Autor: Mária Kohutiarová
Učí informatiku, aj keď to berie ako Boží zmysel pre humor. No okrem práce v škole sprevádza mladých aj mamy na materskej. Duchovný rast je pre ňu volaním Boha, ktorým pozýva každého z nás na cestu. O tom, ako rásť, prečo a aké sú dobré možnosti pre dozrievanie do podoby Boha, hovorila pre MTA sestra Mária Rita Žiaková, OSU (45).
Učíte, na počudovanie, informatiku a svojím spôsobom ste boli k rastu v informatickej oblasti posunutá rehoľou. Našou augustovou témou aj témou nášho rozhovoru je práve rast – a to duchovný. Čo si pod tým môžeme predstaviť?
Sme zložení z tela a z ducha, to je naša úplnosť. Tak ako telo rastie a vyvíja sa, takisto sa musí aj náš duch nejako vyvíjať, rásť. Pozrite sa na malé dieťatko, ktoré rastie. Na začiatku má určite nejaké schopnosti, no keď má tri roky, má iné schopnosti – a ešte inak to je, keď má sedemnásť rokov. Takisto aj náš duch má iné vnímanie Boha, keď má tri roky, dvadsať alebo osemdesiat rokov. Duchovný rast sa od nás očakáva aj z vyjadrení Božieho slova, aj sám Ježiš to vraví – zaseje sa a nejaká rastlinka prinesie tridsaťnásobok, iná šesťdesiatnásobok či stonásobok. Aj Pán Ježiš od očakáva nás, že z nás niečo vyrastie, že z nás bude niečo viac. Ak sa teda hovorí o duchovnom raste, je to svojím spôsobom prinesenie nejakej úrody, nejaký vývoj, cesta, dozrievanie v Bohu.
Prirodzenou otázkou teraz je: Ako môžem duchovne rásť? Čo mám spraviť, aby som naozaj rástol? Máme na to nejaký recept?
Pre duchovný rast je úplne kľúčové byť s Pánom Bohom, byť s Duchom Svätým. Nedá sa podobať na niekoho bez toho, aby som s ním bola. Ak sa chcem podobať na Boha, musím s ním byť. Dôležité v duchovnom raste je dôverovať. Ak sa pozriete, ako sa začal celý príbeh ľudí, tak si všimnete, že všetko bolo dobré, kým tam bola dôvera. Hneď ako Adam s Evou spochybnili dôveru v Božiu dobrotu, v tom momente sa to naštiepilo. Ak chcem rásť, musím začať dôverou, že Otec je dobrý a chce naše dobro. Konkrétne sa dá sýtiť Božím slovom, Eucharistiou, pravidelnou modlitbou a dalo by sa spomenúť ešte mnoho ďalších vecí.
Poďme sa na duchovný rast pozrieť z opačnej strany: je niečo, čo nás vie v raste zablokovať, čo vie byť prekážkou duchovného rastu?
Určite to je hriech a ak sa napríklad vôbec nesnažím, nemám vôbec záujem. Keď poviem Bohu jednoznačne: „Nie, ty ma vôbec nezaujímaš.“ Problém je, že máme mnoho ráz skreslené predstavy o Bohu. To je tiež jedna z vecí, ktorá nás často brzdí. A určite nás blokujú v raste aj naše zranenia. Je dobré pozrieť sa aj na to, aké sú moje predstavy o Bohu, akého Boha odmietam alebo akého Boha prijímam.
Mnoho kresťanov vníma Pána Boha ako takého policajta, ktorý čaká, kedy spravím nejaký priestupok či chybu, aby ma mohol potrestať. Ako von z takejto predstavy?
Možno je to výzva vziať Božie slovo naozaj vážne, keď nám Boh toľkokrát hovorí: „Nebojte sa!“ On vie, že máme z neho strach, hoci nechce, aby to tak bolo. Ak ho mám, je to výzva snažiť sa nájsť dôvod, prečo to tak je, pozrieť do svojej minulosti, do svojho života, čo robím a prečo? Dôležité je aj dennodenne reflektovať svoj život, svoje správanie, svoje citové vnímanie. Treba sa pýtať: Kam ma to vedie, čo mi to ukazuje? Snažiť sa nájsť, aké sú moje vzorce správania.
