Home » Archives » Urobiť gesto Veroniky

Urobiť gesto Veroniky

„Vystúpil na vrch modliť sa. Ako sa modlil, zmenil sa vzhľad jeho tváre.“

Autor: Don Marián Zachar, SDB

Premena života – treba vystúpiť na vrch. „Vystúpil na vrch modliť sa. Ako sa modlil, zmenil sa vzhľad jeho tváre.“ Uveriť v Krista, ktorý sa premenil na hore Tábor, aby ukázal svojim učeníkom Božiu slávu, aby hlas, ktorý počuli, bol nielen potvrdením, že on je Mesiáš, ale i vyjadrením, čo znamená byť tento Mesiáš, je možné iba vtedy, ak prijmem pozvanie samotného Pána byť jednoducho s ním. Evanjelista Lukáš opisuje, ako sa Ježiš znova utiahne vo svojom živote, aby zostal v modlitbe s Otcom. Do tejto modlitby pozýva svojich učeníkov – sú to tí traja, ktorí predstavujú všetkých nás, tí traja, ktorých miloval osobitne. Vystúpil s nimi modliť sa.

I nás dnes Pán pozýva, aby sme v našom živote „vystúpili“ a modlili sa, aby sme boli s ním. A možno i náš postoj pri modlitbe, pri Eucharistii je taký, ako je postoj učeníkov. Premohol ich spánok, zaspali. Toto sa zopakuje aj v Getsemanskej záhrade, kde opäť pozval týchto troch, aby sa s ním modlili. Aj tam zaspali. Kristus pozná človeka, vie o jeho slabosti, ale to ho neodrádza, aby nepozýval stále ľudí, aby boli s ním. Možno aj nám sa stáva pri našej modlitbe, že v hlave máme veľa myšlienok, možno sa nedokážeme sústrediť na modlitbu, možno sme tak ako učeníci v spánku – čo znamená nie disponovaní modliť sa –, ale Kristus je tu a pozýva nás, aby sme stratili čas a jednoducho boli s ním.

Tak veľmi túži po tomto vzájomnom vzťahu. To On vždy nás predchádza a čaká na nás. Nech sme v akejkoľvek situácii nášho života. On premieňa seba – dáva seba, jeho tvár sa zmenila. Tak ako sa zmenila a žiarila i tvár Mojžiša, keď sa vrátil zo Sinaja a priniesol Desatoro. Toto je to, čo sme pozvaní zažiť s ním, aby aj naša tvár sa menila, aby sa menila podľa Kristovej tváre. Ako zmeniť našu tvár? V prvom rade je potrebné dať dole masku z našej tváre, ktorá bráni, aby naša tvár vyžarovala. Treba sa rozhodnúť byť úprimný pred Pánom, nehrať hru, nesedieť na dvoch stoličkách, veď nemôžeme slúžiť aj Bohu, aj mamone. To Kristus, poznajúc náš život, chce, aby naša tvár žiarila, aby bol na nej úsmev. Nie úsmev irónie, ale úsmev lásky. Toto sme pozvaní zažiť s Pánom v modlitbe (zvlášť v Eucharistii) – zobudiť sa a povedať spoločne s Petrom: Učiteľ, dobre je nám tu.

Talianska benediktínska abatiša matka Anna Maria Canopi hovorí: „Tvár Krista, ak sa to smie tak povedať, je najkrajšia práve vtedy, keď pozerá do neba, zatiaľ čo sa modlí k svojmu Otcovi. Toto sa stalo mnoho ráz pred tým, ako Kristus urobil nejaký zázrak. Táto krása bola na tvári i v tej hodine, keď bol ukrižovaný, hoci jeho tvár bola plná krvi.“ Potom čo sme strávili čas s Kristom v modlitbe, tohto Krista si nemôžeme nechať pre seba. Jeho tvár je pre nás motívom pozerať na ľudí, ktorí sú prítomní v našom živote, a vidieť v nich Krista. Pozerať Božím pohľadom.

Drahý brat a sestra, i počas tohto Pôstu sme pozvaní robiť to krásne gesto Veroniky, ktorá podáva šatku Kristovi – a on jej necháva odtlačok svojej tváre. Čokoľvek robíme našim bratom a sestrám (najmä tým najchudobnejším) z lásky – robíme Kristovi. Pozerajme tak do tváre ľudí a nechajme sa ožiariť samotným Kristom, aby jeho tvár vyžarovala z nášho života.

Fotografie: Pexels.com

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *