Autor: Jakub Kohutiar/Michal Koricina
Milí čitatelia, v našej rubrike Buditelia sa budeme rozprávať so zaujímavými hosťami: sú to manželia Mária a Milan Kohutiarovci, témami sú manželstvo a vzťahy.
Aké bolo pre vás rozhodnúť sa vstúpiť do manželstva?
Milan: Keď sme boli zasnúbení, mnohí z nášho okolia nám hovorili: „Už vám nikdy nebude tak dobre, ako teraz!“ My im na to, že nám bude ešte lepšie! Každý deň je nám ešte lepšie. A aj keď občas nejaká búrka prehrmí, stále smerujeme k lepšiemu.
Mária: O rozhodnutí vstúpiť do manželstva sme nikdy nepochybovali. Vedeli sme, že je to náš cieľ. Každý deň si niekoľkokrát opakujeme, že naše rozhodnutie vstúpiť do manželstva bolo nielen o tom, že chceme byť spolu, ale pre nás bolo a je najúžasnejšou cestou k svätosti a tiež prostriedkom, ako sa dostať spolu do neba.
Prečo dnes mnohí odkladajú rozhodnutie vstúpiť do manželstva?
Milan: Manželstvo je krásny záväzok. Sú ľudia, ktorí veľmi zvažujú, možno až príliš, či na seba taký vezmú. Cítia zodpovednosť. Sú aj takí, pre ktorých je manželstvo len papier. Povedia, že papierov majú dosť, no manželstvo je viac ako papier.
Mária: Je to o dvoch rovinách. Jedna je prijať zodpovednosť. To je veľmi náročná vec a mám pocit, že sme si odvykli byť zodpovední. Chceme byť slobodní, túžime robiť to, čo chceme my, pretože slobodu si zle vysvetľujeme. Veľmi ťažko pripúšťame, že by tam patrila zodpovednosť nielen za seba, ale aj za druhých. Niesť zodpovednosť za druhých dokáže len ten, kto skutočne miluje, lebo sa musí zriecť seba samého, myslieť na to, aby tomu druhému bolo pri mne dobre. Súčasný stav je takýto: uži si, urob si, čo chceš, rozhodni sa, ako chceš, nikomu to nemusíš vysvetľovať, ani sa za to zodpovedať. V tejto atmosfére mediálneho a spoločenského tlaku je veľmi ťažké prijať zodpovednosť. Druhá vec je, že manželstvo má pre mnohých veľmi zlý obraz. Vnímajú veľký rozpad manželstiev, veľkú krízu, ktorá tu skutočne je. To však nie je kríza manželstva, je to kríza ľudského srdca a hodnôt. Ak nie som vedený, formovaný a presvedčený o nejakých hodnotách, tak s nimi žiť nebudem. To je odpoveď, prečo mnohé manželstvá padajú a prečo sa mnohí boja vstúpiť do manželstva.
Ste aktívni v sprevádzaní manželov. Ako vyzerá táto vaša služba?
Milan: Už viac ako dvadsať rokov sme aktívnymi členmi spoločenstva Manželských stretnutí a snažíme sa odovzdávať svoje skúsenosti druhým manželom. Často sa na nás dívajú ako na bezproblémových manželov, no nie je to tak. Na týchto stretnutiach nám hovoria, že čo tam robíme, veď žiaden problém nemáme. Ja na to hovorím, že ak si myslíte, že nemáme problém, ja vás nebudem vyvádzať z omylu, ale ak si to myslíte, tak sa skúste pozrieť na to, ako nemať problém, ako sa to dá, ako napredovať.
