Home » Archives » Generálny vikár Robert Kiss:  V aute sa mi modlí najlepšie

Generálny vikár Robert Kiss:  V aute sa mi modlí najlepšie

Kým sme nahrávali materiál k predstaveniu arcibiskupského úradu, stretli sme sa pred jeho kanceláriou na chodbe asi trikrát, no dnu sme sa nedostali – zakaždým sa ospravedlnil s prosbou, aby sme prišli neskôr. Nakoniec sme našu redakčnú šnúru naozaj skončili v priestrannej kancelárii vdp. Roberta Kissa, generálneho vikára, v príjemnom rozhovore.

Autor: Mária Kohutiarová

Kým sme nahrávali materiál k predstaveniu arcibiskupského úradu, stretli sme sa pred jeho kanceláriou na chodbe asi trikrát, no dnu sme sa nedostali – zakaždým sa ospravedlnil s prosbou, aby sme prišli neskôr. Nakoniec sme našu redakčnú šnúru naozaj skončili v priestrannej kancelárii vdp. Roberta Kissa, generálneho vikára, v príjemnom rozhovore.

Jeho plné nasadenie a minimum času je dané aj úlohou, ktorú spolu s vdp. Petrom Šimkom, druhým generálnym vikárom, plní: podľa poverenia otca arcibiskupa majú uskutočňovať jeho predstavy o službe. „V prvom rade je to starostlivosť o našich kňazov, o naše farnosti, aby kňazi cítili, že vytvárame v diecéze rodinu.“

Otec generálny vikár priznal, že aj kvôli tomu veľa cestuje: prejde tým pádom cez svojej farnosti, zastaví sa u kňazov, aby sa trošku porozprávali a budovali osobné vzťahy. Potom viac rozumie, čo kňazi potrebujú a ako prežívajú situáciu – napríklad naposledy pandémiu. Vie o ich radostiach a starostiach, lebo nie všetko je jednoduché. Otec Kiss priznal, že pandémia ich veľa naučila o vysluhovaní sviatosti zmierenia, svätého prijímania a otvorila priestor individuálnej pastorácii, nakoniec prišli na možnosť streamovania svätých omší. Robili to mnohí kňazi, hoci sa dala svätá omša prebrať z iných zdrojov – no toto bol spôsob, akým udržiavali svoje spoločenstvo, aby sa nerozpadli. 

Napriek tomu nevidí nič, čo by mu robilo ako vikárovi najväčšie starosti – zatiaľ všetko žije a funguje, aj keď čísla veriacich sú trošku menšie. Najhoršie časy podľa neho boli vtedy, keď bolo všetko uzatvorené – a pevne dúfa, že to už tak nebude. Veľmi mu totiž záleží na tom, aby bez ohľadu na to, či a ako sa pandémia vráti, mohli ľudia vždy pristupovať k sviatostiam, predovšetkým k svätému prijímaniu. Keď bolo najhoršie, aj vo farnosti otec vikára v Komárne robili prípravy dospelých na krst online, keďže individuálne stretnutia boli zakázané. Priznal však, že pastorácia bez osobného zážitku spoločenstva – či už v príprave na sviatosti alebo akákoľvek formácia – je náročná, keďže spoločenstvo sa formuje a upevňuje živým stretávaním. Aj otec Kiss však potvrdzuje, že pandémia priniesla pre kňazov nové výzvy – nie každý kňaz bol pripravený na to alebo nemal takých ochotných laikov, aby dokázal streamovať sväté omše – najmä tam, kde sú starší kňazi. No každá farnosť je podľa generálneho vikára niečím výnimočná, a tak boli farnosti, ktoré zabezpečovali počas pandémie potraviny pre starých ľudí alebo aj iné služby. Dokonca zachytil informácie ponuky spoločnej modlitby ruženca o 21.00 h večer v domovoch pre tých, ktorí nestihli svätú omšu, alebo nemali možnosť sa jej zúčastniť. Každá farnosť a spoločenstvo si našlo kanály, ako dať vedieť ostatným o možnostiach duchovného života cez pandémiu – a niekedy lepšie ako médiá fungovala sieť kresťanských rodín. Výborné bolo, že vždy šlo o vzťah s Bohom a všetky tieto aktivity sa diali nie preto, aby sa človek chválil, ale aby budoval spoločenstvo.

