Home » Archives » Terézia Jedličková: Môj brat Vlado bol praktický, vytrvalý a vnímavý na potreby iných

Terézia Jedličková: Môj brat Vlado bol praktický, vytrvalý a vnímavý na potreby iných

Meno pátra redemptoristu Vladimíra Jedličku je známejšie staršej generácii: no život cíferského rodáka určite stojí za nahliadnutie a spoznanie.

Autor: Mária Kohutiarová

Meno pátra redemptoristu Vladimíra Jedličku je známejšie staršej generácii: no život cíferského rodáka určite stojí za nahliadnutie a spoznanie. Obdivuhodný zápal pre službu mladým, chorým a ľuďom v pohraničí na hranici fyzických síl by málokto zvládol bez viery a pokory. O svojom bratovi nám rozprávala Terézia Jedličková (87) z Cífera.

Aké máte na brata spomienky z detstva?

Pamätám si, ako sme v roku 1944 s bázňou pozerali na oblohu a počúvali zvláštny zvuk amerických lietadiel, ktoré nad nami prelietavali vo veľkých rojoch a vo veľkej výške na východ. Potom to bol prechod frontu v apríli 1945 a následný niekoľkomesačný pobyt ruských vojakov v dedine. Raz ma Vlado prizval na jednu zo svojich výskumných akcií – šli sme si pozrieť „letisko“ poblíž železničnej stanice, kde pristávali na statkárovej ďateline malé dvojplošníky – „komáre“. Strážiaci vojak Vladovi dokonca dovolil chytiť sa krídla a trochu ním pohnúť. Raz zasa využil znalosť skromnej zásoby ruských slov, ktoré nás v predstihu naučil otec. Na pozemku pri ceste sme mali čerešňový sad, v ktorom si okolo jazdiaci vojaci radi naoberali zrelé čerešne. Raz sa tam zastavil osamelý mladý vojačik. Keď s oberaním skončil, Vlado k nemu prišiel a oslovil ho: „Ivan, davaj dengi!“ A on mu skutočne aj zaplatil. Takže bol praktický už odmladi. 

Spomínate si, kedy a ako pocítil povolanie do kňazstva?

Spomínal, že už v treťom-štvrtom ročníku ľudovej školy jasne pociťoval, že ho Pán volá k rehoľnému životu. Pohnútkou boli najmä správy o pôsobení misionárov – bielych otcov – v Afrike, ktorí sa venovali najchudobnejším a opusteným ľuďom, predovšetkým deťom. Vonkajšou pohnútkou bol príklad staršieho brata, ktorý sa na podnet sestier uršulínok – učiteliek na meštianke v Cíferi – dostal do Stanislavova k jezuitom v Trnave a neskôr v Piešťanoch. I keď sa nestal kňazom, prehĺbil jeho túžbu stať sa rehoľníkom a – čo treba zdôrazniť – frátrom. Usilovať sa o dosiahnutie kňazstva najmä kvôli jeho slabšej pamäti nepovažoval za reálne.

Prečo si vybral práve rehoľu redemptoristov?

Rehoľu redemptoristov si nevybral on, ale ona si vybrala jeho. Rodičia – pochádzali z Moravy – sa v júli 1944 zúčastnili púte do Kremnice a na Staré Hory, organizovanej trnavskou farnosťou. Bol to pre nich silný duchovný zážitok. V tom čase na Starých Horách pôsobili redemptoristi, s ktorými sa otec poznal už z Bratislavy. Ponúkol sa im, že by ako záhradník v rámci svojich skromných finančných možností zveľadil priestor okolo Studničky. Tak sa aj stalo a na brigádu vzal aj dvanásťročného Vlada. Asi dvojtýždňový pobyt silným pôsobením Panny Márie Starohorskej mal rozhodujúci vplyv na jeho rehoľné povolanie. Na otázku jedného z pátrov, či by nechcel vstúpiť do ich juvenátu, bez dlhého uvažovania súhlasil. Hneď s ním urobil prijímací pohovor do 1. triedy gymnázia a na druhý deň mu oznámil, že je prijatý.  

Jeho cesta sa však po ukončení gymnázia stočila zvláštne niekam inam…

Po likvidácii juvenátu v Rožňave pokračoval v štúdiu v 5. až 8. triede gymnázia v Trnave. Po maturite a po porade s dostupnými redemptoristickými kňazmi nastúpil na Vysokú školu pedagogickú v Bratislave s tým, že pedagogické vzdelanie je najbližšie štúdiu filozofie a teológie. Na Teologickú fakultu nemal v tom čase šancu sa dostať. V tejto situácii sa musel vyrovnať s problémom, že nebude rehoľným bratom, ale kňazom. Nakoniec to ponechal na Pána.