Pomôže pri duchovnom raste duchovné sprevádzanie? Ako vyzerá táto služba?
V prvom rade je to spoločné kráčanie a výnimočný čas pre sprevádzaného, je to prioritne čas pre neho. Nie je to o tom, že sa dvaja stretnú a idú sa porozprávať na nejakú tému, viesť dialóg. Dialóg tam, samozrejme, je, ale ten prvý je tam sprevádzaný, ten, ktorý prináša tému, o čom chce rozprávať, z čoho sa chce tešiť alebo čo by chcel riešiť. Keď som bola mladšia, mala som predstavu, že duchovné sprevádzanie je niečo náročné, kde musím riešiť svoje nevyriešené veci. Až nedávno som pochopila, že duchovné sprevádzanie je o radosti, aby človek videl, čo v jeho živote robí Boh. Duchovné sprevádzanie môžem prirovnať k zabalenému darčeku, ktorý prinesiem, a môj sprievodca mi ho pomôže rozbaliť, vidieť jeho krásu, alebo mi poukáže na niečo, čo nie som za normálnych okolností schopná vidieť. Možno je to niekto, kto je o dva kroky predo mnou, alebo mi podá ruku a posunie ma trošku ďalej. Predstavte si, že ste naozaj na túre a je tam niekto, kto už pred vami celú tú cestu prešiel. Vie, že pri tomto strome je dobre odbočiť doprava alebo tu je dobré sa niečomu vyhnúť. Rovnako vie, že ak pôjdem sem, budem vidieť krásny východ slnka, keď tu budeme o piatej hodine ráno. Ak vám to niekto takto podá, môžete zažiť a získať veľmi veľa tým, že sa necháte viesť.
Mal by mať podľa vás každý kresťan duchovné sprevádzanie? Kde nájsť dobrého duchovného sprievodcu?
Aj pre nás, sestry, je náročné hľadať si sprievodcu. Myslím si, že je dôležité modliť sa za takýchto ľudí, aby Pán Boh vzbudil túžbu, ale aj za to, aby dal milosti ľuďom stať sa dobrými sprevádzajúcimi. Na druhej strane si myslím, že keď Pán Boh dáva niekomu túžbu po duchovnom sprevádzaní, tak pre neho určite nejaký sprievodca existuje. Treba si uvedomiť, že ten, kto vás sprevádza, nemusí byť malý „pán boh“. Má svoje plusy, mínusy, silné aj slabé stránky. Aj sprevádzaný zistí, že je to normálny človek, a nie všetky sprevádzania budú také, že vás to očarí, posunie, že odchádzate od neho dva metre nad zemou. Ale ak je sprevádzanie dobré a ten, ktorý sprevádza, je naozaj dostatočne zrelý a má naozaj vzťah s Bohom, ak žije pravidelne svoj duchovný život, má aj základné vzdelanie ohľadne sprevádzania, tak môže človeku, ktorého sprevádza, naozaj pomôcť.
Je leto a v ponuke sú rôzne duchovné cvičenia. Je tento čas prostriedkom duchovného rastu?
Áno, veľmi odporúčam duchovné cvičenia. Vždy, keď môžete, keď sa vám dá a viete si zorganizovať čas alebo rodinné povinnosti, určite choďte. Je to čas stretnutia sa s Bohom, stíšenia sa. Odporúčam práve sprevádzané duchovné cvičenia. Nie také, že niekam prídete a povedia vám tam štyri prednášky denne. Ale naozaj také, kde je kňaz, zvyčajne sú to otcovia jezuiti, ktorý má na vás denne čas a počúva to, čo hovoríte. Podľa toho vyberie Božie slovo, ktoré máte ďalej meditovať. To je potom vyslovene šité na mieru toho, čo žijete. Pretože ak napríklad riešite existenčné otázky a kňaz vám hovorí na prednáškach niečo úplne iné, tak sa to potom zvyčajne míňa účinkom. Preto odporúčam a fandím individuálnym duchovným cvičeniam.
Ako často by mal ísť človek na duchovné cvičenia?
