Home » Archives » Dôležité je neostať stáť na mieste, ale kráčať vpred

Dôležité je neostať stáť na mieste, ale kráčať vpred

Je veľmi ťažké zastaviť sa a nejako sa vzdelávať a napredovať. Koľkokrát sme si už povedali, že by sme už mali vziať do ruky tú knihu? Koľkokrát sme si povedali, že by sme mali začať či pokračovať v čítaní Svätého písma? Koľkokrát sme to však urobili? Našu vieru a život ako taký je potrebné zveľaďovať. Dostali sme do rúk vzácny dar, a preto vám prinášame ako inšpiráciu odpovede na otázku: Čo vám pomáha rásť ako kresťanovi a človeku?

Autor: Bea Špaková

Je veľmi ťažké zastaviť sa a nejako sa vzdelávať a napredovať. Koľkokrát sme si už povedali, že by sme už mali vziať do ruky tú knihu? Koľkokrát sme si povedali, že by sme mali začať či pokračovať v čítaní Svätého písma? Koľkokrát sme to však urobili? Našu vieru a život ako taký je potrebné zveľaďovať. Dostali sme do rúk vzácny dar, a preto vám prinášame ako inšpiráciu odpovede na otázku: Čo vám pomáha rásť ako kresťanovi a človeku?

Karolína Královičová:

Pre mňa ako človeka, ktorý sa snaží premietať vieru v Krista do všetkých oblastí života, bude odpoveď na tieto dve otázky asi jednotná. Rásť mi pomáha v podstate všetko, čo mi skríži cestu. Aby som však bola konkrétnejšia, vymenujem pár vecí. Keďže som človek, ktorý rád trávi čas s ľuďmi, či už pasívne (pozorovaním), alebo aktívne (vzájomnou interakciou), ovplyvňuje ma veľa nových pohľadov a názorov zo strany tých, ktorých stretávam. Ďalšou vecou, ktorá mi pomáha rásť, je cestovanie, spoznávanie nových miest a zákutí, skúšanie nových vecí. (Tu by som si dovolila citovať svojho otca: „Treba chodiť po svete s otvorenýma očáma.“ Totiž, človek, ktorý stále sedí doma a nič nezažije, nedokáže ani rásť mimo svojej zóny komfortu.)

Ďalšou mojou veľkou súčasťou je umenie. Hudba, tanec, kresba, čítanie (Ráta sa to k umeniu?), písanie vo všetkých možných formách mi dodáva energiu, je to moje útočisko v zlých aj dobrých chvíľach. Cez umenie rastiem najviac a rozvíjam sa ako kresťan aj človek zároveň. Skrze umenie ku mne často hovorí Boh. A keď už som pri ňom, mala som na prvom mieste spomenúť modlitbu a čas s ním. Lebo On jediný je prameňom živej vody, ktorá mi umožňuje rásť. Tak ako kedysi na začiatku vdýchol do Adama dych života, aj mne dáva denne zmysel a novú silu ísť ďalej po ceste, ktorou ma volá. Cestou vernosti a rastu s ním a v ňom.

A keď zlyhám?

Je to len dôkaz toho, že som niečo skúsila a nezostala stáť na mieste.

Jaroslav Jaroš: Ježiš! 

Robí to však mnohými spôsobmi – cez moju snúbenicu, priateľov, rodinu, cez ich svedectvo života, ale i cez širšie spoločenstvo bratov a sestier v Kristovi, cez Eucharistiu, modlitbu, štúdium mojej viery…

Viete, aby ste ma pochopili, dnešná doba má podľa mňa množstvo rôznych učiteľov. Ľudia počujú rôzne náuky, rôzne myšlienky, všakovaké filozofie. Žijeme v časoch, keď sa dajú zdieľať myšlienky tempom, akým sa nikdy predtým nedali. Knihy boli revolúcia, ale cez internet sa vieme deliť o myšlienky s ľuďmi na inom konci sveta za pár sekúnd. (Chápete, pár sekúnd?! Neskutočné!)

Avšak to, čo podľa mňa skutočne mení životy, je svedectvo. Moment, keď spoznáš niekoho, kto o tých veciach menej rozpráva, ale oveľa viac ich žije. Svet aj dnes potrebuje kresťanov, ľudí, ktorí opravdivo žijú svoju ľudskosť podľa Ježišovho príkladu. Ja mám tú milosť, ako som už spomenul, mať ich okolo seba. Okrem Božej milosti som aj vďaka nim tým, čím som. Títo silou svojho svedectva menia svet. Veľmi ma fascinuje citát, tuším, že to boli slová svätého Františka z Assisi, ktorý hovorí, že máme ohlasovať evanjelium, a keď bude treba, tak máme použiť aj slová. Preto som povedal svedectvo pred všetkým ostatným.

