Home » Archives » Darca darov

Darca darov

Každý rok sa kostol na päťdesiaty deň po vzkriesení oblečie do červeného. Znovu spievame piesne k Duchu Svätému. Vieme však, koho a prečo voláme na pomoc do svojich životov?

Autor: Mária Kohutiarová

Každý rok sa kostol na päťdesiaty deň po vzkriesení oblečie do červeného. Znovu spievame piesne k Duchu Svätému. Vieme však, koho a prečo voláme na pomoc do svojich životov?

Skrytý tretí

Duch Svätý nám v Písme či v reči Cirkvi stále príde ako tajomná osoba: viac počujeme o Otcovi, ktorý stvoril a spravuje svet, previedol Izrael cez Červené more, mocou zrúcal múry nedobytného Jericha, rozhodoval ľudsky prehraté vojny inak… Vnímame Syna, ktorý sa ponížil, stal sa človekom, učil nás rozumieť Bohu a jeho zákonom, bol učiteľom lásky v praxi, vykúpil nás a vďaka nemu dosahujeme milosrdenstvo. No o Duchu Svätom vieme len ako o silnom hukote a plameňoch, z ktorých máme zmiešané pocity. Z Katechizmu Katolíckej cirkvi je nám zloženie Najsvätejšej Trojice jasné, odrecitujeme to aj v noci. No načo nám je Duch Svätý v tomto modernom storočí, kde sa nemožné stáva možným?

Tento skrytý je však presne ten, bez ktorého by ani stvorenie, ani vykúpenie nebolo. Bol to on, ktorý inšpiroval Boha Otca pri stvorení sveta – ešte aj dnes stále žasneme nad dokonalosťou všetkého. Jedným z jeho mien bolo Creator. Je to ten istý oživujúci Duch, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych (porov. Ef 1, 20). Spolupráca Otca, Syna a Ducha Svätého je taká úzka vo všetkom, čo Boh v jednote osôb koná, až sa skutočne zdá byť Duch z nášho vnímania neviditeľný. Ježiš však vedel, prečo nám všetkým prisľúbil práve jeho ako Tešiteľa, ktorý nás naučí poznať plnosť pravdy (porov. Jn 16, 13). A to nie je jediný bonus, ktorý od Ducha Svätého, toho, ktorý hýbe, premieňa a posväcuje, môžeme dostať. Ducha totiž poznáme predovšetkým z jeho darov a ovocia, ktoré nám dáva.

Miesto plánky zdravý strom

Niekedy sa zdá, akoby sme my kresťania o dary Ducha nestáli – práca je uľahčená technikou, kreativita v oddychovaní neuveriteľná, pomoc vnútru človeka poskytuje množstvo psychológov, koučov a iných odborníkov. Zdá sa však, že naša spokojnosť s tým, čo máme na dobrý život, je daná neznalosťou „ponuky“. V myšlienkach na Ducha Svätého nás skôr desia texty hovoriace o daroch jazyka či proroctva z rôznych hnutí v Duchu Svätom. S tým predsa nechceme mať nič spoločné, ktovie, či je to celkom katolícke a „kóšer“? Odhliadnuc od našej neznalosti a obáv nie je možné rásť do zrelosti kresťana, ku ktorej je každý pokrstený povolaný, bez Ducha Svätého. Čo nám teda Duch ponúka? Premenu zo zakrpatenej plánky na košatý strom, plný krásneho ovocia!

