Autor: Mária Kohutiarová
Mal v hlave encyklopédiu na mená Slovákov, ktorí prešli Ústavom sv. Cyrila a Metoda – a nielen tam. Rovnako ako bol výnimočný pri štúdiu teológie a sociológie, kde získal doktoráty v Ríme, bol výnimočný vo svojej jednoduchosti, dôslednosti v plnení povinností a láske k ľuďom. A nadovšetko miloval Slovensko, jeho ľudí – a nikdy ho nezaprel. Najstarší kardinál na svete, spolupútnik štyroch výnimočných pápežov, rodák z Udavského, ktorý neprestal „hutoric“ – Jozef Tomko odišiel k Pánovi. Kým bol tento výnimočný človek?
Z detstva si rád spomína na hranie guliek, no vnímal, že chudoba jeho rodného Udavského ho naučila blízkosti a spájaniu sa kvôli pomoci. Radoval sa z prvého bicykla, vážil si veci – a rovnakú radosť mal zo svojho stacionárneho v starobe. Vážil si silu viery jednoduchých ľudí, aj keď to bola viera podľa starého katechizmu.
Mal v sebe túžbu poznať čím viac, ísť do hĺbky. Škola, a to nielen v mladosti, bola pre neho dar, tešil sa z objavovania nových vecí. Kardinál rád spomína, ako v jeho túžbe po poznaní v kombinácii biednych pomerov doma čítali s bratom naraz jednu požičanú knihu pod petrolejkou… Keď sa pri písaní slohovej práce rozhodoval, čím by chcel byť, zamyslel sa: Kde by som urobil čo najviac dobra? Tesne pred pádom železnej opony ho poslali na štúdiá do Ríma. Biskup Čársky mu povedal: „Dobre sa uč, rob nám česť, dávam ti požehnanie!“ Kto vedel, že to boli prorocké slová? Neskôr, ako študent v Ríme, každú voľnú chvíľu využíval na štúdium, ktoré miloval – či už to bola teológia alebo jazyky. Okrem slovenčiny hovoril plynule po taliansky, francúzsky či anglicky. Fascinujúca bola jeho pracovitosť a vytrvalosť, ktorými rozvíjal talenty od Pána. Na vysviacku za kňaza mu však zo Slovenska po roku 1948, keď bol vysvätený, nemohol prísť nik… Napriek tomu nikdy nezaprel, odkiaľ prichádza a kde sú jeho korene, k Slovensku sa vždy hrdo hlásil. Jeho návraty do rodného Udavského a rozhovory s ním boli veľmi osobné, ľudské, silné. Ale priznal, že po pár dňoch mu bolo Udavské maličké: veľmi si uvedomoval univerzálnosť Cirkvi a fakt, že jeho srdce v službe pre Cirkev narástlo, rozšírilo sa.
Ani po deväťdesiatke neprestal cvičiť – usmial sa decentne a povedal, že už len tých pätnásť minút denne, no na svoj vek bol výnimočne zdravý a v dobrej kondícii, z čoho bol v úžase aj jeho osobný lekár. Ešte v deväťdesiatke zvládol dosť náročný turistický výstup. Pokiaľ sa len dalo, rád vybehol aj počas misijných ciest na pol dňa či deň do prírody – a bolo dobre. Stále mal pravidelný režim, bol veľmi aktívnym, no pokojným človekom.
Bol stále v úžase nad Cirkvou – pre neho to neboli len kňazi, rehoľníci a potom ostatní, ale vnímal Cirkev ako tajomné Kristovo telo. Zdôrazňoval, že ten, kto nevnikol do vzťahu s Kristom, nikdy nemohol Cirkev dostatočne pochopiť a zažiť. Miloval ľudí, bol srdečný a veľmi pozorný, často on sám zavolal alebo začal rozhovor, dával otázky, ktoré boli podnetné a plné záujmu a podpory. Mal brilantnú pamäť na mená a miesta, situácie a okolnosti, výborne vedel prepájať všetko aj v pokročilom veku. Mal výborný rozhľad a nadhľad, čo mu pomohlo mať vízie a predkladať nápady. Tým, že vedel zapáliť ľudí a spájať ich, stál za mnohými dobrými dielami. Jeho úcta ku každému človeku vyplývala z úžasu nad jedinečnosťou, s akou Boh stvoril každého z nás.
Bolelo ho, ako strácame zmysel pre poéziu a pre veci, ktoré sú skryté. Dobre rozumel, že práve takto sa nám ťažšie dá objaviť tajomstvo Boha a jeho lásky.