Mária: Naše sprevádzanie v rámci Manželských stretnutí spočíva vo vedení skupinky, ktorú máme pri práci po prednáškach a svedectvách, no tým sa to nekončí. Veľa párov s nami spolupracuje aj po skončení oficiálneho kurzu. Sú manželské páry, ktoré dlho sprevádzame a vedieme, zvlášť keď majú problémy alebo krízu vo vzťahu. Je pravda, že často sa nám ozývajú aj páry, ktoré poznáme z iných spoločenstiev, aj keď nie sme s nimi v dynamickom kontakte. Neraz sa nám ozvú s odstupom času, že sú v koncoch. Sme vďační a poctení, že majú dôveru zveriť sa nám s takou ťažkou vecou. Sprevádzanie znamená pomôcť nájsť im svoju vlastnú cestu z krízy a pomôcť im napredovať. Je to náročná vec pre obe strany, pretože vyžaduje od nás, aby sme im nedávali rady a pomohli im s tým, pre čo sa oni rozhodnú a za čo budú niesť zodpovednosť. Od nich si to vyžaduje, aby boli pravdiví a úprimní a dokázali rešpektovať naše navigácie nie k tomu, ako to majú robiť, ale k vytrvalosti. My sme vo funkcii horského vodcu. Ideme dopredu a môžeme povedať: zober si mačky, pozor, tu je rebrík… Akým spôsobom to naplnia, či pôjdu pomalšie, alebo rýchlejšie, je úplne na nich. V tom je táto služba veľmi krásna a na druhej strane bez modlitbového zázemia by to nešlo.
Existuje univerzálne riešenie, ktoré pomôže manželským párom v čase krízy?
Mária: Myslím si, že prvé riešenie sú kolená. Osvedčilo sa nám to aj pri poslednom telefonáte, keď nám volali dobrí priatelia s prosbou o radu a sprevádzanie. Prvé, čo som im povedala, bolo: „Začnite sa spolu modliť!“ Nemusíte nič hovoriť, ak nevládzete. Keď ste natoľko zranení, že to nevládzete spolu vypovedať, poďte na kolená a proste, aby ste sa z toho dokázali dostať. Druhá vec je komunikácia.
Milan: Tretia vec je – pre nás veriacich – veľká sila vo sviatostiach. To je posila, ktorá je nám zhora ponúkaná každý deň. Je na nás, ako ju využijeme.
Mária: A ešte jedna vec, ktorá „vylieza“ v týchto kritických situáciách. Je prirodzené, že zranený človek prejde do útoku. Potrebuje zakryť svoju ranu a zakrýva ju tak, že ubližuje tomu druhému a „nakladá mu“. Je veľmi dôležité zastaviť ubližovanie, čo je veľmi ťažké. Treba si uvedomiť svoje zlyhanie, lebo kríza nikdy nie je iba jednostranná záležitosť. Ak sa sústredím na druhého, tak som nepravdivý a zraňujúci. Je veľmi dôležité sústrediť sa na to, čo som „pokašlal“, tiež sa sústrediť na to, ako to napraviť a ako dať tomu druhému najavo, že chcem zmenu. Nakoniec, neupierať sa na to, čo teraz bolí, lebo to je ako špáranie sa v rane. Upierať sa na to, čo sme spolu prežili a čo bolo krásne. Prečo som si tohto človeka vzal? Čo ma na ňom fascinovalo?
Milan: Myslím si, že v manželstve je veľmi dôležité rada od svätého Pavla: „Nech slnko nezapadá nad vaším hnevom.“ Praktizujeme to aj za cenu dlhých nočných rozhovorov a stojí to za to začať nový deň s novým štítom!
Ako na to, aby bol Boh stredom manželstva? Máte na to nejaký recept?
Mária: Veľmi sme túžili byť denne na svätej omši a túžila som mať doma kaplnku. Nepodarilo sa nám to. Počas pandémie sme zistili, že nič nie je nemožné a Boh prichádza k nám. Človek túži mať Boha pred očami, byť mu fyzicky blízko. Môj drahý zistil, že sú online adorácie, a tak sa stali naším začiatkom dňa. Ja si ju rada nechávam pustenú aj počas práce alebo varenia a hovorím: „Ježišu, buď tu so mnou! Buď s nami!“ Zvykneme takto aj končiť deň.
Milan: Pandémia nám priniesla napriek množstvu problémov množstvo dovtedy nepoznaných možností. Či už homeoffice, keď môžeme byť viac spolu, a pre mňa osobne aj viac času na prežívanie s Bohom. Počas prvého roka pandémie, hoci neboli často verejné sväté omše, sa dali na prstoch oboch rúk spočítať dni, keď sme neboli buď osobne, alebo cez online vysielanie na svätej omši. To je veľký dar pre naše manželstvo, že sme mohli byť prítomní na svätých omšiach po celom Slovensku a poznať iný pohľad na mnohé veci, čo je určite obohacujúce.