Počas toho, ako učil v Lučenci, kadečo zažil. Pamätáte si na niektoré jeho vtipné príbehy?

Prvú umiestnenku dostal síce do Trenčína, ale na prosbu spolužiaka, ktorý sa potreboval dostať bližšie k pôsobisku svojej budúcej manželky, si ju s ním vymenil a nastúpil do Lučenca. Prvý rok bol náročný, lebo ho riaditeľ určil aj za vychovávateľa na internáte pre stredoškolákov – spolu s dvoma ďalšími kolegami. Nemal čas na žiadne ďalšie štúdium ani súkromie. Lepšie to bolo až v ďalšom školskom roku, našiel si výborný privát u bezdetných veriacich manželov v rodinnom dome. Tešilo ho, že domáci pán bol kominár. Spomínal, že mu občas dovolil sledovať obrad jeho umývania sa po celodennej práci. Začínalo sa to obvykle monológom: „Amen, Ďuri, zase si sa nechal presvedčiť neodbytnými babičkami, že si musíš od tých štipľavých sadzí spláchnuť hrdlo!“ Začal počítať, ale niekedy mu ani prsty na rukách nestačili… „Počkať, vrátil som sa vôbec z práce bicyklom? U koho som ho nechal? Alebo mi ho niekto ukradol? To bude zas s manželkou mela. Amen, Ďuri!“ Ale ráno zasa svieži vyštartoval do práce. Z Lučenca však musel odísť aj s dvoma kolegami kvôli náboženstvu. Ale Pán sa postaral a cez povereníctvo školstva sa dostal na Slovenské lýceum v Jablonke Oravskej v Poľsku. Aj odtiaľ však pre náboženské otázky musel po troch rokoch odísť, pokračoval rok v Pedagogickom inštitúte v Martine a nakoniec šesť rokov na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici.

Časy boli náročné. Aká bola ďalej jeho cesta?

Pokračovať na začatej ceste za povolaním bolo preňho veľmi ťažké. Bolo treba študovať súkromne filozofiu, Starý a Nový zákon a ostatné predmety z prvých ročníkov teologickej fakulty bez pomoci stáleho lektora. To všetko popri štúdiu biológie a zemepisu na vysokej škole, neskôr popri piatich rokoch vyučovania na stredných školách a siedmich rokoch na pedagogických inštitútoch, kde sa vyžadovala aj publikačná činnosť. Problémom bol aj nedostatok potrebnej literatúry a vhodný byt. Dobrodením pre neho bolo zoznámenie sa so vzácnym saleziánskym kňazom Jánom Beňom, ktorý mu poskytol aspoň na začiatok výbornú, stručnú a zrozumiteľnú literatúru. Noviciát začal v lete 1966 s P. Jozefom Bednárikom (rodákom zo Zelenča) ako magistrom, prvé rehoľné sľuby zložil do rúk P. J. Janoka st. v Bratislave v roku 1967. Po politickom uvoľnení u nás v roku 1968 sa na teologických fakultách zrušil limit prijatých, bolo možné hlásiť sa na štúdium teológie. Urobil tak aj Vlado a na odporúčanie svojich predstavených vstúpil do seminára v Litoměřiciach. Prijali ho do 3. ročníka, uznali mu skúšky z tajného štúdia. Teologickú fakultu aj pobyt v seminári ukončil v roku 1972, ako 40-ročného ho vysvätil neskorší kardinál Štěpán Trochta. Počas troch rokov v Litoměřiciach sa v seminári zoznámil s viacerými vzácnymi poslucháčmi, z ktorých sa v roku 1990 a neskôr siedmi stali českými a moravskými biskupmi.

V živote vášho brata bol dôležitý laický apoštolát. Ako sa k tomu dostal?

