Autor: Mária Kohutiarová
Pastorácia má rôzne formy a podoby aj cieľové skupiny – jednou z nich je aj pastorácia Rómov. Pritom, ako hovorí Renáta Ocilková (50), koordinátorka pastorácie Rómov pri KBS, ani ona nemala potuchy o tom, že by raz toto mala byť jej životná úloha. Dnes nielen dojedá s Rómami pizzu, ale delí sa s nimi aj o prežívanie viery, kde už nie sú žiadne rozdiely. Čo odporúča zo skúseností z práce s rómskymi komunitami?
Renátka, v pracovnej náplni máš pastoráciu Rómov. Čo táto práca, respektíve služba zahŕňa?
Som aj v kancelárii, aj v teréne. V kancelárii som projektový manažér dvoch dosť veľkých projektov, máme dotáciu od nemeckej nadácie Renovabis, kde sú rôzne zložky, ako diecézne startupy, vzdelávanie kňazov, laikov, bohoslovcov, internetová stránka, marketing a podobne. Druhú dotáciu máme od vlády Slovenskej republiky, ktorá zahŕňa podporu pastoračných pracovníkov. K mojej práci patrí aj monitoring legislatívy, spravovanie webu a sociálnych sietí, mediálne výstupy, presieťovávanie misionárov, infomaily a iné.
A keď vyjdeš z kancelárie do terénu?
Osobne sa venujem hlavne rómskym ženám, každý rok robím duchovné obnovy pre ženy, ktoré sú ponúknuté ženám zo všetkých pastoračných diel, plus na jar a na jeseň robím obnovy priamo v konkrétnej rómskej komunite. Okrem toho tiež príležitostne sprevádzam rôznych ľudí v ich dlhoch, zdravotných, medziľudských problémoch či v komunikácii s úradmi.
Ako vnímaš postoje veriacich k Rómom?
Všetci sme ľudia, postoje sú rôzne a vyvíjajú sa. Postupne dozrievame, predovšetkým osobnou skúsenosťou a rozhodnutím, keď ich človek začne vnímať inak. Sú kňazi, ktorí ich vnímali možno ako problém farnosti, a dnes sa im venujú, majú ich v srdci. Určite je to aj milosť Božia, ale aj osobné rozhodnutie. Mohla by som rozprávať veľa príbehov…
Je nejaký taký silný, ktorý hovorí za všetko?
Jeden kňaz bol preložený do novej farnosti. Raz prišiel za ním ktosi z Rómov prosiť o krst dieťaťa. Kňaz sa popýtal pár otázok a zistil, že nemajú ani základy. Pozval ich na náuku – na prípravu na sviatosť krstu. Lenže na náuku prišli dvanásti a bolo treba s nimi začať úplne od začiatku – od prvého Božieho prikázania, od prvej modlitby. Začali sa stretávať častejšie a počet Rómov sa na každom stretnutí zvyšoval. Dieťa pokrstili, no stretnutia pretrvávali ďalej. V školskej triede, kde sa začali stretávať, ich bolo nakoniec stopäť… Vďaka stretnutiam boli pripravení na slávenie liturgie a zrazu bol kňaz naplno v pastorácii Rómov. Ani sám nevie, ako bolo premenené jeho srdce, jeho postoj, jeho prístup…
A ako to bolo s tebou?
Možno som nemala veľké predsudky, ale nejako som nevnímala, že by Rómovia mali byť súčasťou môjho života alebo žeby som bola povinná im pomáhať. Ale jedného dňa som počula hlas: „Čo máš, čo by si nebol dostal?“ Tam sa to vo mne zlomilo – aj pohľad na nich, aj vzťah k nim, čo je veľmi dôležité pri práci s Rómami. Oni si nesmierne vážia, keď Slováci majú s nimi priateľský vzťah, keď prídu k nim na návštevu, keď s nimi stolujú. Tam sa to láme. Tam – pri stole – sa začína skutočný vzťah. Toto si Rómovia veľmi vážia. Aj ja som s tým mala niekedy problém a dnes dojedám po Rómoch pizzu.
Čo by sme sa mohli my od Rómov naučiť?