Veľmi závisí od toho, ako ste nastavení, na akej úrovni duchovného života ste. My to máme tak, že raz do roka máme osemdňové duchovné cvičenia a potom raz do mesiaca mame deň duchovnej obnovy. Potom máme ešte trojdňovku na konci kalendárneho roka, takže relatívne dosť. Ale chápem to, že ak ľudia normálne pracujú, majú deti, rodiny, tak to treba riešiť inak. Ale poznám viac takých, ktorí si ozaj nájdu čas, kde manžel stráži deti, kým je manželka na duchovných cvičeniach, a naopak. V dnešnej dobe sú už aj také duchovné cvičenia, ktoré sú pre celé rodiny – kým sú rodičia na programe, deti majú na starosti nejakí animátori. Takže dá sa to.
Jedna vec je byť sprevádzaný, ale ako kresťania sme pozvaní aj pomôcť sprevádzať. Ako sa k tomu dostať, ako to funguje?
Môže to byť spontánne. Máme tendenciu rozprávať sa a zdieľať svoje životy a pri niektorých ľuďoch môžete cítiť, že vie dobre poradiť, vypočuť, pochopiť. Toto sú základné veci, ktoré musia byť – musíte mať pocit, že toto je pre mňa bezpečné prostredie, tejto osobe dôverujem a som ochotný pred ňou otvoriť svoje vnútorné prežívanie. Nedá sa to urobiť na povel – ak to takto nevnímate. Ale ak vnímam, že tento človek mi poskytuje zázemie a je ďalej ako ja, treba spokojne poprosiť o sprevádzanie. Niekedy sa to deje aj bez toho, že by to tí dvaja ľudia vedeli, a nemusí sa to ani tak definovať – dôležité je, že si pomáhajú navzájom ísť bližšie k Bohu. V duchovnom sprevádzaní je dôležité spoločné rozlišovanie, hľadanie, videnie toho, čo sprevádzaný potrebuje vo svojom živote, aby sa prehĺbila útecha z toho, čo Boh robí v jeho živote. Ak by to niekto chcel robiť, odporučila by som ísť na kurzy o sprevádzaní, lebo je podstatné, aby mal k tomu sprevádzaniu človek základné rámcové vedomosti.
Stalo sa vám, že ste sama prechádzali ťažším obdobím a práve v tom čase k vám prišli ľudia, ktorí potrebovali duchovné sprevádzanie? Ako potom reagujete?
Veľmi závisí od zrelosti – vedieť si v pokore povedať trebárs, že nie, toto „nedávam“. Alebo sa môže stať aj to, že príde za vami človek, ktorý má veľmi ťažké veci v duchovnom živote, a vy rozpoznáte, že tomuto človeku neviete pomôcť, že nie ste v tom doma alebo že toto nemáte prejdené. Niekedy môže byť človek v duchovnom živote omnoho ďalej ako sprevádzajúci, za ktorým prišiel. Vedieť teda v pokore povedať, že ti nemôžem na tejto etape pomôcť, musíš hľadať niekde inde. K sprevádzaniu teda patrí aj schopnosť priznať si svoj limit a nasmerovať toho človeka niekde inde.
Je niečo v poslednej dobe vo vašom živote ako signál, čo vám Pán Boh špeciálne kladie na srdce?
Momentálne je pre mňa veľmi živé slovo: Idem loviť ryby. Neviem ešte celkom presne, prečo je to pre mňa také živé a prečo ma to tak fascinuje, ale je to stať z Jánovho evanjelia – keď už je Pán Ježiš po zmŕtvychvstaní a učeníci o tom vedia. A Peter sa rozhodne: „Idem loviť ryby!“ na čo ostatní dodajú: „Ideme s tebou.“ Možno sa mi tam páči Petrova rozhodnosť na jednej strane, na druhej strane, že nebude tu niekde sedieť a nariekať nad niečím. Prosto ide, vracia sa k tomu, čo jednoznačne vie robiť. Toto slovo ku mne veľmi hovorí – nezostať stáť, ísť, kráčať… Boh ma stretne na tej ceste, stretol tam aj Petra a ostatných učeníkov. Asi preto je to také dôležité, že Ježiš po zmŕtvychvstaní povedal – idem pred vami do Galiley. Pre apoštolov bola Galilea synonymom dennodennosti, toho, čo žili pravidelne – aj my mnoho ráz v duchovnom živote chceme vidieť niečo extra výnimočné, ale Boh prichádza do našej každodennosti. Tam sa s ním stretávame najviac.
Foto: Michal Koricina, Morees Gaggi
