Autor: Juraj Švec
Liturgia Cirkvi rada používa rôzne symboly na vyjadrenie dôležitých právd, ktoré chce odovzdať svojim účastníkom. Hlbokú symboliku v sebe nesú aj odevy, ktoré sa pri nej používajú. Po úvode spred mesiaca budeme dnes pokračovať v ich historickom vývoji.
Koniec staroveku
Hoci v rímskom profánnom prostredí sa dlhá tunika prestáva používať a nahrádza ju kratšia „poenula“, Cirkev na tieto zmeny nereagovala. Na druhej strane bolo čoraz bežnejšie, že Cirkev dostávala rôzne liturgické predmety, ako aj odevy, ktoré mala používať pri významných udalostiach. Tak napríklad už cisár Konštantín daroval rímskej Cirkvi posvätné rúcho, utkané zo zlatých vlákien, ktoré malo byť používané pri krstoch a veľkonočnej vigílii. Rovnako sa však začínajú vyrábať osobitné odevy na vyjadrenie výnimočnosti niektorých konkrétnych liturgií. Biskup mal pri krstných obradoch nosievať namiesto obvyklého vrchného odevu jemné a lesknúce oblečenie, ktoré symbolizovalo nový svet, do ktorého mal katechumen skrze krst vstúpiť. Tak ako biskupovo rúcho, aj my sa raz máme skvieť v nebeskej sláve. Látka odevu mala byť jemná, príjemná na dotyk – čo symbolizovalo jemnosť, príjemnosť, šťastie onoho sveta.
Ďalej Teodor Mopsuetský opisuje diakonské oblečenie počas svätej omše. Už v tomto období nosievali diakoni štólu visiacu cez ľavé rameno.
Od 6. storočia bolo bežné nechávať biele liturgické rúcha v sakristii. Keďže kňazi a biskupi čoraz častejšie zastávali aj miesta vysokých štátnych úradníkov, pri liturgii sa začali používať aj pôvodne svetské insígnie – lorum (pálium), mappula (manipul – čosi ako malá štóla na predlaktí), campagi (špeciálne sandále), camelaucum (čiapka, ktorú neskôr nahradila mitra), prsteň a štóla.
Stredovek
Už na začiatku stredoveku je evidentný rozdiel medzi civilným a liturgickým oblečením. Hoci profánny odev sa stále vyvíja, liturgický nenasleduje tento vývoj a od 9. storočia je bežné, že sa nosí ako vrchný odev na svetskom oblečení. Rúcha sú stále zdobenejšie, pretože sa kladie čoraz väčší dôraz na slávnostnosť liturgie. Prvé liturgické knihy dokazujú, že bohoslužobný odev v týchto storočiach bol značne ovplyvnený módou cisárskeho dvora. Kňazi nosili albu (tuniku s úzkymi rukávmi), následne bielu tuniku so širokými rukávmi (dalmatiku), najčastejšie zdobenú dvoma červenými pruhmi. Začal sa používať vrchný plášť (poenula), neskôr kasula alebo ornát. Ornát spolu so štólou boli symbolmi kňazskej hodnosti. Už v tomto čase biskupi začínajú používať pálium (pás z vlny, na ktorom boli čierne kríže). Ako materiály sa najčastejšie používali ľan (alby) a hodváb (vrchné odevy). Mimo liturgie kňazi ani biskupi neboli odlíšení odevom od ostatných kresťanov. Teda už v 7. – 8. storočí existuje základná skladba liturgických odevov, ktorú poznáme de facto po dnes.
Ako súčasť spodného odevu sa na západe postupne začal používať amikt alebo humerál, ktorý má tvar akéhosi šálu. Pôvodne sa vkladal pod albu a mal praktický význam (chránil vysluhovateľa pred potom). V 10. storočí sa obliekal ako prvá časť liturgického odevu nasadením na hlavu a po oblečení všetkých ostatných častí bol prehodený na krk. Mal symbolizovať helmu, ktorá chráni pred útokmi Zlého.
Tiež sa začal nosievať kratší variant alby, takzvaná rocheta. Má priliehavé, alebo aj žiadne rukávy. Spočiatku ju nosili všetci klerici, neskôr sa jej nosenie obmedzilo na prelátov. Z alby sa neskôr vyvinula aj superpelícia (superka), ktorú dnes nosievajú najmä miništranti.
