Home » Archives » Kameň odvalený!

Kameň odvalený!

Prijať svoje vykúpenie znamená žiť vo vedomí, že Kristus za mňa už zaplatil – a neexistuje nič, žiadne pokušenie, pád, hriech, ktorý by mi nemohol byť odpustený v pokore a prosbe.

Autor: Mária Kohutiarová

Tieto slová evanjelií veľkonočných sviatkov počúvame každý rok – a prídu nám už aj trošku fádne. Vieme, že prázdny hrob je znamením, že Ježiš zvíťazil nad smrťou a daroval nám tak späť večný život. Čítame Katechizmus Katolíckej cirkvi, ktorý prízvukuje prepojenie vzkriesenia a navrátenie nádeje na vzkriesenie z mŕtvych. Počúvame kázne, v ktorých sa nám hovorí o tom, akým úžasným predelom je pre nás Ježišov prázdny hrob.

No napriek tomu sa nám zdá byť toto vzkriesenie tela pre večnosť kdesi v diaľke – a my sme často tlačení do zeme ťažkosťami, ktoré nám nedovolia žiť slobodne a radostne. Cítime sa ako prameň v studni, na ktorom sedí žaba na kameni – tak veľmi by sme chceli zavlažiť svoje dni a prinášať život! S týmto kameňom však nedokážeme byť sami sebou, necítime sa milovaní a nevieme milovať. Túžime po láske, nevieme bez nej žiť. Strácame zmysel života a neveríme vo svoju hodnotu, dôstojnosť a poslanie (por. Redemptor hominis). Skúšame všetko možné: hľadáme lásku a pokoj, sebahodnotu či sebavedomie cez zážitky, nové a nové vzťahy, nasadenie v práci do krajnosti. Niekedy prehlušujeme beznádejnú túžbu po láske a zmysle dní závislosťami všetkého druhu, no cítime sa ešte viac osamelí a nemilovaní, bezcenní a stratení. Je však pravdou, že sami, svojimi ľudskými silami, nedokážeme nič urobiť s tým, čo nás ťaží, čo si vlečieme životom ako dôsledok hriechu. 

Kamene našich hrobov

Tých kameňov hriechu, ktorými je pripučený náš život, nie je málo: niekoho dusí kameň beznádeje, keď stratil vieru, že Boh má vládu na svetom, jeho životom aj okolnosťami. Ak zažil mnoho náročných situácií a sklamaní, neverí už v lásku, v dobro, v ich víťazstvo. Takýto človek rezignuje a funguje len po biologickej stránke, kým jeho vnútro živorí… Niekto je privalený kameňom strachu: neistotou, nedostatkom pokoja v živote. Nemá pevný bod, o ktorý sa môže oprieť v každom čase a situácii. Má obavy z toho, čo bolo, lebo si nesie dôsledky… Z toho, čo prežíva, lebo nevie, čo s tým… Z toho, čo príde, lebo nevidí nikde riešenie a nevie, ako a kto by mu prišiel na pomoc. Strach, tá jasná stopa diabla, nedovolí takémuto človeku naplno dôverovať Bohu, jeho moci. Spochybnenie Božej všemohúcnosti a lásky, ktorá sa vždy stará v pravý čas, ak mu to človek dovolí, ničí tak vnútro, ako aj telo človeka. Jeho život je jeden kŕč, vysiľujúci a berúci radosť zo života. Medzi nami sú aj takí, čo sú prigniavení kameňom pýchy a egoizmu, sústredení len na svoje schopnosti a sily, na to, ako svoj život „dajú“ aj sami. Táto pýcha a sebastrednosť nechce budovať vzťahy a zrelú lásku ani k sebe, ani k Bohu, ani k iným. Zranenia z pýchy sú tými najťažšími, aké môžeme vôbec medzi sebou utŕžiť. Bežnou ťarchou je aj priemernosť, ktorá nedovoľuje stať sa jedinečným podľa Božieho plánu s každým človekom. Skrývanie darov či schopností v obave z posudzovania inými miesto odovzdanosti a dôvere v Boží plán vytvára zástupy dvojtvárnych ľudí, žijúcich s maskou. Jedna tvár je na verejnosť – tam, kde nás všetci vidia a počujú a kde nie je odvaha prejaviť svoje skutočné „ja“. Druhú tvár, trpiacu a skrývanú, často neprejavíme ani pred tými doma, ako keby sme mali obavy z neprijatia aj svojimi vlastnými. Nie sme schopní obhájiť si svoje postoje, žiť v slobode Božích detí, stať sa požehnaním pre tých, ktorých máme okolo seba. Stávať sa však vedome „nenápadným“, netrčiacim z davu za žiadnych okolností nie je povolaním skutočného kresťana. Boli sme poslaní stať sa soľou či svetlom – a oboje je výrazne vnímateľné, a nie fádne! Hriechov či kameňov každého z nás by bolo priveľa a mnoho ráz umierame či sme už vnútorne mŕtvi nielen kvôli jednému z nich.  

