Autor: Jana Kovács
Mnohí ľudia sa obávajú, že na konci života budú zbytoční a osamelí a že už nebudú môcť rozhodovať sami o sebe. Majú strach z bolesti a zo stavu medzi životom a smrťou, ktorý sa ťažko znáša. Chcú mať možnosť dôstojne zomrieť.
Zrušenie zákazu asistovanej samovraždy?
Už pred nejakým časom sa rozprúdila diskusia o tom, či by sa mala povoliť aktívna eutanázia a asistovaná samovražda. Môžeme pomáhať pri uvoľňovaní utrpenia a bolesti? Skupina lekárov vyzvala politikov, aby zrušili zákaz asistovanej samovraždy a za určitých okolností ju lekárom umožnili.
Otázka, či sa môžeme aktívne podieľať na smrti iného človeka, aj keď si to želá, je len povrchne trestnoprávnou otázkou. Presahuje rámec štátnej regulácie, pretože sa v podstate dotýka nášho postoja k dôstojnosti ľudskej bytosti; jej odpoveď úzko súvisí s naším principiálnym poňatím ľudskej bytosti. Hodnota, ktorú pripisujeme človeku a jeho životu, aj keď je bolestivý a blíži sa jeho koniec, by mala byť východiskovým bodom – tak pre zástancov, ako aj pre odporcov – akýchkoľvek úvah o eutanázii.
Život každého človeka je vzácny
Zo záujmu o človeka sa kresťania usilujú o to, aby bol život každej ľudskej bytosti – najmä v blízkosti smrti – vždy chránený. Veria, že za všetko, čo je, vďačíme Bohu. Boh stvoril človeka na svoj obraz a dal mu nedotknuteľnú dôstojnosť. Táto dôstojnosť sa nezakladá na jeho výkone ani na jeho prospechu pre ostatných. Dôstojnosť človeka vyplýva z toho, že Boh sám hovorí svoje áno jeho životu. Z poznania Božej blízkosti a lásky človek smie a môže povedať svoje áno životu aj v utrpení a smrti a prijať svoju smrť z Božej ruky. Z presvedčenia, že ľudský život je darom od Boha, vyplýva aj presvedčenie, že človek nemôže mať plnú moc nad svojím životom. Kresťania musia vyznávať: Dôstojne zomiera ten, kto si uvedomuje, že svoj život ako taký nemá v rukách. Život má hodnotu sám v sebe, aj keď telo nevykonáva svoju činnosť alebo nie je plne funkčné. Rozhodnutie proti vlastnému životu, aj keď je poznačené bolesťou a utrpením, je v zásadnom rozpore s prirodzenosťou ľudskej bytosti. Začiatkom a koncom života človek nedisponuje. Z toho vyplýva, že smrť by nemala byť zámerne privodená.
Sprevádzanie umierajúcich a umožnenie smrti
Zároveň to však znamená, že smrť je prípustná. Z kresťanského hľadiska umožniť dôstojné umieranie znamená, že umierajúci človek zomiera v rukách človeka, a nie jeho rukami. Najmä v poslednej fáze života potrebujú ľudia starostlivosť, ochranu a pohodlie. Umožniť každému človeku dôstojnú smrť je preto aj úlohou celej spoločnosti.
Katolícka cirkev je rozhodne proti všetkým formám eutanázie a asistovanej samovraždy. Je presvedčená, že štát umožňuje dôstojné umieranie, keď sa zameriava na komplexnú lekársku a ošetrovateľskú starostlivosť o ťažko chorých a umierajúcich a podporuje ju. Cirkev sa tu podieľa na intenzívnej pastoračnej starostlivosti o zomierajúcich a ich príbuzných. Je potrebné podporovať a rozširovať paliatívnu starostlivosť a hospicovú prácu v ambulantných a lôžkových zariadeniach, ktoré sú čoraz dôležitejšou odpoveďou na životné situácie a potreby ľudí. Mnohí pracovníci hospicov na plný úväzok a dobrovoľníci poskytujú cennú službu tým, že pomáhajú ľuďom pri umieraní.
Spoločnosť nesmie dovoliť, aby sa umelo vyvolaná smrť v poslednej fáze života stala lekárskou službou. Právna úprava, ktorá by takéto ponuky tolerovala, by viedla k zvýšeniu vnútorného a vonkajšieho tlaku na všetkých starších, ťažko chorých a tých, ktorí potrebujú starostlivosť, aby takéto možnosti využívali – aby neboli príbuzným na príťaž.
Vytváranie atmosféry prirodzenej solidarity
Spoločnosť však môže zaručiť dôstojné umieranie len vtedy, ak vytvorí atmosféru prirodzenej solidarity a pomoci, v ktorej sa umierajúci nebudú cítiť ako bremeno. Tí, ktorí chcú chrániť ľudskosť a zachovať slobodu umierajúcich, musia akoby otvoriť ochranný priestor, v ktorom sa uskutočňuje komplexná paliatívna starostlivosť a pomáhajúce, láskavé prijatie.
Cirkev sa zasadzuje o to, aby bolo uznané, že človek je človekom až do svojho konca. Z kresťanského hľadiska by sa smrť človeka nemala umelo odďaľovať, ak už nie je žiadna šanca na uzdravenie alebo znesiteľný život. Z kresťanského hľadiska však zámerne privodenie smrti nemôže byť alternatívou k láskyplnej a súcitnej starostlivosti o ľudí na ich poslednej ceste.
Text je preložený z Sterben in Würde: www.dbk.de
Foto: pexels.com
