Autor: Mária Kohutiarová
Keď sme sa stretli pred rokmi po prvý raz na skaute so synmi, netušila som, čo sa v sympatickom usmiatom chlapovi skrýva. Na diplome má napísané strojár. V skutočnosti je človekom, ktorý cez fotografiu, film, divadlo odhaľuje poklady v srdciach a životoch ľudí – a aj poklady Trnavy a Trnavskej Panny Márie.
Hoci pochádza zo Záhoria z Kostolišťa, domov našiel v Trnave – ani Bratislava ho nepritiahla. Trnava mu prišla tak akurát: „Predtým som študoval strednú školu v Bratislave. Bolo to na mňa veľké mesto, také veľmi anonymné, a Trnava práve naopak. Keď som sem prišiel, Trnava na mňa pôsobila úžasným, kompaktným dojmom, mesto nebolo veľké a množstvo ľudí sa poznalo.“
Študentské časy ho všeličo naučili – v prvom rade sa cez internát dostal do spoločenstva mladých, ktoré ešte v tých časoch viedol najprv Ľuboš Bínovský. Neskôr sa dostal na stretko ku Karolovi Jakubčíkovi a ku kresťanským spoločenstvám detí, za oboch je vďačný. Naučili ho nielen poznávať Bibliu a žiť ju ako angažovaný laik, ale cez nich sa naučil jednoduchosti a hĺbke. Viedli debaty, ktoré neboli ťažkou teologickou debatou, ale boli vedené jazykom dneška, a preto boli veľmi zrozumiteľné. Vďaka Karolovi zažil Peter Chmela úžasné chvíle so Silvom Krčmérym a Vladom Juklom. Všetko to boli ľudia zapálení Kristom a Krista potom dávali ďalej. V rámci stretiek na vysokej škole sa rozhodli cez krátke scénky a pantomímy evanjelizovať po internátoch stredných a vysokých škôl – malo to veľmi dobrú odozvu. Zahrala sa scénka, potom mal kňaz, ktorý bol vždy prítomný, pár slov a šlo sa debatovať. Ľudia sa chceli rozprávať – a tak pochodili väznice Leopoldov, Ilava aj Želiezovce, ba aj viaceré slovenské mestá.
Po tejto skúsenosti sa rozhodli nacvičiť pašiové hry – o to viac, že Peter mal skúsenosti s hraním Krista v takejto hre, ktoré priniesol na Slovensko z Talianska vdp. Irenej Ciuti – jemu Peťo zaskakoval „vypadnutého“ herca v pašiách ešte v Malackách a v Kútoch. „Nebolo to také jednoduché, lebo mi strčil do ruky osem papierov A4 naklepaných jeho textom, všetko citáty z Biblie. To som sa behom troch týždňov musel naučiť, nemali sme sa pomýliť ani v jednom slove.“ Priznáva, že hrať takúto postavu zanechá v človeku veľkú stopu na celý život.
V Trnave sa pašiové hry hrali v roku 1996, 1997, 1999 a 2000. Hralo sa v menšom vydaní a týždeň pred Veľkou nocou, aby sa ľudia namotivovali prežívať Veľký týždeň. Začínalo sa pod Bernolákovou bránou, kde bola dokonca Posledná večera Ježiša s apoštolmi, kúsok odtiaľ aj odsúdenie Kajfášom. Na balkóne radnice bol Pilát, pod ním scéna odsúdenia na smrť, ukrižovanie bolo za hradbami. Pašiové hry v Trnave sa dajú nájsť na Facebooku a Trnavčania si ich pamätajú. Peťo oceňuje, že nad nimi vždy držal ochrannú ruku otec biskup Dominik Tóth – zúčastňoval sa pašiových hier a na konci udelil ľuďom požehnanie. V jeden rok si aj v Trnave Peter znovu zahral úlohu Ježiša– keďže nevedeli nájsť iného herca. Peťo spomína na nácviky s vďačnosťou: „Som veľmi rád aj za ostatných chalanov a dievčatá, ktorí sa zapojili. Bola to tímová a kolektívna práca, kde každý jeden mal svoju veľmi dôležitú postavu. Aj keď musím povedať, že boli aj trošku problémy, lebo niektorí nechodili na skúšky. Potom sa stalo, že všetci dvanásti apoštoli sa stretli až v deň premiéry hier, takže sa rýchlo dohadovali, kde kto sedí…“ Keďže odozva Trnavčanov bola výborná – podľa nich sa im inak prežíval Veľký týždeň –, rozhodli sa v roku 2005 zahrať ešte jednu verziu pašiových hier. Peter Chmela sa ujal réžie, herca na postavu Ježiša znovu našli na Trnavskej univerzite, zahral ho bravúrne. Výbornou pointou bola postava piláta, ktorú na radničnom balkóne hral známy trnavský právnik Rasťo Mráz. Hudbu k pašiám napísal Marián Spajdel.