Mária: K nášmu vzťahu s Bohom patrí určite modlitba, predovšetkým ranná. Rada dlho spím, no veľmi som túžila modliť sa so svojím manželom, ktorý sa modlil v čase, keď som ja len vstávala. Napĺňalo ma neskutočným pokojom, vďačnosťou a hrdosťou, že môj manžel sa za nás modlí a žehná nám, keď my spíme. Hovorila som Pánovi, aby urobil niečo, aby som sa aj ja mohla modliť spolu s ním. Veľmi som po tom túžila a Boh nám tento dar doprial. Milan ma teraz budí poťukaním po pleci, čo sa inokedy nedalo! Je to úžasný dar, že sa ráno modlíme ranné chvály a čítame si denné čítanie.
Ako vyzeralo obdobie vašej krízy? Ako ste cezeň prešli?
Milan: V prvom rade naša kríza netrvá nikdy dlhšie ako do večera alebo do noci. Po druhé si myslím, že dôležitým krokom k riešeniu vecí je vzájomná komunikácia. U nás neexistuje tichá domácnosť – maximálne desať minút. Treba o veciach diskutovať, aj keď je to niekedy ťažké, aj keď niekedy druhý nemá chuť rozprávať. To sme zažívali a niekedy to vyvolávalo alebo ešte prehĺbilo krízu. Pokiaľ sme dokázali preklenúť túto priepasť, tak to šlo.
Mária: Ja som bola ten ťažší oriešok. Moji rodičia mali veľmi ťažké manželstvo a komunikáciu. U nás doma sa neodpúšťalo ani nekomunikovalo, len sa to premlčalo alebo prekričalo. Keď sme vstúpili do manželstva a prišli sme do nezhody, bolo ťažké, aby som sa naučila nekričať. Avšak ťažšie bolo pre mňa nebyť vtedy ironická. To som vedela tak, že žiadny Angličan by na mňa nestačil. Videla som, že to Milana veľmi zraňuje. To bol ďalší boj. Tiež bolo pre mňa veľmi ťažké naučiť sa odpúšťať. Tým, že som to nezažila doma, bola to pre mňa veľmi náročná výzva. Bola som vždy veľmi vďačná, že Milan na mňa nikdy netlačil – keď videl, že mám s tým problém, začal sa modliť. Priznám sa, že vždy ma zlomilo, keď som videla, ako sa modlí za naše zmierenie, aby sme našli k sebe cestu. Sme veľmi vďační aj za Manželské stretnutia, ktoré nás učia, ako dobre zvládať krízu. Veľa ráz, keď sa nám to nedarí aj s modlitbou alebo komunikáciou, tak zakričím: „Čo sme sa učili?! Poďme od začiatku!“ Väčšinou nám táto posledná záchrana pomôže.
Milan: Uvedomujem si, že u nás je to často o slove. O nepochopení toho, čo cítime, a druhý to chápe inak. Slovo má silu hromu. Niekedy si fakt neuvedomíme, čo povieme, aj keď je to povedané možno v najlepšom vedomí a svedomí, môže to vyznieť úplne inak.
Mária, povedzte odkaz pre mužov a vy, Milan, pre ženy…
Mária: To, že máš vedľa seba svoju ženu, nie je samozrejmosť! Ani keď ste už x rokov spolu. Skús sa každý deň zobudiť ako vtedy, keď si si uvedomil, že toto je žena tvojho života! Rob pre ňu všetko bez ohľadu na to, ako vyzerá, koľko má deti, koľko pribrala alebo či má PMS. Miluj ju tak, ako Kristus miluje svoju Cirkev! Bez teba nebude vzácnou ani krásnou. Si pleťová maska jej tela a duše!
Milan: Ženy, vážte si svojich mužov a ony si budú vážiť vás. Budujte svoj vzťah v spoločenstve s Bohom. Amen!