Jedným z prvých lukratívnych bonusov je totiž zmena, postup k niečomu lepšiemu, novému, životu, ktorý rastie. Duch, ktorý nesie aj meno Ruah – vietor, je presne tým, ktorý nás vytrháva zo sladkého pocitu, že sa máme dosť dobre, pevne držíme všetko v rukách. Tento Duch premieňa svojou mocou dvanásť ustráchaných rybárov (bolo by asi lepšie, keby sa vrátili k sieťam, bolo to bezpečné a vedeli si život nejako nalinkovať) na tých, čo vykročili odvážne hlásať evanjelium. Výsledok? Premieňali srdcia, životy aj zdravie ľudí okolo seba. To isté túži Duch urobiť s nami, ak pustíme svoje „siete“, svoje plány a predstavy, stiahneme z dverí svojho života závoru a dáme sa plne k dispozícii Bohu. Ako často túžime zmeniť seba samých, svoje rodiny, farnosti, kolegov, známych! Trápia nás vzťahy, v ktorých sa živorí, kde sa udržuje len fasáda prijatia. No prosili sme Ducha, aby prišiel a poprevracal všetko to, čo neprináša život – aj nás samých? Pápež František hovorí: „Boh vždy prináša novosť! Pýtajme sa dnes: ‚Sme otvorení voči Božím prekvapeniam?… Alebo sa so strachom uzatvárame pred novosťou Ducha Svätého? Sme odvážni vyjsť na nové cesty, ktoré nám Božia novosť ponúka, alebo sa bránime…?‘“ (svätá omša na Zoslanie Ducha Svätého, 21. mája 2013) Iste, chce to prijať adrenalín – rovnako ako Noe staval archu za posmechu okolia so statusom blázna, len s jedným prísľubom Boha. Výsledkom bol… život! Duch mení aj našu modlitbu – lebo to on nás učí modliť sa (porov. 8, 26), lebo aj v komunikácii s Bohom sme mierne ťarbaví a nemotorní. Duch mení aj naše poznanie: odkrýva nám Boha v Slove tak, aby sme mu rozumeli a objavili nové inšpirácie pre naše rozhodovanie a každodennosť. Tento istý Duch ako oheň, ktorý premieňa a strhuje, nás nanovo buduje posväcovaním: stávame sa vďaka nemu čoraz väčšmi podobnými Kristovi. Rovnako dostávame dar múdrostirozlišovania rozumom, ktorý nám pomáha dôsledne rozoznať dobro od zla a rozhodnúť sa jasne pre Božie cesty (aj keď často ľudsky nelogické). Duch nezabúda ani na dar pokoja, rady, sily a odvahy, ktoré sú potrebné na prekonávanie strachu, úzkosti a pokušení. V neposlednom rade je Duch Svätý ten, ktorý nám stále pripomína, čo je pre našu vieru potrebné, a udržuje ju – a tak v tejto podobe dostávame dar nábožnosti. V pohľade na všetko, čo nám Boh v našich životoch urobil a robí, vo vnímaní pamäte sa v nás mocou Ducha rodí bázeň pred Pánom – rešpekt pred autoritou, mocou a svätosťou Boha.

Ovocie Ducha

Hoci sa môže zdať, že už toto obdarovanie stačí, Boh je veľkorysý grand: tak ako každé dobro plodí ďalšie, vyššie dobro, platí to aj o daroch Ducha. Svätý Otec František hovorí, že jedným z prvých znamení, ovocí Ducha Svätého je harmónia, jednota v Cirkvi. Napriek rozdielnosti pováh, veku, daností, predstáv a zrelosti je Duch Svätý ten, ktorý celé toto na pohľad nekompatibilné klbko pretvára na spoločenstvo, kde je každý každému darom. Pápež František hovorí: „Duch… je harmónia sama. Iba on môže vzbudiť rôznorodosť, pluralitu a mnohorakosť a zároveň vytvárať jednotu. Aj tu, ak sme my tými, ktorí chcú vytvoriť rôznorodosť, a zavrieme sa do našich osobitostí, do našich exkluzivít, prinášame rozdelenie. Ak sa, naopak, necháme viesť Duchom, bohatstvo, rôznosť, odlišnosť nikdy nespôsobia konflikt, pretože on nás podnecuje, aby sme prežívali rôznorodosť v spoločenstve Cirkvi.“ (nedeľa Zoslania Ducha Svätého, 21. mája 2013). A tu je možná harmónia jedine vtedy, ak sa každý vo farnosti či v prvej bunke Cirkvi – v rodine – odovzdá Duchu Svätému, aby ho premieňal: vtedy, ak plne žije s jeho darmi, sa v jeho živote ako nosné prvky objavujú láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť. Čím viac sa zriekame seba samých, tým viac Duch pôsobí, aby sme podľa ducha aj konali, hovorí Katechizmus Katolíckej cirkvi (KKC 736). 

Čo s tým?

Čo urobili apoštoli ako prvé, keď dostali dar Ducha? Otvorili dvere… a vyšli. K tomu istému nás Duch vyzýva aj teraz: sme poslaní ohlasovať životom, slovami, vyznávaním. Čo robíme my? Sme zavretí, alebo hlásame?

Foto: pinterest.com

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.