Autor: Mária Kohutiarová
V priestrannom kostole na križovatke uprostred cesty nebolo príliš veľa ľudí – tak bežne na dedinskú svätú omšu v týždni. Ak by však ktokoľvek čakal aj status quo, aký by počet ľudí evokoval, bol by prekvapený: táto (maličká) farnosť je plná života!
Patrón farnosti: sv. patriarcha Abrahám, filiálka Hoste (Kostol Narodenia Panny Márie)
Správca farnosti: vdp. Ondrej Chrvala
Počet duší: 1200 – Abrahám, 500 – Hoste
Dekanát: Sereď
Sväté omše: nedeľa 7.30 h. Abrahám, 9.00 h. Hoste, 10.30 h. Abrahám, v týždni pondelok, streda, piatok a sobota 18.00 h. Abrahám, utorok a štvrtok 18.00 h. Hoste
História: História farnosti je prvý raz písomne doložená spolu s existenciou obce v roku 1231. V roku 1240 tu už stál kostol na kamennej podmurovke, ozaj zasvätený svätému Abrahámovi, patriarchovi, okolo kostola bol cintorín, kde sa pochovávalo. Miesto, kde stál, však nie je dodnes známe. Dnešný kostol bol postavený na mieste pôvodného dreveného kostola v roku 1782 v štýle neskorého baroka, bočné lode boli pristavané až v roku 1934. Predpokladá sa však, že oltárny obraz svätého Abraháma, patriarchu, je z pôvodného, prvého dreveného kostola. Pri kostole stojí barokový kríž z roku 1759.
Obyvatelia Abrahámu si v histórii prešli z hľadiska viery náročnou cestou: v rámci pravidla „aký pán, taká viera“ najprv boli nútení prejsť v roku 1523 kvôli palatínovi Thurzovi, vlastníkovi panstva, na protestantskú vieru. Kto nesúhlasil, musel z dediny odísť natrvalo. Po vyše sto rokoch však panstvo pripadlo Esterházyovcom, ktorí boli katolíci a znovu naliehali na to, že všetci poddaní musia prejsť na túto vieru. Tentoraz tí, ktorí tak nechceli urobiť, nielen boli z dediny vyhostení, ale navyše prišli o majetky, ktoré im zhabali. Týkalo sa to dokonca aj richtára, ale odídenci sa obrátili na cisársky dvor so sťažnosťou a bola im vrátená finančná náhrada za majetok, hoci sa do obce nesmeli vrátiť.
Problémom však bolo, že Abrahám bol spravovaný z farnosti Majcichov: ak chceli farníci v Abraháme svätú omšu, spoveď, krst, sobáš či pohreb, podľa presne stanoveného rozpisu museli zapriahnuť voz a kone a ísť po kňaza. Bolo to namáhavé obojstranne: cesty aj počasie boli kadejaké, kňazi chorľaveli a skôr umierali, no aj Abrahámčania chceli vlastnú farnosť. Na to však boli presne stanovené pravidlá materiálneho zabezpečenia, aby mal kňaz vo farnosti z čoho žiť. Tieto pravidlá sa podarilo naplniť až v roku 1907 vďaka bezdetným manželom Horváthovým, ktorí darovali pre hospodársku základinu fary celý svoj hmotný aj nehmotný majetok. Nebolo toho tak málo: bolo to asi 24 hektárov pôdy, dokonca darovali aj svoj vlastný dom. Miestni mu doteraz hovoria fara – hoci neskôr v roku 1912 – kvôli operatívnemu dosahu ku kostolu – postavili za kostolom novú faru, ktorá slúži dodnes.
Z pôvodného barokového zariadenia s prvkami klasicizmu sa zachoval len oltár a kazateľnica z 18. storočia. Zaujímavosťou je aj nový obetný stôl, ktorý nahradil pôvodný provizórny. Je vytvorený v súlade s myšlienkou obety Izáka jeho otcom Abrahámom. Kostol podľa zistení nebol konsekrovaný, iba posvätený, a preto k jeho vysviacke prišlo až 27. septembra 2020, keď ho posvätil Mons. Ján Orosch.
