Autor: Zuzana Novotná
Spomaľ. Pozývam ťa do spolupráce. Témou je…
Modlitba. Slovo, ktoré je našim ušiam také známe. Mýlim sa však, ak poviem, že niekedy už len jeho zvuk vyvoláva pocit únavy? A keby len tej! Sú dni, keď myšlienka na modlitbu spôsobí nervozitu a ešte väčší zhon. Nemám čas, mám toho veľmi veľa! Alebo vyslovenú nechuť. Nebaví ma modliť sa… Je to vôbec potrebné? Načo? Sklamanie. Neviem sa modliť, nikdy nič necítim a Boh akoby ma ani nepočúval.
Nemyslím si, že som jediná, ktorá to zažila a – povedzme si pravdu – stále zažíva. Pred svetom sa tvárime, že ide všetko bez ťažkostí, ale za dverami našej samoty sa ukazuje pravda. Pravda, že sme slabí, že sme vlažní, že sme úplne zabudli, aké životne (alebo presnejšie duševne) dôležité je modliť sa.
Je to celkom pochopiteľné. Tie zlé pocity a postoje sa nemuseli zjaviť len tak z ničoho nič. Práve naopak, boli cielené. Počula som, že satan sa snaží zastaviť našu modlitbu, pretože naša modlitba zastavuje jeho. Jednoduché. Ide o jeden z najskrytejších, a predsa najpodstatnejších bojov všetkých čias.
Dlho mi vŕta v hlave myšlienka, že modlitba by nemala byť niečo náročné. Slová jednej mojej kamarátky vo mne rezonovali aj s ozvenou: „Niekedy zabúdame, že modlitba je „‚len‘ rozhovorom.“ Nad týmto vyjadrením sa netreba pohoršiť. Skúsme ho pochopiť. Ako odlišne by sme dokázali pristúpiť pred Otca, keby sme skutočne vnútorne pochopili, že nejde o výkon! Modlitba znamená prísť k nemu do jeho nádhernej blízkosti a zotrvať v nej. Nie vyšťaviť zo seba všetky sily, aby som sa mu zapáčil. Nie rozprávať a rozprávať, aby to preňho bolo dosť.
A čo je najhoršie… predstupujeme pred neho ako otroci modlitby, však? Prichádzame, pretože by sme mali. Pretože máme výčitky.
Predstavte si tvár svojho blízkeho. Ako by sa tváril, ako by sa cítil, keby vedel, že sa s ním rozprávate len z pocitu, že musíte? Obávam sa, že by to bolo veľmi zraňujúce.
Náš Boh je láska. Je nesmierne citlivý a túži len po tebe samom. Nechce, aby si hral divadlo, alebo sa hral na silného. Ak ťa premôže slabosť, vyplač sa mu v náručí. Ak nedokážeš otvoriť ústa, nech kričí tvoje srdce. „Ak sa ti nechce modliť, povedz mu: Ježišu, nechce sa mi modliť. Vidíš? Už sa modlíš!“ (slová jedného kňaza)
To, že si konečne sadneš k šálke čaju s milovanou osobou a ponoríte sa do dôverného rozhovoru, nie je ani náhodou nič náročné! Je to niečo krásne, vytúžené.
Prosím, zamyslime sa, prečo sme sa teda rozhodli rozhovor s Milujúcim (ktorý bol umučený namiesto nás a hoci by to úplne stačilo, ešte stále nás viac a viac požehnáva) brať ako bremeno?
Daj mu menej formálnosti a viac svojho zraniteľného srdca.
Fotografie: Unsplash
