Autor: Zuzana Novotná
Ak by tieto riadky boli poslednými, ktoré by si našli cestu do rúk iných, bez váhania by som zvolila nasledovnú myšlienku.
Priznám sa, že ma v tomto období života bolí, keď vnímam, ako nevieme, kým sme. Takí krásni, prevzácni ľudia, Božie výtvory, a napriek tomu je to s nami zúfalo zlé. Vytvárame škatuľky, aby sme sa nejako zatriedili; sme dospelí, študenti, dobrovoľníci, športovci, umelci… Sme tí, ktorí preferujú takú alebo inú hudbu, tí, ktorí čas radi trávia v spoločnosti alebo osamote.
Zdá sa mi to, alebo nič z toho nestačí?
Ak by som dostala otázku, kto som, s možnosťou povedať jedinú charakteristiku, volila by som veľmi opatrne. Pravda je taká, že odpoveď na túto úžasnú otázku nesmie zahŕňať nič z toho, čo robím.
Nedávno som šla na prechádzku hľadať Boha v samote. Predstavovala som si ho v lúčoch slnka. V jeho prítomnosti, prítomnosti toho, ktorý je, mnou preniklo, že aj ja nutne potrebujem vedieť, kým som ja. Čo lepšie som mohla spraviť, než opýtať sa ho?
Držala som zápisník a pero, očakávajúc mnohé a mnohé slová, z ktorých budem môcť čerpať, ale čo prišlo, bolo…
„Si moja. A to stačí.“
Odrážalo sa to ako ozvena od môjho hladného vnútra. Doteraz vždy, keď sa k tomu vrátim, nanovo žasnem, koľko sa v takej jednoduchej myšlienke nachádza oči otvárajúcej múdrosti.
Počula som príbeh rehoľnej sestry, ktorá videla svoju hodnotu v tom, že druhých obdarúvala. Až kým neprišlo k situácii, že už viac nemohla. Vtedy ju Pán postavil pred šokujúce zistenie: „Ak nie som tá, čo dáva, kým som?“
Už viem presne, čo by jej povedal. To isté, čo mne. Naša identita nie je v nás. To nie je správne, bolo by to tak úplne naruby. Zo seba by sme spravili centrum všetkého.
Tvoja a moja identita je jedine v tom, ktorý je podstatou všetkého. Bez neho neexistuje ďalší nádych. Lebo len ten, kto stvárnil tvoju dušu, jemne ako umelecké dielo, môže skutočne určiť jej hodnotu.
A tou je utrpenie až za hranicu smrti. Pre teba, milovaný. Pre teba, milovaná.
Foto: unsplash.com