Páči sa mi ich emocionálny náboj. Je to možno aj tým, že aj ja som extrovert. Rovnako sa mi páči, ako prežívajú liturgiu, modlitby, sväté omše, chvály – a vôbec duchovný život, vzťah s Bohom. Ich prejavy viery sú inšpiratívne! Potom je tu prorodinný postoj, čo sa týka postoja k životu. V ich prirodzenosti nie je rozhodnutie pre potrat. Počula som výrok nejakej mamičky, že „keď sa dieťa nájde, tak sa aj vychová“. Rovnako som fascinovaná ich zápalom, keď sa pustia do niečoho, čo ich chytí za srdce. Je to zároveň aj návod, ako sa im úspešne venovať. Sú to veľmi srdeční ľudia, sama mám medzi nimi mnoho priateľov.
Vnímaš rozdiel v tom, akí boli predtým a akí sú teraz?
Tí, čo boli zasiahnutí Bohom, nás naozaj predchádzajú do nebeského kráľovstva. Tam sú také silné svedectvá z každodenného života, že sa od nich mám čo učiť. Pritom rovnako zažívajú aj boje, neprijatie, aj hnev a sklamanie. No snažia sa všetko riešiť s Bohom. Ak sa naštartujú a nastúpia na cestu s Bohom, majú úžasnú vieru. Medzi obrátenými Rómami sa dejú dosť často uzdravenia, hoci sa to nepublikuje. Sama som bola svedkom niekoľkých takých uzdravení, keď sa zomkli v modlitbe a viere, výsledkom bol napríklad človek uzdravený z rakoviny. Ich viera je čistá, detská a prirodzená, no zároveň silná, úprimná a verná.
Mení to potom aj vzájomnú komunikáciu a vzťahy medzi nimi a majoritou?
Tam prosto už necítiť žiadnu mentálnu bariéru, sme naozaj na jednej vlnovej dĺžke. Dokážeme sa úprimne a rovnocenne zdieľať o živote s Bohom. Boh nás dvíha do výšok.
Mení ich obrátenie aj ich spoločenský status?
Jednoznačne. Cesta obrátenia a prijatia je aj cestou k riešeniu generačnej chudoby, ktorá sa všade opakuje a spomína v rôznych projektoch, programoch a grantových výzvach. Cesta vnútornej premeny je systémové opatrenie, ale nedá sa to zatiaľ všade realizovať. No po maličkých krôčikoch tam, kde prebieha formácia, pastoračná práca s Rómami, tam sa prestriháva začarovaný kruh a oni z neho vystupujú. Sami si uvedomujú, aké dôležité je, aby sa ich deti učili, aby dokončili školu. Majú radosť z toho, že ich deti sú študenti. Napríklad v známej dievčenskej rómskej kapele Av Manca z gréckokatolíckej rómskej misie v Bardejove sú dve dievčatá vysokoškoláčky. Toto je cesta. A potom, samozrejme, s lepším vzdelaním sa zvyšuje šanca na zamestnanie. Premena srdca, obrátenie k Bohu je prostriedkom na riešenie viacerých problémov Rómov – aj chudoby, aj vzdelania a uplatnenia sa na trhu práce, aj dôstojnosti života, aj zlepšenia vzťahov. Vládne, verejné a štátne programy menia vonkajšie podmienky, no viera mení vnútro a tým celého človeka. Zmenou zvnútra sa ľahšie aplikujú všetky ďalšie opatrenia.
Ako sa to dá zažiť v praxi?
Napríklad teraz sme mali počas Európskych sociálnych dní vystúpenie krásnych talentovaných rómskych detí z folklórneho súboru Čiriklore. Nádherne tancovali, ale na tých deťoch bolo vidieť aj to, že sú to duchovne pekné deti. Boli to deti z rómskej misie, kde s nimi dlhodobo pracujú kňazi, sestričky, spolupracovníci a pastorační asistenti. Umelecký vedúci vlastne prichádza do pastoračného diela a vyberá deti z rómskej misie, ktoré na sebe pracujú. Náhodne sme sa pýtali vystupujúcich detí, ako sa učia: dve dievčatá zo základnej školy, čo sedeli s nami pri stole, povedali, že majú čisté jednotky. Jeden z tanečníkov je prvák na gymnáziu – čiže sú to šikovné deti aj vďaka tomu, že sú formované.