Vrcholný stredovek
Vo vrcholnom stredoveku sa popri slávnostnej povahe liturgie kladie čoraz väčší dôraz aj na katechetickú a pedagogickú funkciu. Tak ako obrazy, maľby, fresky v chrámoch mali byť „bibliou chudobných“ a ľudia z nich mali spoznávať najdôležitejšie udalosti Starého zákona, ako aj zo života Ježiša, Panny Márie a svätých, tak zase liturgické rúcha mali navonok vyjadrovať čnosti, o ktoré sa všetci kresťania mali snažiť. Pripomínali, že kňaz počas liturgie koná in persona Christi, teda sprítomňuje Ježiša Krista, a preto na sebe nesie zvláštnu výzbroj, ktorá mu pomáha čeliť nástrahám zla. Postupne sa začínajú vnášať rôzne liturgické farby, o ktorých sme už hovorili v inom článku. K bielej (farba slávnostnosti a čistoty) a červenej (farba mučeníctva) sa pridáva zelená (farba viery), modrá (farba čistej modlitby) a čierna (farba pokánia). Až v 13. storočí pribudne farba fialová. Hlavným bohoslužobným rúchom sa stáva kasula (ornát) zvonového strihu. Od 11. storočia je tiež bežné, že biskupi nosia špicatú čiapku (mitru) a pápež od 12. storočia pri neliturgických príležitostiach nosieval tiaru (pápežskú korunu, ktorá vyjadrovala trojaký najvyšší úrad).
Neskorý stredovek
Postupne sa čoraz viac zdokonaľuje a „vyšperkováva“ liturgické oblečenie a používa sa stále bohatšia dekorácia. Pridávajú sa často zlaté, strieborné či kovové nite, perličky, lemovanie a podobne. Keďže sú však rúcha čoraz ťažšie a drahšie, zmenšuje sa ich veľkosť, skracujú sa a nadobúdajú „husličkový“ tvar. Vyrábali sa najmä v kláštoroch pod rukami rehoľných sestier.
Tridentský koncil
Významné zmeny vo vývoji liturgických rúch nastávajú vďaka Tridentskému koncilu (1545 – 1563), ktorý definoval okrem presného priebehu liturgie aj podobu bohoslužobného oblečenia a vydal inštrukcie pre zaobchádzanie s liturgickými odevmi. Stanovil tiež kánon liturgických farieb a presné pravidlá ich používania. Každý farský kostol už musel mať dostatočný počet odevov vo všetkých potrebných farbách.
Jedným z predpisov bolo, že kasula mala mať vyšitý kríž (najprv spredu, neskôr presunutý na chrbát), ako aj takzvanú kolumnu – tri rovnobežné pruhy, čo malo symbolizovať stĺp, pri ktorom bol Ježiš bičovaný. Na štóle mali byť tri kríže. Kňaz už musel nosiť reverendu, jednoduchú obuv a mať viditeľnú tonzúru – čím sa mal jasne odlišovať od laikov.
Na kasuly sa používajú brokátové látky, zamat, drahé kovy, zlaté a strieborné nite… Od dvadsiatych rokov 19. storočia sa tkali osvedčené kvetinové vzory. Ručné tkanie nahradila priemyselná výroba, ktorá zrýchlila i zlacnela výrobu liturgických rúch.
II. vatikánsky koncil
Liturgická reforma po Druhom vatikánskom koncile značne zjednodušila odievanie kňazov pri bohoslužbách. Nezakázala používanie liturgických rúch pred koncilom, no pozýva k používaniu ľahších, jednoduchších, menej zdobených odevov. Predsa sa však má klásť dôraz na vznešenú krásu, ktorá nie je len jedným z prvkov, ale samotnou podstatou liturgie. V súčasnosti bežný kňazský odev tvorí alba (ak je voľnejšia, opásaná cingulom), humerál, štóla a ornát (v prípade diakona dalmatika). Biskup nosí počas liturgie tiež insígnie – prsteň, pektorál (náprsný kríž) mitru a bakulu, prípadne v určitých prípadoch pálium.
Ako vidíme, ani jeden prvok liturgie nie je náhodný. Všetky mali a majú svoj význam a stali sa súčasťou bohoslužby niekedy z praktických, inokedy zo symbolických či pedagogických dôvodov. V ďalšom článku sa pokúsime ešte hlbšie vysvetliť symbol jednotlivých častí liturgického oblečenia, vďaka čomu môžeme lepšie pochopiť ich zmysel.
Zdroj: https://www.technicalmuseum.cz https://www.getsemany.cz
Foto: FB/ farnosť Leopoldov
