Home » Archives » Zamilovaná do Eucharistie 

Zamilovaná do Eucharistie 

Dodnes si na to pamätám: našim neprišlo čudné, že som odišla na omšu do kostola Panny Márie. Ani to, že som si dala čierny šál svojej mamy. Mala som sedem a veľmi som túžila prijať Ježiša v Eucharistii! Podarilo sa! Moje prvé sväté prijímanie ma urobilo šťastnou a  už som nechcela ostať bez svojho Pána.

Autor: Mária Kohutiarová

Dodnes si na to pamätám: našim neprišlo čudné, že som odišla na omšu do kostola Panny Márie. Ani to, že som si dala čierny šál svojej mamy. Mala som sedem a veľmi som túžila prijať Ježiša v Eucharistii! Podarilo sa! Moje prvé sväté prijímanie ma urobilo šťastnou a  už som nechcela ostať bez svojho Pána.

Viem, zabudla som sa predstaviť: som Katarína, tak ma pokrstili, z rodiny Comensoli z Brescie. Bol január roku 1847, keď som sa narodila ako piata z desiatich detí svojich rodičov. Mama neustále spomínala, ako som na akúkoľvek otázku svojej zamĺknutosti odpovedala rovnako: „Rozmýšľam.“ Nevedela som inak pomenovať, ako neskutočne ma Boh priťahoval! A áno, rozmýšľala som nad tým, ako to urobiť, aby som nikdy nebola bez neho! Preto aj ten odvážny, riskantný, no úspešný pokus s prijatím Eucharistie. V tých časoch som vo svojom veku nemala na Eucharistiu „nárok“.  

Od toho okamihu ma nič iné nezaujímalo tak, ako Eucharistia. Rodičia tvrdili, že som zvážnela, no ja som vedela, že som sa iba upriamila na podstatu a ostatné zo svojho zorného uhla jednoducho vytesnila preč. Bolo to také nepodstatné oproti tejto Láske! Mala som pätnásť, keď som vstúpila do konventu Sestier lásky. Všetci si mysleli: „Konečne je Katarína tam, kde má byť, bude z nej rehoľníčka a je svätý pokoj!“ Ešte v postuláte si ma však Boh vyskúšal: ochorela som tak, že som musela z konventu odísť.

Čo teraz? Nemala som problém: zamestnala som sa ako slúžka v domácnosti a so všetkou láskou som robila to, čo bolo potrebné. Na Eucharistiu a Ježiša som však neprestala myslieť. Rozmýšľanie mi stále šlo – a v dvadsiatich šiestich som si napísala pravidlá, podľa ktorých som chcela žiť svoj život s Ním. Boli prísne, ale mne to neprekážalo, o dva roky mi spovedník dovolil urobiť sľub čistoty. No cítila som, že láska, ktorú som cez Eucharistiu dostávala, musí mať lepšiu podobu ako len poctivé vykonávanie mojej služobnej práce. Začala som sa vo voľnom čase venovať deťom, ktoré nemali základy ani slušného správania, ani mravov plynúcich z viery. Presne na to som láskavo kládla dôraz. A stále som čakala na impulz od Pána, kedy sa má zo služobnice v domácnosti stať služobnica Eucharistie.

Ten čas prišiel po smrti mojich rodičov. Dlho som rozlišovala a modlila sa, radila sa aj s biskupom Bergama, kde som slúžila, či moje vnuknutie je ozaj Božia vôľa. V roku 1880 som kľačala rovno pred pápežom Levom XIII. a rozprávala som mu o svojom sne o rehoľnom inštitúte, ktorý by mal ako prioritu neprestajnú adoráciu Eucharistie. O dva roky neskôr v Advente sa spolu s mojimi prvými dvoma spoločníčkami a s požehnaním biskupa tento sen stal skutočnosťou.

Bola to úplná zmena môjho života – a preto prišlo aj k zmene môjho mena na Gertrúda od Najsvätejšej Eucharistie. Začiatky boli ťažké, nástupca nášho láskavého biskupa Speranzu nebol nami nadšený, museli sme odísť do Lodi. Prijatia tam bolo viac než dosť, tak od otca biskupa, ako aj od ľudí, aj priestor a čas na adoráciu najvzácnejšieho Chleba… aj na službu tým, ktorým sme v srdci niesli Chlieb života… cez ruky, slová, blízkosť. Tak to šlo deň za dňom až do plynulého živého stretnutia s Ním, keď už moje fyzické, úbohé telo nebolo potrebné, aby som ho mohla objať začiatkom februára 1903 navždy.

Svätá Gertrúda Comensoli, panna a zakladateľka inštitúcie, bola za blahoslavenú vyhlásená pápežom Jánom Pavlom II., za svätú pápežom Benediktom. Hneď po jej smrti si ju ľudia začali uctievať ako sväticu.

Fotografie: santosebeatoscatolicos

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.