No hoci to ťažko priznávame, túžime po zmene, po vyslobodení z toho, čo zväzuje náš život a jeho prejavy. Strácame chuť žiť, a predsa ani v tomto rozpoložení často nie sme schopní volať na pomoc Vykupiteľa, akoby sme neboli skalopevne, úplne presvedčení o tom, že je schopný zmeniť aj túto situáciu. 

Oslobodení teraz a navždy

Je teda Kristovo vzkriesenie len záležitosťou konca života, vzkriesenia tela pre večnosť – alebo je nám silou a istotou aj pre riešenie časných ťažkostí, ktoré nás presahujú? V prvom rade je potrebné vedieť, že zmŕtvychvstanie Pána má v sebe milosť a moc kedykoľvek preťať akúkoľvek zviazanosť so zlým. Sila Vzkrieseného dokáže meniť život každého z nás aj teraz, v týchto časoch života na zemi. Nie je obmedzená časom, okolnosťami či veľkosťou problému. Dôvod, prečo nás Ježiš chcel vykúpiť, bol jednoduchý: prelomiť zviazanosť s akýmkoľvek hriechom, ponúknuť mu spôsob, ako dokázať jeho milosťou vzkriesenia bojovať a odolávať hriechu. Neexistuje teda hriech ani problém, ktorý by bol „odolný“ voči vykupiteľskej milosti Boha. „Kristus, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych za všetkých, dáva človeku – každému človeku a všetkým ľuďom – svetlo a silu…“ (pozri Redemptor hominis) Kristus nemal väčšiu túžbu ako tú, aby sme žili naplno slobodní, nezviazaní akoukoľvek ťažkosťou, spočívajúcou v hriechu. Túžil, aby nám jeho vykúpenie prinieslo pôvodnú krásu a hodnotu, ktorú budeme schopní naplno prežívať a vnímať práve vďaka otvorenému, pravdivému vzťahu so svojím milujúcim Bohom. Človek sa znovu stáva plne sám sebou – takým, ako ho stvoril Boh– práve vykúpením. Je to dar, na ktorý by sme nemali zabúdať – a ktorý nie je iba záležitosťou prechodu do večnosti, ale ponukou do bežnej reality našich dní. 

Žiť vykúpenie

Prijať svoje vykúpenie znamená žiť vo vedomí, že Kristus za mňa už zaplatil – a neexistuje nič, žiadne pokušenie, pád, hriech, ktorý by mi nemohol byť odpustený v pokore a prosbe. Neexistuje žiadne zranenie tela a duše, spôsobené hriechom, ktoré by nemohlo byť uzdravené. Neexistuje teda žiadny kameň, negatívne ovplyvňujúci naše myslenie, konanie či rozhodovanie, ktorý by nemohol byť odvalený Kristovým vykúpením z nášho života. Jediné, čo potrebujeme urobiť, je s vierou sa „priblížiť ku Kristovi aj so svojím nepokojom a neistotou, so svojou slabosťou a hriešnosťou, so svojím životom a smrťou“ (porov. Redemptor hominis). Boh pre naše vykúpenie už tu na zemi neurobil primálo: v jeho očiach má človek, a teda každý z nás, obrovskú cenu, keď si zaslúžil „takého vznešeného Vykupiteľa“, keď Boh neváhal darovať svojho jednorodeného Syna (porov. Redemptor hominis).

Nezabúdajme: Kristus kráča s každým človekom po ceste života silou pravdy a silou lásky, s akou šiel na kríž kvôli nám. Nik z nás po vzkriesení nie je už otrok, väzeň hriechu… Stal sa slobodným Božím dieťaťom práve milosťou posväcujúcou. Hriech raz navždy prehral.

Preto znovu v tieto dni Veľkej noci s radosťou oznamujme sebe aj tým okolo nás: Každý kameň je Ježišovým vzkriesením odvalený!

Fotografie: annahar.com, linga.org

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *