Autor: Mária Kohutiarová
Jej drobnú postavu s veľkým úsmevom sme zaregistrovali pri niekoľkých návštevách arcibiskupskej kúrie, až kým sme sa nedali do reči. Z osôbky, ktorú sme považovali za hostesku pri občerstvení, sa ukázala najdôležitejšia osoba na úrade: bez pričinenia Kristíny Horváthovej by nebolo na úrade čisto.
K práci pre arcibiskupský úrad sa dostala zaujímavo, keďže od tohto zamestnávateľa (ako nám už povedali pri nahrávkach viacerí) sa neodchádza len tak, jedine až do dôchodku. To bol aj prípad Kiky – miesto pre ňu sa uvoľnilo odchodom predchádzajúcich dvoch paní upratovačiek. Najprv však mala skúsenosť s prácou na dohodu – a keďže boli s ňou spokojní, ponúkli prácu jej aj jej kolegyni. Svoju prácu vníma aj ako dar od Boha: „Modlila som sa o svoju prácu, keďže som dlho nemohla nájsť niečo pre seba. Prosila som, aby to bolo blízko, aby som robila iba ranné zmeny kvôli deťom, aby som mala voľné víkendy a mohli sme fungovať ako rodina. V predchádzajúcej práci som totiž robila aj nedele. A Pán mi toto všetko dal – mám do práce päť minút, robím iba ranné, bez víkendov, sviatky mám voľno.“
Za upratovačku sa študovať nedá – ani Kristínke. Jej pôvodnou profesiou je vychovávateľka a ošetrovateľka. No ako sama pri pohľade na seba skonštatovala, pri jej útlej a drobnej postave bola práca ošetrovateľky na ňu fyzicky príliš náročná. Jediné šťastie bolo, že je všestranná, má rada manuálnu prácu a upratovanie ju baví. Svoje zohralo aj to, že hľadala zamestnanie nablízku, ústretové jej rodine s troma deťmi. Iné povolanie, ktoré by bolo také otvorené a vhodné pre ňu samu a zároveň pre ňu ako mamu, nenašla.
Pri rozprávaní v záhrade kúrie sa pokúšam počítať okná. Nejde mi to. Pýtam sa teda tej, ktorá ich má pod palcom, koľko ich vlastne je? Ale Kristínka má práve okná ako miesto obety – ich umývanie nie je jej obľúbenou položkou, keďže hoci vyzerajú starobylo a pekne, je s nimi veľmi veľa práce. Okná sú vo výklenkoch a sú dvojité, čiže treba otvoriť a umyť jednu aj druhú časť okien plus každé má dve vnútorné a dve vonkajšie plochy. „Ale náročné je pre mňa aj ometanie pavučín vo vysokých stropoch – máme síce aj pomôcku, také ometlo, ale ja som malá, a tak sa mi s tým pracuje ťažko. To by mali robiť chlapi.“ Aj bez okien je upratovanie záber: musí sa robiť postupne a v priebehu mesiaca sa dá upratať po etapách celé poschodie, ktoré má pridelené.
Čo sa upratuje denne? „Sociálne zariadenia, záchody – to každý deň – plus to, čo sa stále používa, napríklad schody – primerane tomu, ako sa zašliapu.“
Náročnejšia situácia nastáva, keď má niektorá z kolegýň dovolenku – vtedy sa upratuje iba nevyhnutný životný cyklus údržby. Čo však Kristínku osobitne teší, je možnosť upratovať kaplnku kúrie na jej poschodí. „Kaplnka je výnimočná hlavne tým, že je tu živý Pán! Čiže tu sa môžem pri upratovaní modliť, chváliť, spievať, rozprávať. Nikto ma nepočuje, nevidí. Ja som tam spokojná, je to pre mňa viac ako klasicky umyť, povysávať či utrieť od prachu. Je pre mňa radosťou, že práve ja mám kaplnku na starosti – tu presne viem, pre koho to robím!“
Práca, ktorú robí, je aj o operatívnosti a pomoci kdekoľvek – a tak nemá problém prísť podľa potreby pomôcť do kuchyne či záhrady. Je na úrade niečo, na čo treba osobitnú starostlivosť a pozornosť pri upratovaní?
„Na samotných chodbách nie je nič také, čo by bolo treba nejako špeciálne udržiavať, sú tam vitríny, kde sa ukladajú dary.“
Pripomenieme Kristínke situáciu, keď sme pri prvom nahrávaní stretli pomáhať aj otca Lukáša, sekretára biskupa. Usmeje sa: „Bolo treba upratať sekretariát a nebolo na to toľko času, tak sme poprosili o pomoc. Ale je to skôr výnimočné, každý tu má dosť svojej práce.“
Čo vníma ako bonus svojej práce? Sväté omše a možnosť kedykoľvek sa pomodliť v kaplnke. Aj to, že sa tu nedýcha na krk – je tu dôvera, že každý urobí, čo má, tak ako má a vtedy, keď to treba – poctivo podľa najlepšieho svedomia. Váži si, že na úrade vládne tímovosť: nik tu nie je za šéfa, ale dajú dobré návrhy dokopy a hľadajú to najlepšie riešenie, nik sa preto nepovyšuje ani neuráža. S ľuďmi na svojom poschodí sa nestretáva tak často, viac si užije ticha. „Tri dni som bola v knižnici a čistila som všetky okná, ktoré tam boli, aj radiátory. Jediný, kto prechádzal okolo, bol jeden kňaz – prešiel okolo mňa päťkrát, stretol ma pri každom ďalšom okne.“
Pýtame sa na patrónku upratovačiek, ale pani upratovačka Kristínka iba pokrčí plecami – o žiadnej nevie. „Ale keď mi zistíte, rada sa k nej budem modliť!“ Nezabudli sme a máme pre Kristínku odkaz: modliť sa treba k svätej Lucii, ktoré je patrónkou ženských domácich prác – tam upratovanie určite patrí! A my ostatní, až pôjdeme okolo arcibiskupskej kúrie, modlime sa za dobré umývanie okien… a nielen za ne!
Foto: Morees Gaggi
