Home » Archives » Stanislava Patayová: Slúžim Cirkvi od ranej mladosti

Stanislava Patayová: Slúžim Cirkvi od ranej mladosti

Tridsať rokov vydávania farského časopisu v Hlohovci nás upozornilo na aktívnu ženu, jeho dlhoročnú šéfredaktorku Stanislavu Patayovú. Šli sme po stopách za pomoci vdp. Jozefa Schwarza, dekana v Hlohovci, ktorý nás ochotne zaviezol k domčeku v bočnej uličke mesta…

Autor: Mária Kohutiarová

Tridsať rokov vydávania farského časopisu v Hlohovci nás upozornilo na aktívnu ženu, jeho dlhoročnú šéfredaktorku Stanislavu Patayovú. Šli sme po stopách za pomoci vdp. Jozefa Schwarza, dekana v Hlohovci, ktorý nás ochotne zaviezol k domčeku v bočnej uličke mesta…

Naša hostiteľka nás už čakala – vekom je už síce chôdza opatrnejšia, ale oči jej stále žiarili. Pani Stanislava sa pekne usmiala, keď sme sa jej pýtali na vek – osemdesiatjeden by sme jej netipovali ani náhodou. „To viete, my sme z rodu, z ktorého pochádza Žofia Bosňáková…“ Keď sa pýtame na jej netypické krstné meno, priznáva, že pán dekan, ktorý ju krstil, nebol tým menom nijako nadšený: musela k tomu poctivo pribudnúť aj Anna – aby mala patrónku, tak si to aj všade píše. 

Keď sme sa v pokoji usadili a poobzerali množstvo fotografií, podozvedajúc sa ďalšie zaujímavé mená a súvislosti (po tie prídeme k pani Stanislave znovu), boli sme zvedaví na jej osobný príbeh.

„Viete, ja slúžim Cirkvi od svojej ranej mladosti. Bola som členkou šesťdesiatčlenného cirkevného spevokolu – bol to zbor u františkánov tu v Hlohovci, aj Trnava nám ho závidela. Stalo sa to tak, že mi katechéta povedal: Ty pekne spievaš, prídeš do spevokolu? Nevedela som, či ma rodičia pustia, tak ma museli ísť vypýtať. No ako štrnásťročná som už spievala pri pátrovi Hrčkovi, to bol veľký muzikant a zbormajster.“

archív respondenta

V zbore bola najmladšia, no napriek tomu dostala hneď po prvej skúške partitúry až domov v diplomatke – naučiť sa to spievať. Ešte si pamätá, ako šla do Blumentálu aj s otcom, bol tam iný organista, prešiel s ňou pár tónov a ona, dievčatko v tvarovaných podkolienkach, spievala. Nik neveril, že to nie je pani Kišoňová-Hubová… Komunizmus však rozmach zboru aj sólistky zastavil, zbormajstra v 50. rokoch vzali nevedno kam. Keď zlyhal aj druhý pokus dať zbor dohromady, pani Stanislava sa ujala iniciatívy. „Zorganizovala som ansámbel sólistov, muzikantov, organistu, začala som vytvárať hudobné pásma na rôzne témy. Bolo vždy plné, chodili sme po celom Slovensku.“ Keď sa to dozvedeli komunisti, prišlo udanie na školu, kde učila, a musela zo školstva preč.

Jedno vzali – druhé pokračovalo. V spolupráci s protestntami, predovšetkým s pani doktorkou Vavrovou, pani Stanka nahrávala úvahy a spevy, ktoré sa diplomatickou cestou dostali von za hranice a odtiaľ sa to vysielalo na Slovensko. 