O laickom apoštoláte prof. Kolakoviča sa dozvedel skôr len informatívne v posledných ročníkoch gymnázia od vtedy staršieho kamaráta Cíferčana – vtedajšieho vysokoškoláka Ľuda Kosnáča. Dôkladne sa s ním oboznámil až v Banskej Bystrici z dokumentov II. vatikánskeho koncilu prostredníctvom P. Beňa. Do tretice vtedy prišiel do Banskej Bystrice mladý kaplán Rudolf Baláž. Ten okrem iného pomohol vytvoriť prvý krúžok zo študentov, cieľom bolo vytvárať priateľské spoločenstvo, vzdelávať sa v duchovných veciach, vzájomne si pomáhať. Dôležitým bodom bola aj príprava na prvé duchovné cvičenia na konci školského roku. Neskôr sa na strednom Slovensku konali viaceré duchovné cvičenia v malých skupinách, ktoré ochotne a s rizikom viedol spomínaný salezián P. Beňo, jezuita P. Kolmačka a iní. Nezabúdali ani na využívanie voľného času – výlety do okolitých hôr a podobné aktivity. Patrili tam cyklotrampy viac-menej rekreačného charakteru, ale v rámci možnosti a únosnosti spojené aj s duchovným programom.

Túto evanjelizáciu mladých na bicykli a túrami po horách rád neskôr praktizoval aj váš brat. Chodili ste s ním aj vy?

Cyklistických túr som sa nezúčastňovala, na to boli šikovnejšie naše dve najmladšie sestry. Ja som uprednostňovala pobyty v horách s pešími túrami. Jednu túru spomeniem, bola pre nás trochu výnimočná. Putovali sme niekde od Čertovice na Ďumbier a Chopok. Tesne pod vrcholom Ďumbiera našiel Vlado – už ako kňaz – vhodné miesto, kryté od hlavného chodníka, a tam odslúžil svätú omšu. Zaujímavé bolo, že pred premenením sa pri úplnom bezvetrí strhol silný vietor, takže sme museli na oltári – skale – pridržiavať liturgické predmety, aby ich neodmietlo do doliny. Po premenení vietor úplne ustal. Vlado konštatoval: „Diablovi sa to nepáčilo.“ Menšie cyklotúry začal organizovať už ako študent vysokej školy po Slovensku a na Morave, potom v Jablonke so slovenskými žiakmi po Poľsku – raz Mazurské jazerá, druhý raz až k Baltiku (naspäť išli vlakom). V obnovenej verzii sa po rokoch uskutočnili tri väčšie cyklotúry. Keďže pri jednom cyklotrampe mali potýčku s ŠTB a aj samotné presuny boli natoľko unavujúce, že ostávalo málo času na duchovný program, rozhodol sa upustiť od tejto formy a prejsť na putovanie po horách.

Takže to bol začiatok rumunských ciest?

Otvorila sa možnosť cestovať voľne len s pasom do rumunských Karpát. Po každej stránke to bolo náročné putovanie so stanmi, spacími vakmi, potravinami a nutnou výbavou na 10 – 14-dňový turnus, a to za každého počasia, spočiatku zväčša bez mapy. Ale stálo to za tú námahu! Bol to vynikajúci pocit, keď si uvedomili, že niekedy celé pohorie patrilo iba im – stretávali len pastierov oviec, ktorí boli k nim milí a dobroprajní. Takto trampovali sedemnásť rokov – trinásťkrát v Rumunsku, po páde totality dvakrát v Slovenskom rudohorí a dvakrát v nižších partiách rakúskych Álp. Dôležitá bola duchovná zložka – každý deň svätá omša, kratší text s rozjímaním, modlitby, možnosť duchovného rozhovoru. Vystriedalo sa na nich 95 mladých, niektorí opakovane päť-šesťkrát. Medzi účastníkmi vznikali dlhodobé priateľstvá a tiež niekoľko pekných manželstiev.

Ako novokňaz prešiel viaceré farnosti v Čechách, kde ho čakala starostlivosť o mnoho dedín a kostolov. Ako to zvládal?

Do pastorácie po vysviacke nastúpil do českého severného pohraničia, kde po odsune nemeckých obyvateľov ostalo málo z pôvodných. Na výzvu vlády prišli v prvej vlne takí, čo rabovali a neskôr sa vytratili. Potom prišli poctiví, prevažne chudobní ľudia zo všetkých kútov Čiech, Moravy a Slovenska, ako aj volyňskí Česi. Usilovne pracovali, ale po nútenej kolektivizácii ostali zatrpknutí a nevytvorili si dobré vzťahy. Iba málo z nich malo záujem o náboženský život, kostoly ostali prázdne a schátralé. V mnohých sa vôbec neslúžili sväté omše a tam, kde sa konali, prišlo na omšu štyri až šesť ľudí, v meste okolo tridsaťpäť až šesťdesiat ľudí.  Vyučovanie náboženstva na školách sa kvôli malému záujmu nekonalo. Výnimkou bola obec Heřmanice, kde na dvojtriedke učila prakticky neveriaca učiteľka dôchodkového veku. Na začiatku školského roku rozdala všetkým žiakom prihlášku na náboženstvo, aby ju rodičia podpísali. Väčšina aj podpísala, dokonca súdružka učiteľka na Vladovu prosbu pomáhala ochotne pri premietaní diafilmov. Inde Vlado riešil vyučovanie náboženstva skupinkami v rodinách, čo bolo zakázané, ale nejako unikol pozornosti neprajných. 

