Autor: Soňa Krajčovičová
Čo by ste robili, ak by ste jeden deň mali všetko a druhý vôbec nič? Je ťažké si to čo i len predstaviť, nieto ešte zažiť. No Božie cesty sú nevyspytateľné a my zväčša nevieme, kadiaľ budú viesť. Niekedy nemôžeme za to, čo sa deje, inokedy možno aj áno. Vraví sa, že každé rozhodnutie je správne, pretože sme v danom momente konali, ako sme vedeli. Ale každé z nich nás môže priviesť aj k niečomu, čo už dobré nie je, a náš život sa obráti o 360 stupňov z minúty na minútu.
Svoje by vedeli rozprávať aj chlapi z Útulku u svätého Martina, ktoré zastrešuje Občianske združenie svätého Jána Almužníka v Jaslovských Bohuniciach. Jeho drevená brána ústi do starej fary na námestí. Hneď vedľa je postavená nová fara, v ktorej býva vdp. Marián Vivodík, duchovný otec farnosti Jaslovské Bohunice a časti Paderovce. Oproti sa nachádza aj kostol, do ktorého chlapi chodievajú. Nikto z nich to nemal v živote ľahké a skončili tu najmä kvôli alkoholu. Je to síce tekutina, ktorá zahreje a utíši zlé myšlienky či trápenie, no zároveň prinesie do života tornádo problémov a závislosť. Je ťažké s ňou prestať sám. Preto pán farár Marián prerobil starú faru na útulok pre bezdomovcov.
Myšlienka mu skrsla v hlave, keď bol na návšteve u vdp. Mariána Kuffu, ktorý vybudoval v Žakovciach na východnom Slovensku Inštitút Krista Veľkňaza. Je to zriadenie, ktoré dáva druhú šancu mužom, ženám i deťom, ktorých spoločnosť zatratila. Ľuďom, ktorí by bez pomoci neprežili. Pán farár Vivodík zatúžil zriadiť niečo také tiež, možno menšie. Keď prišiel do farnosti v Bohuniciach, naskytol sa mu na to priestor. No nebolo to ľahké, stará fara nebola hneď obývateľná, potrebovala rekonštrukciu.
Útulok vznikol v októbri 2016 a ponúka strechu nad hlavou desiatim mužom. Dostanú sa sem zväčša tak, že pánovi farárovi zavolajú z nejakého iného zariadenia, ubytovne, z trnavskej alebo piešťanskej charity – a ak je voľné, tak ho sem pošlú. Ak voľné nie je, dostanú sa do poradovníka a po uvoľnení miesta môžu prísť. Niektorí sa však aj zjavia pred dverami a nikto nevie, odkiaľ sú. Niekedy nemajú so sebou ani doklady. Teraz je kapacita útulku plná. Za päť rokov tu bolo približne osemdesiat mužov. No chlapi to tu, podľa ich slov, nemajú vždy jednoduché. Niektorí hneď po zistení pravidiel radšej ostanú dobrovoľne na ulici, iní prídu, ale pravidlá im príliš nevoňajú.
Musia tu byť bez alkoholu, peniaze odovzdávajú pánovi farárovi a sociálnym pracovníkom, platia mesiac vopred (ak nejaké peniaze majú), modlia sa spoločne ráno aj večer, v nedeľu chodia na svätú omšu a mali by pracovať. V kostole pán farár aj vyhlasuje, že chlapi z útulku sú k dispozícii, ak niekto potrebuje pomôcť v záhrade či v dome. Chodievajú rýľovať pôdu, kosiť trávu, prenášať drevo, odvezú k lekárovi, ak treba. Výška mesačného nájmu je od štyridsať do dvestodvadsať eur, podľa výšky príjmu každého ubytovaného.