No pani Stanislava mala srdce otvorené pre charizmatické hnutie. Dobre si pamätá, ako bola na liečení v Ružbachoch a dozvedela sa, že kdesi blízko bude charizmatická konferencia. Ako sa tam však dostať? Dali jej tip, že v kostole je istá pani Irenka, ktorá o tom vie viac – nosí ružovú vetrovku. Len vtedy mala ružovú vetrovku každá druhá-tretia. Neostalo nič iné, len sa modliť, aby to Boh riadil. A naozaj – vošla v jeden deň do kostola a jediné miesto, kde bolo voľné, bolo vedľa pani v ružovej vetrovke. Veľmi rýchlo sa dohodli a večer – bez toho, aby ohlásili svoj odchod z kúpeľov – sa ozaj vybrali na konferenciu. Pani Patayová mala neskutočný zážitok – nevedela prestať plakať na kľačadle, až sa pýtala svoje spoločníčky, čo to je? Tá jej spokojne odpovedala: „Teš sa, Duch Svätý s tebou komunikuje!“ Zaujímavý bol aj návrat do Ružbachov – až po všetkom pani Stanke došlo, že nevie, ako sa dostanú späť, keďže vychádzky boli len do desiatej v noci… Na to im charizmatický kňaz hovorí: „Posaďte sa vonku na lavičku, tam vás preberie niekto, kto vás odvezie do kúpeľov.“ Urobili tak, po chvíľke prišiel mladý Čech a pýta sa: „Vy potrebujete ísť do Ružbachov?“ Naozaj ich odviezol (dodnes ani nevie, kto to bol) a hoci bolo už po desiatej a recepcia vysvietená, nik ich nekontroloval a oni bez problémov prišli na izbu. 

A ako to bolo s vydávaním farského časopisu? Nápad skrsol v hlave pána dekana Repiského a pátra Dionýza Tomašoviča, OFM. Keď sa začalo v roku 1990 vydávanie farského časopisu Farská rodina, rozhodlo sa, že pani Patayová bude redaktorkou. Udržiavalo sa to dlhé roky s  Božou pomocou, lebo aj vydávanie bolo pre rodinu náročné, keďže časopis mal týždennú periodicitu a šesť strán, ktoré bolo treba naplniť. Redakčná rada však žila sama osebe ako rodina – súdržná a pevná. Všade boli papiere… Ľudia nosili príspevky k pánovi dekanovi Repiskému, a to aj od biskupov. No často bolo treba texty prerábať a dať pozor na to, ako to chcel dotyčný povedať, a nenarušiť jeho myšlienky. A na konci ho slávnostne podpísať pod pekný text… Nájsť dosť príspevkov do všetkých rubrík nebolo jednoduché – hoci na pohľad ich bolo veľa. Mali rubriky Rodina a spoločnosť, Život v Cirkvi, Pozoruhodnosti či Mládež, na slovíčko. Svoje strany mali aj pán dekan Repiský a páter Dionýz Tomašovič. Nebolo jednoduché to redigovať – bolo treba texty upraviť, nachystať obrazové prílohy. Pani Stanislava si celý čas robila sama aj zrkadlo do tlače – doma na kolene, nevediac, že sa to tak volá. Presne nakreslila, čo, kde, na ktorej strane bude – text s fotografiou, aby mala istotu, že to v tlačiarni dobre vytlačia. Napriek tomu bol časopis unikátny: nebol len pre farnosť Hlohovec, presiahol jej hranice, a to nielen do filiálok. Rovnako bol unikátom medzi farskými časopismi na Slovensku – ako jediný vytrval v nezmenenej podobe až do súčasnosti.

Posledné roky však už boli náročné – práca v časopise sa prelínala s vedením modlitebnej skupiny Pátra Pia, takže pani Patayová je vďačná, že Boh všetko vyriešil. Dve roboty sa totiž dobre robiť nedajú – a toho si bola vedomá. Pani Stanislava sa však ani bez časopisu nenudí: koordinuje a je zodpovedná za jediné spoločenstvo Pátra Pia na Slovensku. Svoju činnosť zahájilo v apríli 2004. Členovia spoločenstva sa pod jej vedením stretávajú v Kostole Ducha Svätého v Hlohovci na modlitbách v trojtýždňových intervaloch, účastníci sú z celého Slovenska, ba aj zo zahraničia. 

Náš polhodinový čas na debatu rýchlo ušiel. Ale sľúbili sme si, že sa ešte vrátime dorozprávať všetky príbehy nielen z množstva fotografií v izbe pani Stanislavy – aj keď aj tie by stačili na celý rok rozprávania. Pani Patayová nás vyprevádzala s úsmevom: „Ak tu ešte budem, príďte!“ Určite vieme, že energiu, láskavosť a kreativitu do tejto ženy Boh nalieva hojne – a ona potom hojne dáva iným.

Foto: Morees Gaggi

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.