Autor: Mária Kohutiarová
Spojiť v jednom výjazde mimo domu viac aspektov je výborná vec: a ak ešte k tomu nie je cesta na miesto výletu ďaleko a nestojí veľa, výber je jasný. Presne táto možnosť sa naskytá pri návšteve trošku zabudnutej dedinky Haluzice v okrese Nové Mesto nad Váhom.
Vzdialenosť od Trnavy: 65 km (približne trištvrte hodina cesty)
Náročnosť trasy: mierna
Terén: s kočíkom sa dá ísť len ku kostolíku po nespevnenej cestičke, do tiesňavy odporúčame nohy a pevnú obuv, pre bábätká a batoľatá turistický nosič alebo babyvak
Možnosti občerstvenia: pri obecnom úrade bolo pohostinstvo a oproti stánok – obe v čase našej návštevy (pracovný deň popoludní) zatvorené
Cieľová skupina: pri bežnej pohybovej kondícii pre všetkých
Čas: kostolík, cintorín a zvonica – približne hodina; tiesňava – oficiálne hodinová prechádzka, v závislosti od tempa a očarenia sa miestom sa dĺžka môže natiahnuť
Iné zaujímavosti v dosahu: rozhľadňa Hájnica (tiež v obci Haluzice), hrad Beckov, Zelená voda – Nové Mesto nad Váhom (kúpanie), Podjavorinské múzeum (Nové Mesto nad Váhom)
Keď sme vyšli autom z Nového Mesta nad Váhom a po pár kilometroch odbočili na nič nehovoriacu odbočku doprava (lepšie je ísť cez GPS, značenie na ceste, ktoré by upozorňovalo na túto turistickú možnosť, nie je), zdalo sa nám, že sme sa ocitli v inom svete. Užšia vozovka pomedzi porast a polia nás po chvíli doviedla do dedinky, ktorá má oficiálne päťdesiatpäť obyvateľov. Je to vidieť: sotva sme vošli do obce, po pár desiatkach metrov sme boli v „centre“ – teda pri obecnom úrade vo veľmi jednoduchej stavbe, ktorú sme, trošku nesvoji, pri prvom pohľade považovali za zabudnutý obchod z čias socializmu. Nenašli sme žiadne parkovisko, kde by sme mohli pokojne zaparkovať ako turisti – pristavili sme auto na boku cesty pri jednom z domov. Parkovisko medzi obecným úradom a pohostinstvom hlásilo, že je vyhradené, čo nás zneistilo.
Po zaparkovaní a postavení sa na vlastné sme sa trošku porozhliadali: pri obecnom úrade bolo pohostinstvo, no bolo zatvorené, rovnako ako zrejme stánok s občerstvením či turistickými pamiatkami (netušíme, nebol označený) oproti obecnému úradu. Orientácia je však celkom dobrá, keďže len kúsok od obecného úradu sa cesta delí na dva smery: mierne do brehu sa môžete vybrať ku kostolíku, dolu brehom do Tiesňavy. Obe lokality sú označené na orientačnej tabuli, takže tu už môžete mať pocit turistu. Podľa toho, koľko máte času a aké je zloženie posádky a jej trpezlivosť, sa spokojne rozhodnite, kam najprv – ak chcete ukončiť výlet piknikom v tráve a pekným výhľadom, mať deti v relatívnom v bezpečí a dohľade, nechajte si kostolík a jeho okolie na záver. My sme sa rozhodli ísť najprv preskúmať kostolík. Od obecného úradu vedie k nemu bežná kamenistá prírodná cestička do mierneho svahu, cesta ku kostolíku trvá päť až desať minút pokojnej chôdze. Tu sa ešte dá pohybovať kočíkom, ale tiež skôr športovým s pevnejšími kolesami.
Po pár desiatkach metrov sa pred vami odkryje nádherná scenéria areálu kostola s opevnením: a hneď sa dá začať prieskumná a archeologická expedícia pri prvej vstupnej veži. Okolie pred vežou a areálom však nie je nejako osobitne udržiavané, tak treba počítať s vysokou trávou aj žihľavou – z vonkajšej strany veže je jej celkom dosť. V areáli je dosť náletových drevín a burín a tiež treba dať pozor na nie všetky úplne bezpečné miesta opevnenia a múrov kostola. Určite tu však chýba dobrá informačná turistická tabuľa – o tom, kde sme, čo sa tam nachádza, aký je príbeh, vek a status tohto miesta, sme sa dostatočne dozvedeli až doma z internetu. Teda – ak chcete byť múdri sprievodcovia pre deti či známych, naštudujte si detaily haluzického kostolíka a jeho okolia pred odchodom na výlet, trebárs aj z tohto textu.