Na mieste činu
Na prehliadku útulku ma zobral Stanko, pracovný terapeut, ktorý tu býva aj pracuje, a pani Adriana, ktorá tu robí ako sociálna pracovníčka. Ďalší zamestnanec je Milan, ale toho som nestretla. Chlapi chovajú zajace a sliepky, tiež psíka Bodríka, Šťastíka a ešte jedného. Starajú sa aj o záhradu, kde pestujú napríklad jahody, zemiaky a všeličo iné. Keď sme sa dostali do stredu diania – k chlapom, ktorých som vyrušila z ich pohody –, spýtala som sa pani Adriany, či sa ich niekedy nebojí, pretože ja som ten pocit chvíľku mala. Povedala, že občas sa to stane, hlavne keď niekto z nich chce niečo, čo je proti pravidlám, alebo nájdu nejaký alkohol. Aj to sa stáva. Práca s ľuďmi je podľa mňa už sama o sebe náročná, nieto ešte s ľuďmi v núdzi či s ľuďmi odvykajúcimi si od závislosti. No Adriana dodáva, že prácu s nimi má veľmi rada a napĺňa ju, aj keď sa občas kvôli ich osudom trápi.
Po príchode do kuchyne si všímam tabuľku zavesenú na stene, kde sú mená a úlohy. Chlapi si sami aj varia. Tiež im ľudia nosia stále plné tašky potravín a všeličoho užitočného. V kostole býva vyhlásená aj prvopiatková zbierka potravín. O jedlo teda núdzu nemajú. Pýtam sa, či sa im tu páči. Pár chlapov, čo je v kuchyni, zdvihne ku mne zrak a mlčky ma sledujú, z ich tichých výrazov čítam, že hádam áno. Pán Oldřich zachránil situáciu a dal sa so mnou do reči rýdzou češtinou: „Bývam tu ešte len tri týždne, pochádzam z Čiech a na Slovensko som sa dostal, pretože mám doma veľa dlhov. Bol som nezamestnaný, ale teraz mám, našťastie, prácu. Robím na stavbách. Dlhy sa mi podarilo vytvoriť aj na Slovensku, ale tie som už nejako splatil a teraz už zostávajú len tie v Čechách.“ Niektorí z nich majú aj prácu mimo útulku a pomoci dedinčanom. Iní poberajú sociálnu dávku. Útulok im pomáha postaviť sa na nohy, odraziť sa od dna. Vdp. Vlado Maslák povedal na kázni pri posväcovaní útulku, že ľudia, ktorým tu je pomáhané, sú ako baránok zaborený do blata. Nemôže sa hýbať, nevie si sám rady. Tu mu pomôžu sa postaviť s nohami na pevnú pôdu.
Róbert, ktorý vyzeral z nich najmladšie, ma privítal s veľkým úsmevom. Dozvedela som sa, že je stavbár, a to veľmi šikovný. Cez kuchyňu sa pokračovalo do obývačky slúžiacej zároveň aj ako jedáleň. Nasledovala spálňa s piatimi posteľami. Vedľa nej bola provizórna kancelária, teraz však zavretá, pretože tam pretiekla voda z kúpeľne. Posledná je izba tiež s piatimi posteľami, kde sme našli spať Patrika. Pani Adriana ho rázne budila, nebolo ešte ani sedemnásť hodín.
Chlapi v útulku sú celkom gurmáni, pretože si sami sušia jabĺčka, pred Vianocami pečú oplátky a trubičky, ktoré sa potom predávajú aj v kostole. Ochutnala som ich a môžem povedať, že boli veľmi dobré! Aj cez pečenie oblátok sa chlapi učia, že ak má byť život sladký, osožný a dobrý, stojí za ním poctivá práca a pravidlá. Útulok im môže pomôcť, ak budú chcieť, aby ich život bol odteraz ako poctivo upečená vianočná oblátka.
Rámček: Útulok môžete podporiť darovaním dvoch percent dane alebo aj priamo poslaním ľubovoľného príspevku na účet: SK71 0900 0000 0051 1981 1209.
Fotografie: archív útulku