Mnohí svedkovia a návštevníci spomínajú, ako sa živo neustále zaujímal o Slovensko, o dianie v ňom – hoci musel a mal dobré informácie z médií. Zaujímalo ho, ako to vnímajú tí, ktorí tam žijú, ako celú situáciu vidia. Často sa pýtal, ako by mohol Slovensku pomôcť, čo by mohol urobiť on? Napriek tomu, že väčšinu svojho života prežil v Taliansku, hovoril veľmi čisto po slovensky, dal si na tom záležať a strážil si svoj rečový prejav. To mu však nebránilo používať moderné slangové výrazy a nemal problém pokojne zahlásiť „daj mi to na kľúči“.
Ako prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov bol pojmom – nebol vatikánskym úradníkom, ktorý by o svojej náplni práce rozhodoval od stola. Precestoval mnoho krajín, jeho srdcovou záležitosťou bola Afrika. Meno kardinál Tomko bolo na misiách pojmom, všade mu otváralo dvere a zarezonovala jeho ľudskosť a láskavosť. Misie ho podľa jeho vlastných slov naučili byť všeľudským, mať ku všetkým krásny vzťah. Bolo pre neho prirodzené mať priateľov po celom svete.
Ako hierarcha ešte v službách Kongregácie pre náuku viery pracoval so špičkovými teológmi. Mimochodom, do tejto pozície sa prihlásil cez konkurz, ktorý s prehľadom vyhral. Tu si veľmi rýchlo všimol aj mladého profesora Ratzingera či biskupa Wojtylu – mal dar vycítiť výnimočnosť ľudí a pomôcť im presadiť sa. Cez kardinála šli menovania biskupov, preto ho volali aj „červený pápež“. Dlho sa o jeho mene hovorilo ako o možnom pápežovi.
Kardinál si uvedomoval svoju zodpovednosť aj post, aj váhu, ktorú prinášali. No vždy žil v jednoduchom a pokornom postoji: „Pane, táto Cirkev nie je moja, ale tvoja… ja robím, čo môžem – ostatné je na tebe.“ Toto mu zachovávalo pokoj. Na pracovnom stole mal zásuvku s názvom „vyrieši sa samo“. Hoci precízne a zodpovedne riešil všetko, čo sa týkalo jeho práce, v tejto zásuvke boli veci, ktoré vnímal, že vyrieši čas. Tak aj bolo – často po roku vytiahol odtiaľ papiere a pousmial sa, už nebolo čo riešiť.
Ostal stále skromný: „Slovo úspech nemám vo svojom slovníku. Robím vždy to, čo považujem za potrebné. Vedel, k čomu ho vedie a zaväzuje jeho svedomie, a veril, že to, čo vníma ako potrebné urobiť, je vnuknutie od Boha. „Všetci máme inšpirácie, sú to také jemné vnuknutia, ktoré treba vedieť zachytiť. Ale na to treba mať dobrý vnútorný aparát. Treba mať oči, uši otvorené, aby sme prijali to svetlo.“
Bol veľmi blízkym spolupracovníkom Jána Pavla II., a to nielen kvôli svojej fundovanosti a odbornosti, skúsenosti a prehľadu, ale aj kvôli svojej ľudskej stránke a povahe, zrelosti a pokoju. Často boli na cestách vedľa seba, strávili spolu mnoho času. Svätý Ján Pavol II. vkladal do kardinála Tomka obrovskú dôveru.
Nebo vnímal ako miesto, kde sa nám vyplní každá jedna žiadosť. Ktovie, aká bola tá jeho najväčšia? Určite je už však naplnená mierou vrchovatou, natlačenou…
Ako otca kardinála Tomku vnímali tí, ktorí mali tú česť zažiť ho osobne?