Myslím na príklad života ľudí, o ktorých vieme, že žijú s Kristom, s Bohom, nie preto, že to majú na visačke alebo majú rámček na Facebooku či na Instagrame, ale preto, že to z nich srší – že im doslova svietia oči. Poznám takých ľudí, kňazov, manželov, bratov a sestry v Kristovi, ktorí mi ukazujú Krista v každodennom živote. Sú to neraz aj ľudia, o ktorých som vedel, že sú veriaci, i keby mi to nepovedali, lebo im „svietili oči“. Boli plní radosti, života. Veľmi ma posúvajú vpred a stretnutie s nimi je priam sviatok. Snažím sa tiež byť takým, neviem, či sa mi to vždy darí, ale verím, že presne toto dnešní ľudia potrebujú – svedectvo, cez ktoré v nás zacítia prítomnosť Boha v tomto svete. 

Aby to tak bolo, potrebujeme Pána stretávať. Najlepšie sa to dá v Eucharistii a cez spoločenstvo Cirkvi. Preto je potrebné žiť v spoločenstve jeho učeníkov. Okolo jeho stola. V jeho rodine. Obklopiť sa priateľmi, ktorí sú aj Božími priateľmi. Veď všetka milosť a sila kresťana ide od Boha. Snažím sa mať každý deň v sebe túžbu po stretnutí s ním. Ak sa dá, tak ísť na svätú omšu. (Deň bez svätej omše je pre mňa deň, ktorému čosi chýbalo.) Ak to nie je možné, tak sa snažím aspoň duchovne volať Pána do svojho života, stále znovu a znovu v rôznych situáciách dňa, a chcem ho stretať inak. Neraz práve cez bratov a sestry, službu. V podstate byť kresťanom pre mňa znamená byť eucharistickým človekom. Žiť z Krista v Eucharistii a rozdávať sa druhým, ako sa pre druhých láme Ježiš v nej.

A to učenie sa? Po tom prvom kontakte cez svedectvo sa ťa ľudia začnú pýtať. Preto je dôležité vzdelávať sa vo viere. Koľkí katolíci svoju vieru nepoznajú! Zdravá viera ide cez rozum. Milosť viery predpokladá odpoveď rozumu, ako vravieval svätý Tomáš Akvinský. Je to odpoveď hlavy a srdca. Nielen hlavy, nielen srdca. Oboch. 

Takže mne pomáha to, že na jednej strane mám okolo seba ľudí, ktorí mi svedčia, sám sa snažím žiť z Eucharistie a v spoločenstve veriacich. Snažím sa budovať si vieru a spoznávať ju, to sú základné piliere. Pretože keď sa snažím byť bližšie Ježišovi, ak som stále jeho opravdivejším učeníkom, nedá sa nerásť ako človek. Pre mňa to ide spolu ruka v ruke. Byť stále viac podobný Kristovi znamená stále viac dorastať do toho človečenstva, ktoré mal pre nás Boh od počiatku pripravené.

Manželia Miriam a Marián Štúňovci

Pre duchovný rast obaja považujeme za najdôležitejšie štúdium Biblie a (spoločnú) modlitbu, v ktorej vstupujeme do rozhovoru s Bohom. Na to je však potrebné stíšiť sa, čo je pre nás často ťažké, a preto prosíme Boha o milosť, aby nám s tým pomohol. Určite chceme spomenúť aj svätú omšu a sviatostný život. A, samozrejme, duchovne aj osobnostne rastieme aj vďaka dobrým knihám, ktoré nám pomáhajú vzdelávať sa a rozširovať si obzory a sú pre nás často inšpiráciou a podnetom k rozjímaniu a spoločnému rozhovoru.

Miriam:

Aktívne prežívanie konkrétnych životných situácií, od tých veľkých a významných po tie bežné, každodenné, mi pomáha rozvíjať sa ako človeku aj ako kresťanovi. Keď nazerám na jednotlivé situácie z perspektívy kresťanskej viery, môžu ma naučiť viac dôverovať Bohu, viac sa spoliehať na jeho múdrosť, dobrotivosť a milosť, čím rastie aj môj vzťah s ním. Tiež sa snažím byť otvorená inakosti – iným myšlienkam, názorom, riešeniam a tak robiť korekcie vo svojom pohľade na svet a na život. V neposlednom rade mi pomáha rásť aj psychológia, ktorú momentálne študujem.

Marián:

Podobne ako píše Miriam, aj pre mňa sú jedným z najsilnejších prostriedkov duchovného rastu (a všeobecne ľudského rastu) každodenné situácie, konfrontácie, interakcie, stretnutia. Snažím sa do nich vstupovať s láskou a trpezlivosťou, vždy vnímať človeka na druhej strane individuálne, osobne. V tom často prosím Pána o vedenie a pomoc. Mám pocit, že takto si ma pomaličky vychováva. Ďalej je pre mňa osobne zvlášť dôležité na jednej strane pozorovanie prírody a vesmíru ako spôsob spoznávania Stvoriteľa a jeho lásky k nám a na strane druhej počúvanie a študovanie hudby, ktorou sa človek dvíha k Bohu a môže pred ním otvárať svoje srdce.

Foto: respondenti

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.