Autor: Bea Špaková
V tieto dni sa u mňa doma koná veľké upratovanie. Niežeby som to chcela, upratovanie nemám veľmi rada, najmä ak je v miestnosti veľa prachu, ale tentoraz musím. Kráčam po starých drevených schodoch na najvyššie poschodie domu. Dvere sa mi ťažko otvárajú a musím zabrať, aby som ich zvládla vytlačiť natoľko, žeby na mňa nespadli. Hneď sprvu ma ovanie teplý, jemne zatuchnutý a suchý vzduch. Veľmi sa premáham, aby som to nevzdala hneď na začiatku.
Vystrčila som hlavu ponad otvor, cez ktorý sa vchádza, a chcela som sa porozhliadnuť, no môj zrak sa zastavil, keď som zbadala prekrásnu debničku vyrezávanú z dreva. Podobná tej, o akej som vždy snívala. Ako to, že som o nej nevedela? Možno preto, že by som do nej často chodievala a už by som ju chcela mať len pre seba. Zaujíma ma však, čo je v nej.
Preto svoje ľahké kosti pomaly vytiahnem hore a sadnem si na podlahu. Strop je tu trochu nižší, a to keď už poviem ja so svojimi 156 centimetrami, tak to je čo povedať. Úprimne, ani sa mi nechce postaviť, tak len kolenačky, po štyroch sa presuniem pred truhlicu a rukou obdivujem precíznosť tejto práce. Váham, či ju otvoriť. Chcem vôbec vedieť, čo sa v nej nachádza?
Áno! Moja zvedavosť je preveľká, už neváham ani minútu a otváram trochu ťažší drevený „poklop“. Predo mnou sa odkrylo veľké papierové tajomstvo. Nerada triedim papiere, ale tentoraz ma to veľmi nadchlo. Vybrala som list, ktorý bol navrchu. Bol venovaný tomu, kto objaví truhlicu. Stálo tam: „Nenechaj tieto listy neprečítané, je v nich skrytá múdrosť, ktorú bolo potrebné posunúť ďalším, no ja som to už nestihla.“ Tak krásne a precízne napísaný odkaz mohol znamenať len jediné. Sú to listy od mojej babky.
Nemala som možnosť bližšie ju spoznať, odišla do večnosti už veľmi dávno, ja si ju takmer nepamätám. Do tohto domu sme chodievali veľmi málo, najčastejšie len na prázdniny, ale najvyššie poschodie bolo pre nás zakázané. Moja mama sa veľmi dlho nevedela vyrovnať so smrťou babky a po toľkých rokoch, keď teraz tento dom prenechávajú mne, aj zabudla, že tu hore niečo je. Listy budem opatrovať, kým budem žiť, túžim ich všetky prečítať, najlepšie aj naraz, ale na to je deň krátky. Smutne som vložila list späť do truhlice, zatvorila a oprela sa o ňu.
Premýšľam nad tým, koľkokrát máme možnosť zastaviť sa a porozprávať s našimi blízkymi, aby sme si vypočuli ich rady? Nevieme si nájsť čas na rozhovor s ľuďmi, ktorí nám toho môžu povedať tak veľa. Nebyť nápadu mojej babky, aj jej životné múdrosti by boli pochované spolu s ňou. Je to veľmi smutné. Prečo nechceme počúvať? Prečo radšej niekoho hneď odbijeme, aby nám „nekecal do života“?
Keď som bola raz druhej starkej zaniesť nákup, a vtedy som bola vo vzťahu, povedala mi vetu, ktorá vo mne rezonuje dodnes a viem, že to bola veľká múdrosť. Nezvykla mi toho o osobnom živote hovoriť veľa, ale veľmi som si cenila, že mi vysvetlila niečo, čo mi trochu otvorilo oči aj bez toho, aby vedela, ako to v skutočnosti je. Nenútila ma hovoriť, ale úprimne mi chcela poradiť a zaujímala sa. Tak ako by sa starí rodičia a rodičia mali zaujímať o svoje deti a vnúčatá.
V dnešnej rýchlej dobe sa chceme stať rýchlo samostatnými a nechceme, aby nám niekto niečo radil o živote, ale často nás práve tieto veci vedia nasmerovať na správnu cestu. Niekedy najmä aj preto, že v starobe ľudia viac času trávia v modlitbe a s Bohom a uvedomujú si, čo vo svojom živote spravili zle a čo mohli spraviť inak. My sa nechávame síce „prefackať“ životom, ale niekedy je lepšie predísť problémom, ako sa neustále učiť len na vlastných chybách. Preto nebuďme tvrdohlaví a nechajme si poradiť.
Foto: pixabay.com
