Autor: Soňa Krajčovičová
My ľudia máme často tendenciu, že hoci vieme, že Boh je s nami, bojíme sa. Niekedy viac ako malé deti. Aj ja sa bojím – a naozaj dosť často. Hodiny času dokážem stráviť rozmýšľaním o veciach, strachovaním sa, čo bude, čo bolo, a niekedy ma zmáha pocit nekontrolovateľného strachu. Ale prečo? Veď ak mám vedľa seba svojho pozemského otca, nebojím sa. Prečo sa bojím, keď je vedľa mňa môj nebeský Otec? Ťažko sa mi hľadá odpoveď na túto otázku. Možno je to preto, že mu málo dôverujem, možno preto, že sa bojím toho, čo na mňa dopustí. Ale to nie je treba! A to sa snažím hovoriť si stále. Aj keď na mňa dopustí niečo, čo sa mi nepáči alebo ma veľmi bolí, učím sa mu cez to viac dôverovať a nechávať veci v jeho rukách. Tiež s odstupom času pochopím, že ma situácia veľa naučila – a vlastne mi táto nelichotivá situácia alebo ťažké obdobie priniesli dobré ovocie. Veď aj stromy alebo naše záhrady či polia hnojíme trusom – odpadom zo zvierat –, aby z nich vyrástla bohatá, chutná a parádna úroda. Aj naše zlé obdobia a ťažké chvíle nám pomáhajú rásť, zblížiť sa viac s Bohom a viac mu dôverovať. Stálym strachovaním sa o budúcnosť a veci, ktoré nedokážeme ovplyvniť, ubližujeme aj sebe. Privádzame sa do stavov, ktoré nám bránia žiť náš život naplno a tešiť sa z neho. Preto sa pokúsme všetci spolu dôverovať nášmu spoločnému Otcovi a nebáť sa! Veď nádej a dôvera sú základom každého dňa. Ak svoj strach neviem ovplyvniť, stačí mu s dôverou o svojich pocitoch povedať – a on už bude vedieť, čo s ním.