Kde sú dobre fungujúce rómske misie na Slovensku?
Je ich viacero a nechcem žiadnu opomenúť, je ich už takmer tridsať. Práve teraz sme vydali knihu, kde popisujeme pastoračné diela. Kniha sa volá Nositelia nádeje. Ak by som hovorila od západu Slovenska, tak výborné misie sú v Plaveckom Štvrtku, v Nitre – Orechovom dvore, v Banskej Bystrici sú sestry vincentky. V Starej Haliči sú tiež sestričky, aj v Uzovskej Panici. V Košickej arcidiecéze – Jarovnice, Hanušovce, Bardejov – Poštárka, Luník IX, kde je päťtisíc Rómov a štyria saleziáni…
V Prešovskej archieparchii je gréckokatolícka rómska misia veľmi dobre rozvinutá, hlavne v okresoch Vranov nad Topľou, Bardejov, Stará Ľubovňa, Prešov. Teraz budujú nadregionálne centrum pre Rómov na Sigorde pri Prešove. V obci Čičava, ktorá je kolískou gréckokatolíckej rómskej misie, je dnes aj komunitné centrum, tu sa realizujú aj spomínané nácviky folklórneho súboru Čiriklore. Potom v Spišskej diecéze máme pastoračné centrá pre Rómov v Lomničke, v Krížovej Vsi, v Letanovciach.
Čím začať túto osobitnú pastoráciu?
Mohla by som dávať také tipy, ako napríklad – skúste zobrať gitaru a choďte do osady alebo začnite ohlasovaním, alebo akciou pre deti, alebo… Ale najdôležitejšie je asi začať misiu cez vzťahy. Pokojne začať budovať vzťah s jednou rodinou a cez túto rodinu sa dostať do osady. Tie vzťahy, kontakty a priateľstvá sa nabaľujú veľmi rýchlo. Rómov máme veľa, kňazov na túto pastoráciu málo, a preto sú pozvaní všetci laici, ktorí čo len trošku vnímajú túto oblasť nášho života. Veď sa pozrite len na Luník IX – aj keby tých saleziánov bolo sto, aj tak by tam mali čo robiť. Našťastie, majú armádu dobrovoľníkov, spolupracovníkov. V rómskej misii máme vyše tristo dobrovoľníkov, čiže potrebujeme obrovskú sieť spolupracovníkov. Takže pozývam: každý z nás je povolaný k misii!
Post ex z pera vdp. Petra Šimka k téme:
V Trnavskej arcidiecéze sa tejto pastorácii Rómov venuje rehoľná sestra Ľubomíra v detskom domove v Trnave. Vdp. A. Solčiansky sa venoval pastorácii špeciálne pre Rómov niekoľko rokov v okolí Báču. Spolu s ním som navštívil rómske osady. Na juhu arcidiecézy je veľa farností, kde je veľmi veľa Rómov a kňazi tam riešia rómsku pastoráciu. Dnes som volal s jedným kňazom, ktorý sa s nimi modlil. Máme jedného bohoslovca Róma. Diecéza nečerpá peniaze z fondov, nie je na túto prácu špeciálne vyčlenený človek. Áno, nemáme presné štatistiky, ale nikto ich od nás nežiadal. Ak by bolo treba, vieme ich z farností vytiahnuť. Kňazi otázku Rómov riešia v rámci svojej pastoračnej aktivity a pochybujem, že žiadajú peniaze z fondov, a dovolím si tvrdiť, že ani nevedia, že je možné čerpať peniaze z fondov pre rómske záležitosti. Fondy sú naše slabé miesto. Mali by sme mať tím ľudí, ktorí riešia iba fondy. I ja som robil veľké tábory pre deti a mladých, rozprávkové hry pre deti a všetko bolo financované z farských peňazí. Prípadne pomohla obec a miestni podnikatelia, ale informácie nešli ďalej. Boli sme tak vychovávaní, že Boh o tom vie a netreba sa dobrom, ktoré robíme, chváliť.
Foto: archív respondenta