Mons. Ján Sokol, emeritný trnavský arcibiskup
Dosť často som sa stretával s pánom kardinálom v Ríme. Jednak teda, keď bol ešte oficiálne v službe, a potom aj neskôr, už mimo územia Vatikánu u neho na byte. No bolo vidieť, že dostal predovšetkým z domu dobrú výchovu. A tá sa prejavila v každom jeho správaní a konaní. Najviac ma oslovila jeho ľudskosť – a pritom veľkom vzdelaní aj jeho skromnosť. Bol ľudomil, mal záujem o ľudí a každé stretnutie s ním bolo zážitkom aj oživením. Aj sme si spolu zaspievali, ale zase na druhej strane sme po teologickej stránke viedli veľmi hlboké rozhovory. Hovoril vždy odpovede na otázky alebo na problémy života tak rutie, že ozaj to malo zmysel, hlavu aj pätu. Práve týmto si mnohých získaval, aj keď bol v úrade a potom aj mimo úradu. Bolo vidieť, že je komunikatívny typ a že má ľudí rád. Bol to jednoduchý človek, pritom veľmi vzdelaný a mal záujem o aktuálne udalosti, v ktorých sme vtedy my žili.
vdp. Dušan Kolenčík, hovorca a kancelár Trnavskej arcidiecézy
Minulý rok v novembri sa mi podarilo dostať sa s niektorými kňazmi na pracovnú hutnú cestu do Ríma. Pri tej príležitosti nám bolo ponúknuté, že by sme sa mohli s otcom kardinálom aj stretnúť. On nás prijal, mal vtedy už 97 rokov. Sestra Júlia, jedna zo sestier, ktorá sa o neho starala, nám povedala, že má taký svetlý deň, bol čulý – bol to predsa len starší človek, senior, a tak nemožno očakávať, žeby pozornosť u takého človeka bola rovnaká ako u dvadsaťročného. Viedol s nami dosť dlhý rozhovor, dokonca sestrička prišla po polhodine, ktorú zvyčajne tieto osobnosti udeľujú pri audiencii, a keď videla, že je vtiahnutý do rozhovoru a reaguje veľmi živo, nechala nás v jeho pracovni a zhovárali sme sa spolu minimálne hodinu a pol a stále bolo o čom. Vnímam to teraz ako milosť, že sme ho ešte mohli takto stretnúť – nikto nevie ani dňa, ani hodiny.
vdp. Ivan Kňaze, riaditeľ Pápežských misijných diel
Nastúpil som do seminára v roku 1989. A už v prvom ročníku, teda hneď po revolúcii, prišiel otec kardinál do seminára a doteraz si pamätám jeho slová, aby sme boli odvážnymi a misijnými kňazmi. Dokonca nás pozval k tomu, aby sme prišli do misií. Aula na Teologickej fakulte v Bratislave bola úplne plná, samozrejme, bolo to veľké nadšenie.
To moje osobné spoznanie otca kardinála bolo cez Pápežské misijné diela, ktoré mal šestnásť rokov na starosti v Kongregácii pre evanjelizáciu národov. V prvý deň, ako som bol vymenovaný, mi telefonoval a veľmi ma osobne povzbudzoval. Vždy zdôrazňoval, aby som ho prišiel navštíviť. Vždy, keď som bol v Ríme, prišiel som k nemu a on sa tomu veľmi tešil. Zaujímal sa o dianie na Slovensku. Dokonca on sám založil v 90. rokoch Pápežské misijné diela na Slovensku a daroval už v tom období dvesto rôznych darčekov z misií. Vždy, keď som bol u neho, veľmi ma zaujímali tie ostatné dary z misií, ktoré si on ešte nechával, mal toho veľmi veľa. Napríklad tam mal biskupskú berlu. Všade mal napísané, z ktorých misijných štátov to dostal. Vedel zaujímavo rozprávať o tých doslova umeleckých dielach, ktoré mal. Tak aj kríž, ktorý máme v našej kaplnke Pápežských misijných diel, je darom od kardinála Tomka, je z africkej krajiny Mali. A potom si pamätám, že raz večer po deviatej hodine mi zavolal a opýtal sa, ako sa mám, čo robím a či som sa už modlil. To bolo také prekvapenie, tá otázka, či som sa už modlil. Po tom rozhovore som sa hneď pomodlil ruženec – akoby to jeho slovo, povzbudenie, malo aj takýto osoh. Jeho starostlivosť o misie bola stále – stále sa pýtal, ako Slovensko prispieva, kde, ktorým krajinám. Nakoniec aj moja skúsenosť z misijných krajín, kde prídeme, je taká, že meno Jozef Tomko je pojem. Napríklad sme boli na Srí Lanke, kde mám kolegu, ktorý si ho pamätá ako bohoslovec, keď otec Tomko navštívil Srí Lanku. Alebo prvý seminár, ktorý podporujeme v Benine, kde máme adoptovaných všetkých bohoslovcov, tak otec kardinál tento seminár osobne požehnal a otvoril. Vo všetkých misijných krajinách, kde prídem, je známy. On bol misionár a kňaz podľa srdca: nečakal, kedy ja prídem alebo kým mu zavolám. On bol aktívny, on zavolal, pozval ma: „Zastav sa!“
Jozef Bartkovjak, SJ, riaditeľ slovenského vysielania Vatikánskeho rozhlasu
Kardinál Jozef Tomko celé roky udržiaval pravidelný kontakt so Slovenskom práve cez náš Vatikánsky rozhlas. Ešte ako bohoslovec v Nepomucéne sa občas zapájal do vysielaní, ktoré fungovali od konca roka 1947. Bolo to rekordných 74 rokov. Od roku 1949, už ako kňaz, spolupracoval so slovenskou redakciou, ktorú viedol páter Pavol Bajan, neskôr Štefan Smržík, Stanislav Polčin, Štefan Senčík, Félix Litva a celý rad ďalších jezuitov.
