Autor: Juraj Švec
Miesto, kde aj prvý pápež od úžasu nevedel, čo hovorí. Ako dnes vyzerá vrch, ktorý je tradične spájaný s udalosťou premenenia Pána Ježiša pred očami troch apoštolov?
Ak chceme nájsť na svete miesto spojené so žasnutím, azda jedno z najpríhodnejších, ktoré nám príde na um, by mal byť vrch Tábor. Najvyššia hora južnej Galiley (568 m. n. m.), ktorá je posvätnou horou pre židovstvo i pre kresťanstvo. Názov nesúvisí s táborením, ale je iba prepisom hebrejského označenia „Har Tavor“. Ťažko sa hľadá presný pôvod názvu, niektorí ho až trochu umelo odvodzujú od slova „tabur“, ktoré znamená „pupok“. Význam pre judaizmus sa spája s príbehom o Debore a Barakovi z Knihy Sudcov (porov. Sdc 4, 4 – 16), ktorí tu zhromaždili izraelské kmene a z tejto hory zaútočili na vojská kanaánskeho kráľa Asoru, Jabina, ktorý Izrael utláčal. Aj z tohto dôvodu sa obec pod vrchom nazýva Daburiya (podľa sudkyne Debory). Rovnako sa však táto hora spomína aj v Knihe Ozeáš (porov. Oz 5, 1), keď sa kritizuje modloslužba s týmto vrchom spojená – našli sa tu aj zvyšky kanaánskej svätyne. Neskôr (1. stor. po Kr.) sa pre svoju strategickú polohu stane dokonca jedným z miest odboja proti Rimanom. Pre nás však má hora Tábor význam najmä vďaka udalosti, ktorú opisujú všetci traja synoptickí evanjelisti (Matúš, Marek i Lukáš), pričom ako jediný sa jej z evanjelistov zúčastnil apoštol Ján – premenenie Pána na vysokom vrchu.
Stavby na Hore premenenia
Prvé budovy pripomínajúce udalosť premenenia Pána boli na tomto vrchu vybudované v 4. stor. po Kr. V roku 348 totiž predchádzajúce diskusie o mieste, kde mal Ježiš Kristus zjaviť trom apoštolom svoju slávu, zakončil biskup svätý Cyril Jeruzalemský, ktorého podporili aj iní cirkevní predstavitelia (napríklad ssvätý Hieronym). Rozhodol sa pre horu Tábor ako pre najpravdepodobnejšie miesto (hoci ešte dnes sa o tom vedú dohady). Už od 5. storočia bolo bežné, že sem prichádzali množstvá pútnikov. Neskôr tu vzniká bazilika, pričom v 7. storočí mali všetky objekty zničiť Arabi. Až v roku 1099 počas križiackych výprav tu nemeckí benediktíni postavili opevnený kláštor s kostolom, ktorého zvyšky sa zachovali do dnešných dní. Len o štrnásť rokov neskôr však moslimovia povraždili miestnych mníchov a kláštor zrovnali so zemou. Nasledovalo obdobie striedania sa pobytu kresťanov a moslimov na tomto vrchu a až v roku 1631 sa časť lokality podarilo získať pre rád františkánov, ktorí už v pokojnejších časoch mohli postupne opravovať a prebudovávať kláštor a miestnu baziliku. V roku 1911 tu vzniká chrám grécko-ortodoxnej cirkvi a v rokoch 1921 – 1924 františkáni podľa návrhu architekta Antonia Barluzziho vybudovali nad zvyškami baziliky zo 4. storočia novú baziliku, ktorá stojí na vrchu až po dnes.
Súčasný vzhľad vrchu Tábor
Dnes nie je také náročné dostať sa na horu Tábor k bazilike, ktorá stojí na náhornej plošine. Vedie k nej asfaltová prístupová cesta, po ktorej pútnikov v pravidelných intervaloch vyvážajú miestne taxíky (autobusy by sa na úzkej serpentínovej ceste len ťažko míňali). Dá sa však, pochopiteľne, vystúpiť na vrch aj peši, čo trvá približne štyridsaťpäť minút, hoci si to vyžaduje aj istú fyzickú kondíciu, pretože cesta na vrch je značne strmá. Do južnej časti plošiny, kde sa nachádza katolícka bazilika, sa vstupuje takzvanou Bránou vetrov (ide o pozostatok moslimskej pevnosti). Stále tu pútnici môžu pozorovať pozostatky pôvodných opevnení s dvanástimi vežami a pri františkánskom kláštore modernú sochu svätého Františka z Assisi, ako aj svätého Pavla VI., pápeža, ktorý toto miesto navštívil v roku 1964. Pár metrov odtiaľ sú zvyšky dvoch starobylých cintorínov (starší z nich dokonca až z 1. stor. pred Kr.) a Kaplnka zostupovania byzantského štýlu, ktorá má pripomínať rozhovor Ježiša po udalosti premenenia počas schádzania z vrchu. Vtedy mal Ježiš vysvetliť učeníkom, že Eliáš už prišiel, a požiadal ich mlčať o tom, čo práve videli, až kým nevstane z mŕtvych (porov. Mk 9, 9 – 13). Na plošine sa nachádza aj takzvaný Areál vykopávok, kde pútnici môžu pozorovať, ako história menila toto miesto a kto všetko vrch obýval. Z vyhliadkovej plošiny môžeme pozorovať nádhernú okolitú krajinu. Pri peknom počasí je možné dovidieť pohorie Hermon, Nazaret, ba i vrch Karmel.