Ako kaplán musel zvládnuť naraz päť filiálok…

Áno, prvá kaplánka bola v Jablonnom v Podještědí, kde je pochovaná svätá Zdislava a kde po politickom odmäku pôsobili asi dva roky ešte dominikáni – jeden administrátor, jeden bez štátneho súhlasu a dve rehoľné sestry. Tieto filiálky dostal bez akejkoľvek praxe a auta – prvý rok tam jazdil na Favorite, ktorý mu k vysviacke darovali mladí z cyklotrampov. Po roku si kúpil starší Trabant. Po troch rokoch ho preložili do Mimone, kde pobudol celých jedenásť rokov. Hodnotil to ako najnáročnejšie obdobie strávené v pastorácii. Jednak pre množstvo kostolov a problémy s ich opravami, ako aj pre celkovú atmosféru v meste aj na filiálkach. V okolí sa nachádzali uránové bane, ktoré po invázii strážili ruskí vojaci. V meste mali kasárne, v blízkosti letisko, tankodróm, ba aj raketovú základňu s ostrými hlavicami. Neúnavne cvičili a často aj počas sviatkov premávali po meste v tankoch, obrnených transportéroch a vo vzduchu v stíhačkách. V takejto atmosfére mali ľudia spievať vianočné koledy alebo veľkonočné „aleluja“. Aj neskôr bol v pastorácii na pohraničí, až nakoniec po mnohých okolnostiach spravoval sám dvadsaťštyri kostolov, tri kaplnky a štrnásť farských budov, ktoré do odsunu Nemcov patrili do štrnástich samostatných farností. Všetky kostoly neboli živé, v niektorých sa nekonali bohoslužby vôbec, v niektorých len na Vianoce a Veľkú noc alebo na patrocínium kostola. Živých bolo dvanásť, teda polovica. No aj potom, čo dostal v roku 1991 a 1993 kaplána, mali obaja dve sväté omše v sobotu večer a po troch-štyroch v nedeľu. Išlo pritom o územie zhruba 50 x 20 kilometrov, teda každý týždeň najazdili okolo 160 kilometrov. No v každom hlavnom sídle farnosti a niekde aj vo filiálke boli veriace rodiny, ktoré tvorili zdravé jadro náboženského života farnosti a boli mu oporou v jeho práci.

Ako vidíte svojho brata ako kňaza teraz?

Myslím si, že ten odstup musí byť o niečo dlhší. Nakoniec, každé hodnotenie najbližšími príbuznými býva subjektívne. Pevne verím, že Pán mu celý život s láskou zhodnotil a štedro odmenil. Snáď by som spomenula dve jeho vlastnosti. Bol vnímavý k potrebám ľudí – ukázal to napríklad v prípade známeho, ktorému zohnal pomoc, i keď vedel, že do finančných problémov sa dostal najmä vlastnou vinou. Komentoval to výrokom „nalomenú trstinu nedolomíš…“. Jeho citlivá vnímavosť sa prejavila aj iným spôsobom, a to v posledných chvíľach života jeho veľkého priaznivca P. Jána Janoka st. Jeho synovec v strýkovom životopise uvádza: „Pred polnocou z 5. na 6. februára počul Vlado hlas svojho dobrodincu, ktorý ho žiadal, aby sa za neho pomodlil. Vstal a pomodlil sa ruženec. Potom si ľahol a spokojne zaspal.“ Na druhý deň dostal správu, že P. Janok st. zomrel. Podľa P. J. Janoka ml. Vlado viackrát vnímal takéto prosby umierajúcich. Mne povedal iba o tomto, zrejme preto, že sme sa viacerí z rodiny s ním poznali. Druhou jeho vlastnosťou bola vytrvalosť. Potvrdil to aj tým, že sa zo štyridsiatich juvenistov v Podolínci a Rožňave jediný – samozrejme, s Božou pomocou – stal kňazom a kongregácii ostal verný až do konca.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.