Pýtali sme sa otca generálneho vikára, ako zvláda byť na dvoch miestach naraz – v Trnave v úrade a zároveň spravovať nie malú farnosť v Komárne? Nie je to príliš veľký „náklad“ na jedného človeka? Otec Kiss sa iba usmial – šlo to všetko postupne, najprv radil ako biskupský vikár, potom ako generálny vikár. V Komárne sa zabýval až postupne, no plnohodnotné bývanie má skôr na diecéze. V pokoji a v pokore však prijal, že ak slúži, nemusí mať všade všetko a nikam si nič nemusí nosiť. V kufri auta má „pohotovosť“ – nevyhnutné veci pre každý prípad sú v troch taškách, a tak nemá problém odslúžiť kdekoľvek birmovku, zastaviť sa niekde na návštevu na nejaký čas… mikrovybavenie kňaza a človeka s ním chodí všade. „Naučil som sa, že takto je to jednoduchšie, prišlo to síce postupne, a ja som sa prispôsobil. Zistil som, že človek môže byť všestranný.“ Otec Kiss s úsmevom priznal, že časté cesty sú pre neho najlepšie využitý čas, napríklad na modlitbu alebo počúvanie prednášok či Rádia Lumen. V aute sa cíti minimálne rušený, za čo je vďačný. 

Čo sa týka farnosti a diecézy, všade má výborných spolupracovníkov, takže sa spolieha na nich – ide tak o kňazov, ako aj o laikov. Priznáva, že ich nie je veľa, ale sú veľmi šikovní. Pritom práce vo farnosti nie je málo: opravujú veľa kostolov, farských budov, a to vďaka tomu, že jeho tím je veľmi schopný. Sú to ľudia, ktorí sa vyznajú v oblastí zverených vecí, píšu veľa projektov, aby získali peniaze na opravy, lebo vlastných financií je veľmi málo, preto ich treba zohnať. „Som veľmi vďačný Bohu za takých schopných a ochotných ľudí!“

Osobitnou kapitolou pastorácie generálneho vikára je starostlivosť o maďarských veriacich. Nie je to trošku náročné zadanie vzhľadom na niektoré názory slovenských veriacich, že sa tým maďarským venuje príliš veľa pozornosti?

Vdp. Robert Kiss však nevidí veľké ťažkosti. Každý máme svoj pohľad a je dôležité priblížiť videnie toho druhého prvému a opačne – aby sme sa lepšie chápali, hovorili jedným jazykom. Je dôležité chápať úmysly a snahy oboch strán – potom to, čo konáme, budeme konať z lásky, nie sebecky. Ten, kto hľadá Božiu vôľu, nebude nakoniec hľadať seba, ale to, akú úlohu mu dáva Boh v službe pre blížnych. Čím viac totiž človek zabúda na seba, na svoje aj osobné ciele a má pred očami, ako urobiť šťastnými tých, čo sú mu zverení, tak nebude problém nikde. „Ja sám mám toto motto, životné smerovanie stále pred očami,“ priznáva generálny vikár. Pripomína, ako veľmi je dôležitý osobný živý vzťah s Bohom ako základ šťastia, vnímať dary, ktoré od neho dostali, a tie s radosťou odovzdávali pre dobro druhých a Cirkvi. 

Podobne je to aj s Maďarmi na Slovensku – sú tu v menšine, hoci v niektorých farnostiach našej arcidiecézy sú Slováci v menšine. Je to také zvláštne, ale vôbec nejde o to, aby niekto nad niekým hocijako panoval. Práve naopak, aby sme spolu vytvárali veľkú jednotu rodiny, kde sa budeme mať všetci radi. Veď kresťania, to sú tí, kde je úplne jedno, či si Róm, alebo Nemec, alebo inej národnosti, prijatie má byť rovnaké. Veľmi to zažíva vo svojej farnosti – keďže tam majú misionárov, sú tam Taliani, Poliaci, Vietnamec… Je presvedčený, že dnes to mladí chápu lepšie, viac cestujú, učia sa anglicky a cez médiá viac komunikujú so svetom. Nežijú v takých predstavách ako kedysi o Maďaroch, tie boli traumatizujúce a mnohí z našich rodičov sú traumatizovaní zraneniami z histórie dodnes, čo prináša napätie. „Aj ja si pamätám susedov, čo sa hnevali… Mnohí boli tak vychovaní, že Maďari sú našimi nepriateľmi, toto treba zmeniť.“ Potrebujeme lásku a pomoc Pána Boha, aby sme sa na situáciu pozreli s nadhľadom. Už netreba hľadať, ako mi ten druhý ublížil, nadávať ľuďom, ľutovať sa. Potrebujeme sa naučiť jeden druhému slúžiť, navzájom sa milovať. Vzdať sa myšlienky, že keď Maďari nedostatočne milovali mojich predkov, tak ja ich nebudem milovať tiež. Naši predkovia tiež mohli urobiť chyby, my potrebujeme pokročiť ďalej, kráčať spolu. Odpustenie je presne tým spôsobom, ktorý ukáže, že moja viera nie sú len pekné slová, ale aj skutky potvrdzujúce prítomnosť Boha v mojom živote.

Čas vypršal, s otcom generálnym vikárom sa nám sedelo výborne. Jeho živý, spontánny prejav nás povzbudil a objasnil iný pohľad na „háklivé“ národnostné témy našej diecézy. Všetci sme bratia a chceme nimi byť. 

Otec Róbert nás vyprevádza s úsmevom: „A dajte to moje do riadnej slovenčiny!“

Foto: Morees Gaggi

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.