Home » Archives » Svätý František Saleský: Láskavosť a vľúdnosť približujú k Bohu

Svätý František Saleský: Láskavosť a vľúdnosť približujú k Bohu

Žil som si tak správne šľachticky, ako sa na potomka rodu Sales patrí. Dobrá výchova od šiestich rokov, výborná znalosť jazykov, milovaná rétorika a k tomu parádna jazda na koni. Sprevádzanie jezuitmi bolo darom pre moje vzdelanie aj formáciu.

Autor: Mária Kohutiarová

 Žil som si tak správne šľachticky, ako sa na potomka rodu Sales patrí. Dobrá výchova od šiestich rokov, výborná znalosť jazykov, milovaná rétorika a k tomu parádna jazda na koni. Sprevádzanie jezuitmi bolo darom pre moje vzdelanie aj formáciu. Život bol nádherný, no predsa som mal v devätnástich rokoch v sebe obrovský strach: že stratím príležitosť byť s Bohom navždy, ostanem zatratený. Dotknúť sa v čase dospievania Kalvínovho učenia nebolo pre mňa práve najlepšie, aspoň v tom prežívaní a zrelosti môjho veku. 

Nechcel som riskovať, že ho nebudem môcť milovať, a tak som sa poistil: celých šesť týždňov som žil intenzívne tak, akoby som nemal mať šancu prísť za ním do večnosti. Tak som sa aj modlil: „Ak ťa nemám, môj Bože, milovať vo večnosti, chcem ťa milovať zo všetkých síl už tu, na zemi!“ Boh je nesmierne vynachádzavý v tom, aby aj krízu použil na dobré – a to platilo aj v mojom prípade. Hoci som dokončil v Paríži štúdium práva a bol som ako dvadsaťštyriročný nielen doktorom práv, ale aj členom senátu, neuspokojovalo ma to. Volanie toho, koho som túžil milovať zo všetkých síl, sa stalo silnejšie ako všetko ostatné. Dlho som o tom mlčal, potreboval som si byť istý, že to nie je žiadny mladícky ošiaľ. Nebyť mojej vášne v jazde na koni, ktovie, ako dlho by som čakal. Ale spadnúť trikrát z koňa počas jednej jazdy a zakaždým nájsť pred sebou vypadnutý meč z pošvy v tvare kríža… niet o čom debatovať.

Šlo to potom rýchlo: v čase, keď som požiadal o prijatie do stavu klerikov, som už mal teologické štúdium dávno za sebou a onedlho som bol vysvätený. Poznal som, ako so mnou zatočilo Kalvínovo učenie, a tak som sa rozhodol odísť k ženevskému jazeru a obracať na vieru tých, čo odišli z lona Katolíckej cirkvi. Katolíkov bolo v kraji Chablais, kde som zamieril a odkiaľ moji predchodcovia odchádzali s dlhým nosom, slovom a písmom pätnásť. Šiel so mnou aj bratranec a dali sme si métu šesťtisíc duší navrátených domov. Ľudské plány sú jedna vec, fakt – tri roky sme chodili ako bezdomovci, bosí v snehu, s krvácajúcimi nohami, zahádzaní skalami, s nespočetnými vyhrážkami, že nás zabijú… ktovie, prečo to neurobili, možno preto, že som v nich stále videl bratov a šiel som za nimi s láskou. Môj bratranec to vzdal, otec sa hneval, čo som to vymyslel – práve preto mi nechcel dať ani cent podpory, keď som sa vybral k Ženeve. Ale ja som presne vedel, že ešte len teraz prišiel čas milosti. Začal som písať letáky s Božím slovom, po nociach som ich pribíjal na stĺpy a dvere. V roku 1603 som písal do Ríma list a bolo v ňom iné číslo, ako 6000 duší… 25 000…

A čas sa točil ďalej. Bol som poverený stať sa biskupom práve tých, ktorým som písal toľko listov. Žil som s nimi veľmi blízko: všetko, čo bolo moje, bolo ich, hlavne financie patrili chudobným. Patril im aj môj čas a prítomnosť: za tri roky som ich všetkých stretol osobne – až po poslednú, 450. filiálku v strmých kopcoch. Prvé, čo som očakával a kládol na srdce, bola obrovská vnútorná láska k Bohu a tým okolo seba. Učil som kňazov, ako správne spovedať a kázať, ako učiť náboženstvo. Vedel som, že ľudia okolo mňa nemajú také školy ako ja – písal som preto jednoducho, zrozumiteľne, príťažlivo, láskavo tak všetky inštrukcie, ako aj tých šesťtisíc listov. Z nich bola potom Filotea, teda návod, ako sa stať svätým, aj keď nie si kňaz ani mníška. Bol som presvedčený, že to ide – a to aj pri tanci a vtipoch! Popritom som bol vďačný za Janu de Chantal, dámu, ktorá prosila o sprevádzanie… Z neho potom vzišla nielen rehoľa Navštívenia Panny Márie pre ženy, ale aj môj vlastný mystický život s Bohom.

Možno sa mnohí pýtali, ako som to celé zvládal. Jednoducho: s vľúdnosťou, prijatím, láskou. Miloval som, žil a ponúkal ľuďom jednoduché veci a myslenie. V tom je človek oveľa pokojnejší a istejší. Nechcel som žiadne sväté smutné kosti: ale zbožnosť miernu, vľúdnu, príjemnú a priateľskú, prosto slobodnú a veselú zbožnosť, ktorá je milá Bohu aj ľuďom. A mal som ešte jednu istotu: matku Pána. K nej som sa modlil celým srdcom hlavne vtedy, keď som sa cítil v koncoch: „Rozpomeň sa, najláskavejšia Panna Mária…“

A v tichu srdca som jej to hovoril aj v čase, keď som ako päťdesiatpäťročný cítil ozajstný koniec.

Fotografie: Katechéza FDC

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.