Bazilika premenenia
Najnovšiu baziliku, postavenú na zrúcaninách pôvodnej byzantskej, vybudovali v sýrsko-románskom štýle, čím sa pokúsili napodobniť stavby 4. až 7. storočia. Bazilika má tri lode a dve podlažia s dvoma štvorcovými vežami. Ľavá (južná) veža a loď nesú meno po prorokovi Eliášovi a pravá (severná) po patriarchovi Mojžišovi, ktorí sa zjavili po Kristovej ľavici a pravici počas premenenia. Vnútro baziliky je bohato vyzdobené mozaikami majstra Villaniho. Stredná loď s dreveným stropom je oddelená od bočných lodí stĺporadím. Najoslovujúcejšia je však zlatá mozaika v apside nad hlavným oltárom, ktorá zobrazuje Krista vznášajúceho sa nad zemou, po ľavici ktorého sa v oblaku vznáša Eliáš s mečom a po pravici Mojžiš s tabuľami Desatora. Pod Mojžišom vidíme Petra a pod Eliášom Jakuba a Jána. Nápis na mozaike vyjadruje „a premenil sa pred nimi“. Mozaika plynule prechádza do kupole, ktorá zobrazuje modrú hviezdnu oblohu a žiariace slnko. Pod hlavným oltárom sa nachádza krypta, v strede ktorej nájdeme oltár ešte z križiackeho obdobia. V poloblúkovej vitráži za oltárom môžeme vidieť dvoch pávov, ktorí symbolizujú nesmrteľnosť. Po bokoch vidíme ďalšie štyri mozaiky, ktoré odkazujú na iné premenenia Ježiša Krista. Prvou z nich je Ježiško v jasličkách, čo odkazuje na to, že Boží Syn sa stal človekom; následne ustanovenie Eucharistie, pri ktorej sa zakaždým premieňa chlieb a víno na telo a krv Ježiša Krista. Boží Baránok na ďalšej mozaike odkazuje na Kristovo utrpenie na kríži, ktoré mení naše životy, no a napokon zmŕtvychvstanie je naplnením Kristovho premenenia par excellence.
Čo sa vlastne udialo na vrchu Tábor?
Popri opise miesta si vysvetlime, prečo je táto udalosť takou dôležitou súčasťou Nového zákona. Premenenie Pána sa udialo osem dní potom, ako Peter v Cézarey Filipovej vyznal, že Ježiš je Boží Mesiáš (porov. Lk 8, 20). Otec na vrchu premenením svojho Syna Ježiša potvrdil a doplnil Petrovo vyznanie. Nie je iba Mesiáš, ale je aj Boží Syn (Lk 9, 35: „Toto je môj vyvolený Syn, počúvajte ho.“).
Bezpochyby nie je náhodný ani výber apoštolov. Títo traja sú svedkami aj vzkriesenia Jairovej dcéry, no napokon aj Kristovho utrpenia v Getsemani. Svätí neraz prepájajú tieto udalosti a vysvetľujú, že bez skúsenosti na vrchu Tábor by títo traja muži neboli schopní čeliť Kristovej smrteľnej úzkosti a neopustiť ho navždy.
Ježiš je zároveň v spoločnosti prorokov, ktorí vystúpili na vrch Sinaj a záhadne prešli do života s Bohom: o Mojžišovom hrobe nikto nevedel (porov. Dt 34, 6) a Eliáš bol vzatý k Bohu (porov. 2 Kr 2, 11). Mojžiš bol predobrazom Mesiáša, Eliáš jeho predchodcom. No Ježiš ako Boží Syn ich oboch prevyšuje, keď na vrchu Kalvárie zomiera trpkou smrťou za nás a vstane z mŕtvych. Na vrchu stretnutia velikánov však nie je treba pre nich stavať tri osobitné stany, ako to chcel urobiť zmätený Peter (porov. Lk 9, 33). Tu sa prezrádza mylná domnienka, že už nastáva definitívny koniec sveta: stany by mali poslúžiť trvalému prebývaniu na vrchu. No bude treba, aby Ježiš zišiel dolu a začal veľkolepú cestu do Jeruzalema, kde sa jeho dielo zavŕši inak, než apoštoli čakajú (porov. Lk 9, 51). Ešte predtým sám Boh Otec oblakom (ktorý symbolizuje aj Ducha Svätého) zastrie učeníkov a potvrdí Ježiša ako svojho Syna a sluhu. Apoštolom zaznel odkaz a navyše aj rozkaz: „Počúvajte ho!“ (Je to ozvena na Dt 18, 15: „Proroka, ako som ja, vzbudí ti Pán, tvoj Boh, z tvojho národa, z tvojich bratov; jeho počúvaj.“) Teda už nie Mojžiša ani Eliáša, ale počúvať treba Ježiša, ktorý oboch mužov dejín spásy presahuje. O chvíľu na to oči učeníkov opäť vidia obyčajného Ježiša, ktorý rozhodne razí cestu v ústrety smrti do Jeruzalema.
Nech je aj pre nás táto udalosť povzbudením dôverovať všemohúcnosti nášho Pána, a to i vo chvíľach, keď na nás doľahne kríž a ťažkosti života. Spomínajme vtedy ako apoštoli na nádherné chvíle s Bohom, keď dokázal v našich životoch, že pri nás stojí.
Zdroj informácií: kniha „Spoznávajme Svätú zem pohľadom archeológov a biblistov“; autori Ján Majerník a Leopoldína Scheidová (rok 2005) spolu s konzultáciou s P. Karolom Schvarzom, OFM. Zamyslenia k evanjeliovým textom sú inšpirované textami o. Jozefa Jančoviča.
Foto: coptichistory.org, travel.sygic.com