Zaujímavosti: V kostole je aj nový obetný stôl, ktorý nahradil pôvodný provizórny. Je vytvorený v súlade s myšlienkou obety Izáka jeho otcom Abrahámom a zároveň upriamujúci pozornosť na predobraz Kristovej obety. Kostol podľa zistení nebol konsekrovaný, iba posvätený, a preto k jeho vysviacke prišlo až 27. septembra 2020, keď ho posvätil Mons. Ján Orosch.
Kým som čakala na vdp. pána farára netušiac, kde presne leží fara, spokojne som sa zarozprávala s pani kostolníčkou: jej láskavý a pokojný prístup bol darom. Potešila sa, že ich farnosť bude predstavená v časopise. No priznala, že ich farnosť je taká požehnávaná dobrými kňazmi, že je to až neuveriteľné. Spomínala všetkých predchodcov vdp. Chrvalu a na každého mala pekné slovo, ocenenie úsilia a jedinečnosti pastorácie. Zháčila sa, až keď nás v debate našiel pán farár a pripomenul, že som prišla nahrávať – lebo vraj nahrávať sa nechce dať. Rozlúčili sme sa však v pokoji a s úsmevom.
Pred farou nás pán farár nechal s p. Siskovou. Rodená Bratislavčanka z veľkej farnosti však terajšiu domovskú farnosť len a len chváli: je to tu podľa nej rodinnejšie, všetci sa poznajú a žijú ako jedno spoločenstvo. Spolu s inými mamami sa stretávajú nateraz v jednej skupinke modlitieb matiek už asi piaty rok, pôvodné vekovo staršie ženy, ktoré boli v inej skupinke, sa nehlásia. S príchodom do Abrahámu a s prirodzeným vývojom vlastnej rodiny rozbehli detské sväté omše, ružence a krížové cesty s deťmi, opekačky či stretká. Dnes už túto starostlivosť zastrešuje asi desať animátorov, pridali dokonca aj detské letné tábory – jeden z nich sa organizoval práve v čase, kým sme sa rozprávali na farskom dvore. Animátori nielen vedú stretká pre deti, ale aj sami majú formáciu na mládežníckych stretkách. Počas pandémie bolo náročné robiť detské aktivity – ostal spev, sväté omše pre deti a krížové cesty.
Pandémia priniesla aj inú výzvu: v kostole je citeľne menej ľudí, ako bolo, a tak sa hľadajú spôsoby a aktivity, ako pritiahnuť späť minimálne tých, ktorí tam boli účastní pred pandémiou, ale fajn by bolo osloviť aj nových. Výbornou aktivitou je preto farská kaviareň – funguje veľmi jednoducho, a možno práve preto funguje dobre. Vždy v nedeľu popoludní je eucharistická poklona, podľa slov pána farára Chrvalu to bol najlepší deň, keď mohli prísť všetci. Po adorácii, nakŕmení prítomnosťou a blízkosťou Krista, sa šlo potešiť aj to ľudské: po pár krokoch z kostola sa otvorili brány do farského dvora či do fary, kde už čakali napečené koláče, dobroty, kávička či čajík a dobré slovo. Ľudia začali chodiť radi, zdieľať sa, páčilo sa im, že animátori sa tam učia úslužnosti a obsluhujú, ešte viac to, že kávu každému zásadne nosí pán farár. Časom si dali pridanú hodnotu, a to v podobe rozoberania Božieho slova, aby sa teda nakŕmil aj duch. Počas pandémie kaviareň nemohla slúžiť, ale adorácie ostali a všetci farníci sa už znovu tešia na opätovné stretnutia v nedeľu popoludní. K aktivite sa pridali časom aj staršie panie, ktoré sa s radosťou pochválili a podelili o svoje sladké špeciality, výborný priestor tu majú aj deti, kým rodičia sedia a relaxujú.