Takto sa cítil spojený s ľuďmi na Slovensku a veľmi mu na tom záležalo, starostlivo si pripravoval svoje príhovory, pre ktoré sa v posledných desaťročiach ustálila frekvencia na poslednú nedeľu v mesiaci. Prihováral sa bežným ľuďom, o ktorých bol presvedčený, že práve oni nesú štafetu viery pre ďalšie generácie. Oslovovali ich „drahí rodáci“ – s láskou, dôverne. Mal charizmu pre rozhlas, hovoril k „srdcu“.
Prichádzať každý mesiac s mikrofónom do jeho bytu mi bolo vždy veľmi príjemné. Rád popritom začal aj debatu o tom, čím momentálne Slovensko žije a čo by bola dobrá téma pre budúce vysielanie. Vytvorilo sa medzi nami priateľstvo, cítil som sa v rodinnom kruhu jeho domácnosti, ktorú tvorili sestričky satmárky. Neraz sme podnikli aj výlety v Ríme a okolí. Zanechal nám všetkým krásny príklad života podľa evanjelia.
Jozef Dravecký, bývalý veľvyslanec Slovenskej republiky pri Svätej stolici
O slovenskom kardinálovi Jozefovi Tomkovi som počul už v lete 1969 v Ríme, keď sa pár mesiacov dalo cestovať do zahraničia a naša rodina sa zo Spišskej Novej Vsi vybrala vlakom do Talianska. Tam bolo veľa pútnikov zo Slovenska a od nich som sa dozvedel o významných Slovákoch vo Vatikáne. Medzi nich patril aj Jozef Tomko, hoci vtedy nebol ešte ani biskupom. Po prvý raz som sa s ním stretol v jeseni 2007, keď som sa ako novovymenovaný veľvyslanec Slovenskej republiky pri Svätej stolici zoznamoval s významnými predstaviteľmi Rímskej kúrie.
Samozrejme, neobišiel som kardinála Tomka, hoci už bol emeritným prefektom Kongregácie pre evanjelizáciu národov. Býval v skromnom byte na Via della Concilliazione, ktorá ústi na Námestie sv. Petra. Tam som ho počas môjho vyslania dosť často navštevoval. Hoci bol veľmi diplomatický a citlivé veci hovoril len tomu, kto mal právo to vedieť, z rozhovorov s ním som sa dozvedel aj cenné informácie o vnútorných pomeroch vo Vatikáne aj jeho poznatky a dojmy z pracovných ciest. Napríklad keď v októbri 2010 zastupoval pápeža Benedikta XVI. na oslavách 300. výročia posviacky katedrály v Minsku, po návrate mi porozprával veľmi zaujímavé veci aj o vzťahoch medzi Bieloruskom a Svätou stolicou. V tomto smere bol výborným analytikom a diplomatom. Inak vynikal skromnosťou a bezprostrednosťou.
Kardinála Tomka sme často pozývali na veľvyslanectvo na recepcie aj iné podujatia. Obyčajne prišiel autom, ktoré sám bravúrne šoféroval, aj keď mal vyše 85 rokov. Nikdy sa netajil, že je Slovák, hoci plynule hovoril taliansky a anglicky. Záležalo mu na Slovensku. Bolo Božím požehnaním, že sme v ňom mali v blízkosti siedmich pápežov takého talentovaného a obetavého krajana.
Jozef Mikloško starší, bývalý veľvyslanec Slovenskej republiky pri Svätej stolici
V roku 1991 sa nám narodila v Bratislave prvá vnučka Lucia. Keď sme požiadali kardinála Jozefa Tomka, ktorý bol náhodou v Bratislave, či by ju nepokrstil, rád to v Blumentáli urobil.