Hranie pašií sa prenieslo aj do pozvania zahrať si úlohu Ježiša v dokumente Slovenskej televízie o Turínskom plátne. Peťo teda šiel, nakrúcanie bolo síce krásne, ale na Devíne bola zima a fúkal studený vietor. Takže keď bola pauza po scéne ukladania do hrobu, šiel sa taký nalíčený ako po umučení v pohrebnej tunike zohriať do miestnej reštaurácie. Keď vošiel, servírka bola otočená chrbtom a čosi robila. Peter s úsmevom spomína na situáciu, ktorá nastala – prvé, čo servírka vykríkla, keď sa otočila, bolo: „Môj Kriste!“ A omrznutý predstaviteľ Ježiša spokojne zahlásil: „Ja som to!“
Peter Chmela okrem samostatnej činnosti kameramana (jeho dokumenty vysiela aj Slovenská televízia) bol jedenásť rokov riaditeľom Mestskej televízie Trnava, ktorá ako prvá na Slovensku z lokálnych TV začala vysielať pravidelné prenosy svätých omší – tie trnavské sú dodnes od františkánov. Kým iné televízie dávali sväté omše zo záznamu, trnavská mala odjakživa živý prenos. Dlhé roky je aktérom Cyrilometodských dní v Terchovej, ktorá ho fascinuje svojimi talentami a čistým pohľadom na svätých Cyrila a Metoda. Aj tu oceňuje výbornú spoluprácu s otcom biskupom Judákom, so žilinským sídelným biskupom Mons. Galisom i čerstvo zosnulým kardinálom Tomkom, ktorí do Terchovej chodili a chodia. Za školu kamery je vďačný p. Homolkovi, režisérovi Slovenskej televízie, ktorý sa mu venoval, a to aj pri pomoci v nakrúcaní dokumentov.
Okrem kamery a divadla Peter píše duchovnú poéziu a fotografuje. Z príležitosti jeho životného jubilea bude v Západoslovenskom múzeu od 1. októbra 2022 do konca roka jeho výstava 140 čiernobielych fotografií Slovenska – medzi nimi aj fotky Trnavy a Trnavskej Panny Márie. Inak – práve od Petra som sa dozvedela, že socha Panny Márie je skonštruovaná tak, aby sa nikomu z Trnavčanov neotočila chrbtom. Kedysi sa socha aj otáčala za pomoci vetra, no ani dnes nemá socha chrbát, len dve tváre.
Rozprávame sa dlho, káva je studená a zrazu viem o Trnave toľko informácií, akoby som tu žila dlhé roky. Teším sa na knihu fotografií o Trnave a Slovensku, ktorú čoskoro vydá. Jeho pokora a vďačnosť, radosť a odvaha tvoriť fascinuje a priťahuje. Ak všetko toto vkladá do práce riaditeľa hlohovskej televízie, je radosť byť s ním na pracovnej káve aj každý deň.
Peter Chmela – narodený v roku 1972, producent dokumentárnych filmov vysielaných v RTVS, TV NOE a LUX, natočil vyše 24 filmov odvysielaných v STV. O Trnave natočil film s prof. Šimončičom (r. 2000), v rovnakej spolupráci film o katedrálnom Chráme sv. Jána Krstiteľa v Trnave (r. 2002). V roku 2010 bol natočený film Matkine slzy o Panne Márii Trnavskej. Spoluzakladateľ divadelnej evanjelizačnej skupiny AGAPE v Trnave, autor muzikálu Emanuel, režisér najväčších pašií na Slovensku pri hradbách v Trnave s účasťou 80 hercov. Autor duchovnej poézie, režisér, kameraman a školiteľ kresťanských kameramanov.
Od pašiových hier Peter prechádza s nadšením k opisu spolupráce s profesorom Šimončičom a k nakrúcaniu o tajomstvách uličiek starej Trnavy. Ako fotograf má najradšej „Schneidrovu“ uličku, no nedá dopustiť na uličky okolo hradieb. Zanietene rozpráva o ich histórii, k mnohým informáciám sa ako kameraman dostal na dosah ruky až na ohmatanie. Kamera ho chytila natoľko, že v roku 2010 nakrútil dokument o Panne Márii Trnavskej – ako sám hovorí, Trnavčania o nej vedia, no tí ostatní nie a mali by. Okrem profesora Šimončiča spolupracoval pri príprave dokumentu aj s Adriánom Radvánim. Obraz, jeho história a pomoc Trnavskej Matky podľa autorov dokumentu dávno presiahli Slovensko a Uhorsko. Peter hovorí aj o zaujímavostiach, ku ktorým sa nie každý dostane: „Mestská rada v čase zastavenia moru zasadla a zapísali – je to v zápisnici mestskej rade, v hrubej bielej knihe uloženej v archíve na Štefánikovej ulici –, že starosta zaväzuje všetkých obyvateľov Trnavy, vrátane budúcich pokolení, aby si pripomínali uzdravenie z moru a ako to celé bolo. Preto postupom času vznikla novéna, aby sme nezabudli.“ Peter pripomína, že tento odkaz mestskej rady je výzvou pre všetkých politikov aj dnes – či sú veriaci, alebo nie, sú povinní odkaz zachovávať. Ak vtedy zápisnicu podpísali aj šľachtici, ktorí videli obraz slziť – a teda oni neboli hocikto, bol to honor a mal svoju vážnosť –, tak s rovnakou vážnosťou by k tomuto odkazu malo postaviť aj súčasné vedenie mesta.
Foto: Archív respondenta
