Autor: Mária Kohutiarová
Prešiel som si kadečím: od extrémov užívania si v mladosti až po extrémy ponorenia sa do poznávania Boha. Možno práve preto som dobre rozumel všetkým odtieňom a príbehom ľudských duší.
Veľmi vďačím svojej mame, že nikdy nevzdala moju formáciu – od narodenia, až kým som bol v jej dosahu. Jej viera bola studňou, z ktorej sa nedala prestať naberať voda a vždy bola osviežujúca. Práve je vďačím za túžbu poznávať Boha a úplne mu patriť. Ešte v pätnástich som sa rozhodol, že vstúpim k benediktínom – ale na moje rozčarovanie ma opát odmietol prijať. Nie kvôli nedostatku povolania, ale zo strachu, čo by vyvádzal môj bohatý ocko, lombardský šľachtic, ktorý si vedel a mal z čoho vyhodiť z kopýtka. Navyše, bol som najstarší, dedič rodu, otcova výkladná skriňa…. Zlomilo ma to až tak, že som žil úplne opačne – životom svojho otca. Žúrky, túlanie sa po svete, bez záväzkov a zodpovednosti – to bol môj život. Ani môj otec sa už na to nevedel pozerať. Koľkokrát sme sa pre to pohádali! Odišiel som plný hnevu z domu úplne, vykašlal som sa na dedičstvo a všetok majetok, nech si ho môj vzácny pán otec nechá…! A tri roky som sa túlal po svete, až som sa usadil vo Francúzsku – blízko benediktínskeho kláštora v Bec v Normandii. Paradoxne, tu som našiel pokoj – v tichu, v chudobe, v jednotvárnosti dní. Vrátil som sa k štúdiám a mal som výborného učiteľa Lafranca z Pavie! Jeho prístup a múdrosť, vyučovanie a vzor vo mne obnovili túžbu znovu požiadať o vstup k benediktínom. Podarilo sa! Lafranco nadviazal roztrhnutú niť viery, utkanú mojou mamou, a ja som už nedovolil nikomu na ňu siahnuť! Ani vtedy, keď som sa po jeho odchode menovaním generálneho predstaveného stal miesto neho priorom. Ach, ako to „žralo“ niektorých mojich spolubratov, že také ucho – a vyššie nad nimi? Nepotreboval som ísť na nich silou, príkazom a mocou, dobre som vedel zo svojho príbehu medzi mnou a otcom, že to nikam nevedie. Použil som mamin recept, ktorý mala požičaný od Boha: láskavosť, trpezlivosť, jemnosť, vytrvalosť, skromnosť a múdrosť. Vedel som, že toto je cesta, ktorú Boh požehná – a stalo sa! Dal mi stať sa profesorom, znovu po mojom priateľovi Lafancovi, ktorý sa stal canteburským arcibiskupom. A ako som receptom od mamy a Boha získal spolubratov, získal som aj študentov. Chodili na prednášky v húfoch a radi, dokonca som ich musel aj písať! Napriek všetkej zodpovednosti som sa najlepšie cítil vtedy, keď som bol s Bohom sám – a odstrihol som od tohto vzťahu všetko. Pôžitky jedla, príležitostí, výhod, pohodlia… stačil mi On a jeho neustále objavovanie! Všetko, čo mi Boh odkryl v štúdiu a v modlitbe a čo som si odžil na sebe a v našej komunite, som rád vnášal do premeny života nášho rádu a ľudí. Túžil som, aby každý miloval a poznal Boha ako ja! Asi chápete, ako sa mi potom ťažko prijímalo menovanie za opáta u nás v Bec… Vnímal som svoje poslanie inde, a tak som poveril správou komunity iného. Vďaka tomu som sa mohol venovať formácii svojej aj tých, čo ma potrebovali – napríklad v Anglicku, kam ma pozval môj priateľ Lafanco, spolu s časťou našich bratov benediktínov, slúžiacich mu v kúrii. Tušil som, že tieto návštevy Anglicka nie sú u Boha náhodou? Ani stretnutia so šľachticmi, panovníckym dvorom a kráľom? Lafranco zomrel a mňa vyvolili za jeho nástupcu. Bránil som sa, nebola to voľba pápeža, ale kráľa – a tí nemajú viesť Cirkev. No nakoniec som to prijal v pokore, vo videní potreby služby. Lenže moje jasné hranice, pokiaľ môže kráľ zájsť do vecí Cirkvi – čo stále skúšal, ma nútili odísť do Ríma do nedobrovoľného exilu. Prosil som pápeža, aby ma zbavil tohto stolca, no napriek vysvetleniu situácie to neurobil. Spravoval som teda diecézu z Talianska. Slúžil som pápežovi Urbanovi II. tam, kde potreboval – na koncile v Bari, kde som obhájil slávne Filioque… či neskôr počas rímskej synody, kde aj vďaka môjmu príbehu a skúsenosti pápež jasne zakázal prijímať cirkevné posty a zásahy do Cirkvi od vladárov, tresty boli prísne. V Anglicku sa zmenil kráľ – vrátil som sa teda, ale vysvitlo, že nový kráľ prebral spôsoby toho starého. A ja som chcel poslúchať iba pápeža… znovu teda ďalšie tri roky vyhnanstvo. Až v roku 1106 kráľ pochopil, že budem verný iba Petrovmu stolcu, nie jeho trónu – a stiahol svoje požiadavky.
Vrátil som sa teda s radosťou a slúžil, ako som vládal, túžiac urobiť zo svojich kňazov svätých mužov, pevných vo viere a v postojoch, inšpiratívnych pre svoje ovečky… No len tri ďalšie roky mi Pán dovolil toto dielo. Posledný rok ma už len donášali na Eucharistiu do chrámu – potom už mal pre mňa inú pozíciu u seba – vo večnosti.
Svätý Anzelm – narodil sa 21. apríla asi roku 1033 v Aoste, Taliansku. Bol veľmi nadaný a vedený matkou k zbožnosti. Po rokoch nezáväzného života sa stal benediktínom vo francúzskom Bec, neskôr priorom, opátom, arcibiskupom v Cantebury v Anglicku. Napísal viacero teologických spisov, viedol študentov aj spolubratov v reholi aj v kňazstve. Zomrel ako obľúbený biskup, učiteľ a kňaz v Pôste roku 1109. Je menovaný za učiteľa Cirkvi.
Fotografie: zivotopisysvatych.sk