Pri mnohých mojich návštevách Ríma, ale najmä počas rokov 2000 – 2005, keď som tam žil, som sa s ním často stretal. Môj posledný rozhovor s ním sa uskutočnil v jeho byte v máji 2019. Na Via Conziliazione som ostýchavo zazvonil. Otvoril mi vtedy 95-ročný kardinál, usmiaty a vyobliekaný. Bol milý, otvorený a zhovorčivý. Mnohé, čo už iní nevedia, on vie. Všetko som si mohol natočiť a vyfotografovať. Spomínali sme na jeho prejav z 21. 4. 1991 v SNR, ukázal mi hlavný obraz v pracovni, Matku Božiu od G. B. Salviho zo Sassoferrato. Vyprevadil ma až k výťahu. Zo stretnutia mi zostalo veľa fotografií a dlhá nahrávka na magnetofóne. Musím všetko nájsť!
Stretal som sa s ním najmä na akciách v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda, pri návštevách našich reprezentantov v Ríme a Vatikáne, na bohoslužbách, oslavách Jozefa a jeho narodenín. Bol encyklopédiou č. 1 histórie Slovákov, ktorí prešli Rímom. Bolo ich veľa, utekali po vojne, po r. 1948 pred režimom, aj po roku 1968. Mnohí zostali v Ríme, ale mnohí išli ďalej. Ich život a dielo patria Slovensku, kardinál to často zdôrazňoval. Z rozlúčky s ním v Košiciach mám veľmi dobrý pocit. Slovensko sa s ním rozlúčilo dôstojne a na úrovni. Všetkým, ktorí sa o to zaslúžili, treba zo srdca poďakovať.
vdp. Martin Rečlo, riaditeľ Arcidiecézneho centra pre rodinu v Košiciach
Spomínam si na niekoľko stretnutí s otcom kardinálom od svojich bohosloveckých čias, keď som ho mohol zblízka pozorovať či počúvať. Najviac mi ostáva v pamäti čas strávený blízko pri ňom počas jeho pobytu v Bardejovských kúpeľoch minulého roku v septembri, keď som so spolupracovníkmi nášho Arcidiecézneho centra pre rodinu bol na duchovnej obnove cez víkend a bývali sme spolu s ním pod jednou strechou. Jeden večer prijal pozvanie medzi nás na priateľské posedenie. Počas večera, ktorý sme spolu strávili, rozprával takmer celý čas nárečím, spomínal si na všelijaké príhody a udalosti zo života, počúval nás a zaspieval si spolu s nami viaceré pesničky, hlavne ľudové. Pomedzi to žartoval. A na konci hovorí: „Sce pocešili moje šerco, bo tote špivanky naše ľudove ja už neslucham často… Bo ja už šidzemdzešatpeic roky žijem v cudzine, vy hutorice že v cudzine, ale to v tym našim katolickym Rime, to cudzina pre vas?“ rozosmial nás. A potom hovorí: „Dam vam požehnaňe, ale jak tu je dajaky pohan, co nechce, ta može isc von… No a pred tym še treba pripravic, tak še pomodlime spolu. A znace, modlic še, to najčešša robota.“ Tak sme sa spolu krátko pomodlili a udelil nám požehnanie. Na druhý deň s nami slávil svätú omšu.
A tak vo mne rezonuje obraz a spomienka na tohto muža Cirkvi, ktorý pre ňu vytrvalo a zodpovedne pracoval, ktorý aj s starobe prekypoval jasným pohľadom, z ktorého tváre žiarila mimoriadna vyrovnanosť a harmónia. To všetko si viem vysvetliť len jeho hlbokým spojením s Bohom. To, čo som pred rokom počul ako výzvu k tej „najťažšej robote“, sme opäť dostali ako odkaz od neho pri jeho poslednom príhovore na ďakovnej púti v Ríme: „Aby sme nezabúdali na modlitbu, na takú jednoduchú vec, ale dôležitú.“ Jeho pravidelnú modlitbu svätého ruženca na Svätopeterskom námestí vyzdvihol v kondolencii aj sám Svätý Otec František. A tak tento kardinál, ktorý sa modlí a vyzýva k modlitbe, je pre mňa odkazom na prioritu modlitby v akýchkoľvek životných okolnostiach. Hoci by k nej bolo treba odhodlane vykročiť ako k tej „najťažšej robote“.
Foto: vaticannews.com/Archív respondentov
