšie je napísať na pomoc@charitatt.sk, priložiť fotku a popis toho, čo vieme darovať. Aj keď niekedy je dobrovoľníkom ľúto odmietnuť: Kristína hovorí o sne zriadiť trvalý bazár z vecí, ktoré často prinesú ľudia vo výbornom stave a priniesli by charite trošku zdrojov a iným požehnanie za symbolickú cenu. „Raz nám pani doniesla nádhernú sadu šálok a tanierov a naozaj, nie každý má čas prísť v piatok 20.8. (či inokedy) na bazár. Ak by to tu bolo vyložené a ľudia by si to za dobrovoľný príspevok mohli brať, bolo by to skvelé.“ Zatiaľ však na tento trvalý bazár nie je miesto, hoci naposledy musela odmietnuť nádherné košele, vyžehlené a vyprané ako z obchodu – bezdomovci si to nemajú ako žehliť. Horšie je búrať stereotypy o charite – a tie nie sú len tie o zaručenom odložení oblečenia z povaly. Kristína hovorí: „Chodila som napríklad kupovať Kofolu charitným autom do Bieleho kostola a kúpila som aj nealkoholické pivo. A oni: ‚ Vy ste tá z charity?‘ Odpovedala som, že áno. Nakoniec vysvitlo, že keď z charity, čakali pani v habite.“ Najťažšie je vysvetliť, že charita sa nerovná veľa a zadarmo.
Pre Kristínu, Táničku aj ostatných dobrovoľníkov v charite je však toto miesto iné. Tu sa zabúda na vierovyznanie, tituly, statusy a postavenie… jediné, čo tu treba mať, je milosrdné srdce, počúvaním otvorené pre každého. Charita sa tak stáva miestom, kde môže ktokoľvek kedykoľvek prísť, dostať pomoc a zázemie. Je to miesto, kde sa z ľudského srdca rodí cez myseľ, ruky, ústa dobro. Kto z vás sa pridá?
Fotografie: Fb Špitálik – komunitné centrum