Ani Abrahám sa nevyhol vlne prisťahovalcov – ale napriek tomu to nie je problém, prijatie je výborné a pomer aktívnych členov vo farnosti je polovica domácich a polovica privandrovaných.
Pre pána farára je Abrahám napriek jeho veku prvá farnosť – dovtedy, hoci so statusom kaplána, slúžil pre pastoráciu mládeže, predovšetkým v Diecéznom centre mládeže Archa v Bojničkách. Všetko sa teda musel učiť a aj preto je rád, že prišiel do takej zabehnutej a fungujúcej farnosti, ako je Abrahám. Veľa volal svojmu predchodcovi aj susedom vo farnostiach, ako čo treba, kým sa zabehol. Napriek tomu s úsmevom hovorí, že on toho veľa robiť nemusí – lebo tu sú ľudia aktívni a ochotní. Ak on niečo navrhne, sú za, a ak prídu oni s nejakým nápadom, je rád a podporí ho. Ba aj do kostola podľa neho pribúda to, čo treba nové či vymeniť bez jeho zásahu – farníci sú vnímaví, majú svoj fond a starajú sa, aby bolo vybavenie Božieho chrámu na jednotku. Výzvu vidí skôr v opätovnom naštartovaní farnosti a spoločenstiev po pandémii – aby znovu fungovali aj modlitby otcov a matiek, detské a mládežnícke stretká, kaviareň…
Vo farnosti však výborne fungujú ružencové bratstvá, ktorých je tu podľa pána farára množstvo, rovnako idú stretká birmovancov. Tie vedú spolu s animátormi dospelí z farnosti, každý pár má svoju skupinku a navzájom si pomáhajú odkomunikovať a viesť birmovancov. V skupinkách, ktoré sú menšie, sa veľa rozpráva, birmovanci dostávajú priestor – nie je to len také „počúvaj a seď“. Trošku náročnejšie je to podľa neho s dorastom detí vo filiálke v Hoste, ale zas je tam výborný pán kostolník aj ľudia ochotní pomáhať okolo kostola. Veľmi dobre sa rozbehol aj synodálny proces vo farnosti, kde sa pravidelne stretáva približne dvadsať ľudí v Abraháme a dvadsať v Hoste – čo je na takú malú farnosť dosť. Skupiny sú dve, jedna vo farnosti, druhá vo filiálke, ale ľudia sú radi, že sa môžu vyjadriť k cirkevným veciam a pohnúť ich dopredu. Výborná je tiež spolupráca so školami (základná škola je cez cestu oproti kostolu).
Tých tradičnejších veriacich sa pán farár usiluje povzbudiť pobožnosťami ruženca, krížovej cesty a aj nedeľnou adoráciou. Na otázku, či majú zbor, sa pán farár usmeje: „Práve nacvičujú a vekovo je to celá škála, no ide im to!“ Naozaj, kým dorozprávame, zboristi vychádzajú z fary celí spokojní bez ohľadu na vek. Nespievajú síce pravidelne, len na veľké sviatky, ale spev ich baví a dá sa na nich spoľahnúť. Farníci však oceňujú, že pán farár prišiel z pastorácie mladých a vie animátorov potiahnuť a nasmerovať.
Pre pána farára je teraz náročnou osobnou výzvou zladiť prácu programového riaditeľa TV LUX a správu a rozvoj farnosti. Vníma, že tie dva dni, keď je pracovne v Luxe, mu berú silu a výtlak na nejaké sny a vízie o farnosti. Rozlíšiť, čo treba farnosti a čo Luxu, do čoho vložiť čas a sily, je momentálne úlohou číslo jeden, lebo hoci farnosť je rozbehnutá a ľudia aktívni, nebol by rád, aby zastala. Robí však, čo vládze, a ostatné dáva do Božích rúk – tam je to najlepšie.
Tak pán farár, ako aj farníci cítia však obrovskú vďačnosť za to, čo majú – a trpezlivo to budujú ďalej prácou aj vytrvalou modlitbou. A aj popíjaním kávičky s dobrým koláčikom na tanieri!
Fotografie: abraham.sk/archív farnosti