Autor: Jaroslav Jaroš
Viem, provokatívny nadpis, ale predsa mentalita dnešného človeka by povedala – nemal by byť Pán rád, že prišiel aspoň ten jeden? O iných hovorí, že neprišli a nevzdali Bohu slávu – nemal by byť teda vďačný aspoň za toho jedného?! Ako často takto premýšľame my, ľudia dnešnej doby.
Ježiš je, samozrejme, rád za toho jedného, ale oheň lásky v ňom smúti za zvyšnými deviatimi. Stravuje ho láska a žiaľ, že neprišli. Ako často takto smúti za nami! Veď vieme – v nebi je väčšia radosť nad jedným hriešnikom, čo koná pokánie, než nad deväťdesiatimi deviatimi, čo pokánie nepotrebujú. Ak je taká radosť, určite je aj veľký žiaľ nad tými, čo blúdia a smerujú k zatrateniu. No na dnešnej udalosti je pozoruhodná ešte jedna vec.
Mám na mysli konkrétne túto zaujímavú vetu z dnešného evanjelia: „Len čo jeden z nich spozoroval, že je uzdravený, vrátil sa a veľkým hlasom velebil Boha“ (Lk 17, 15).
Mohli by sme sa pýtať: Tí ostatní to nespozorovali? Tí ostatní to nevideli? Nezistili, že ich Boh uzdravil? Nestáva sa to aj nám? Nie sme aj my často takí? Voláme na Boha a neraz máme možno svoje predstavy, ako by mal konať, a keď nakoniec koná, tak to nevidíme. Na druhej strane na neho voláme a keď nám to, o čo sme prosili, dá, a dokonca to aj uvidíme, že vecami „pohol“, že nám dal „uzdravenie“, zabúdame na neho. Nevrátime sa a nevelebíme Boha „veľkým hlasom“. Už ho nepotrebujeme. Správame sa k nemu ako k „automatu“ – dal nám, čo sme chceli, a tak sa s ním zas rozlúčime…
Lenže náš Boh nie je „bohom do zlého počasia“. On nie je nejakou „barličkou“ na zlé časy. On chce mať s nami osobný, živý a – nebojme sa to povedať – vášnivý vzťah. Naozaj. On chce s nami živý, vášnivý vzťah! Znie to až priveľmi odvážne? Ale takto to je. Máte doma Písmo? Tak ho čítajte! Odporúčam napríklad Pieseň piesní. Naozaj, Boh sa o nás zaujíma a chce mať s nami vzťah. Chce vzťah založený na obojstrannej komunikácii a dôvere. Chce s nami zdieľať naše bôle, ale i radosti. A nielen tie naše – ale aj tie svoje! Povieme si – vari môže Boha čosi bolieť? Nuž, ak sme aj doteraz o tom pochybovali, v Ježišovi máme istotu, že áno. Jeho slová v dnešnom evanjeliu sú toho dôkazom.
Ale tajomstvo je v tomto – Boh nám dáva, o čo prosíme, i keď vie, že neraz budeme následne nielen nevďační, ale vyslovene voči nemu nevšímaví. Tak prečo to robí? Prečo sa necháva nami „zraňovať“ stále znova? Odpoveďou je to, že on sám je láskou. Boh nemôže milovať viac alebo menej, lebo „milovanie“ je spôsob jeho bytia. On nie je ako človek. Jeho láska k nám nie je závislá od našej k nemu. Ako to hovorí Duch Svätý ústami svätého Pavla v dnešnom druhom čítaní: „Ak sme neverní, on ostáva verný, lebo seba samého zaprieť nemôže“ (2 Tim 2, 13). Preto aj ja dnes Bohu poďakujem za to, čo mi dáva, a spýtam sa ho na to, čo ho „trápi“. Určite mi povie o mnohých z môjho okolia, ktorí potrebujú moju pomoc, moju modlitbu…
Foto: unsplash.com