Areál kostolíka bol postavený okolo roku 1240 a podľa vtedajších zvyklostí nepokojných časov mal aj opevnenie a vstupnú vežu so strieľňami. Pre ľudí bol kostol a jeho priestor nielen miestom duchovného pokoja, ale často aj bezpečným útočiskom. Kostol mal vlastnú zvonicu, postupom času bol prestavaný z románskej stavby na gotickú, neskôr dostal renesančné úpravy. V roku 1810 sa však jeho éra a sláva skončila – sochu Madony z konca 15. storočia z tohto kostola odviezli do farského kostola v Beckove, kde je dodnes. Zrejme to je jediný dochovaný artefakt zo zariadenia chrámu. Z kostolíka a okolia ostali len základné múry, veža má krov a strechu. Občas sa tu konajú bohoslužby, no inak je kostolík a jeho tajomstvá ponechané na tiché uvažovanie tých, čo sem prichádzajú. Od kostolíka je výborný výhľad na všetky strany, okrem iného aj na hrad Beckov. Hneď vedľa kostolíka je starý cintorín, kde sa dajú obdivovať kamenné mohyly rôznych tvarov. Je to tiež príležitosť porozprávať sa o živote, smrti a večnosti – lebo kostol a cintorín neodmysliteľne patrili v architektúre a myslení ľudu oddávna k sebe. Tu môžeme dať deťom či aj sebe príležitosť porozprávať sa, čo sa tu asi zažilo, akí ľudia tu boli, uvažovať, aké príbehy skrýva každý pomník. Od cintorína nás delí iba cesta od krásnej zvonice, ktorá priam láka pod ochranou košatej lipy k oddychu. Aj ona sa môže stať podkladom pre katechézu – zvuk zvona z tohto miesta sa musí nádherne niesť. Pozor však na cestu za cintorínom a zvonicou: nie je veľmi udržiavaná a hrdzavý veľkoodpadový kontajner na kráse miestu nepridáva. Ak máte hlad, okolie kostolíka (nie však okolie cesty, ktorá pokračuje ďalej do chotára a je oblepená burinou a žihľavou) je výborné na piknik a hry.
Od areálu kostolíka sme sa aj my – vytešení pohľadmi na okolie a preskúmaním všetkých detailov, no aj preniknutí pokojom tohto miesta – vybrali dolu späť do dedinky a z nej dolu brehom do tiesňavy. Aj tu je vstup do areálu tiesňavy len na pár desiatok metrov, len treba dať pozor na označenie doprava, ktoré nie je veľmi nápadné. Vstup na chodník tiesňavy sa začína hneď klesaním, drevenými a kamennými podvalmi dosť prudko dole po krátkych úsekoch a zákrutách. Určite to nie je na preskakovanie, na niektorých úsekoch treba byť pozornejší – kým nezídete dolu do mierne zvlneného terénu pozdĺž Haluzického potoka. V každom prípade nie je prečo sa ponáhľať: hoci je to tu „len“ hlavne zelené a vlhké, scenéria každého kúta tiesňavy je nádherná a upokojujúca, navyše zadarmo sprevádzaná trilkom vtákov. Občas to však vyzeralo, že v prestávkach čakajú na náš spev… Napriek horúcemu dňu hore pri kostole bolo tu v tiesňave veľmi príjemne, vlažne a sviežo.
Tiesňava má dĺžku jeden kilometer, hĺbku päťdesiat metrov a šírku dvesto metrov. Vznikla eróznou činnosťou potoka na bridlicovom a dolomitovo-flyšovom podklade Bielych Karpát, neustále sa rozširuje, čo stálo „život“ časť opevnenia kostola – zrútilo sa do priervy. Tiesňava ponúka krásne výhľady a momentky čistého prírodného života – pretože ani pokusy ľudí zastaviť eróziu potoka a rozširovanie tiesňavy žiadny úspech nepriniesli. Jediné úpravy – aj to veľmi zapadajúce a funkčné – sú kamenné priehradzky na potoku. Potešením je, že v tiesňave je zopár informačným turistických tabúľ, a tak informácie o nej nemusíte mať v hlave či hľadať v mobile. Za dreveným mostom napravo by mali viesť schody hore (my sme ich nevideli), ktoré vás dovedú späť ku kostolu hore brehom. Očaria aj vyrezávané časti altánkov a stĺpikov, ladiace s prostredím, či veľmi interaktívne predstavenie drevín tiesňavy. Určite tu nenájdete príliš veľa turistov, o ktorých by ste sa potkýnali, o to viac si môžete vychutnať v tichu atmosféru miesta. V každom prípade je výlet do Haluzíc výbornou možnosťou v horúcom lete – dá sa tam výborne schladiť a užiť si krásu miesta.
Foto: Morees Gaggi
