Autor: Jana Kovács
Ako je oltár v chráme srdcom chrámu, tak je svätým miestom aj oltár v našom vnútri, ktorý každý v sebe nosíme a pred ktorým je potrebné zobuť si topánky.
Človek dnešnej doby dokáže naozaj veľmi veľa. Vie zdolať veľa prekážok, vie milovať aj nenávidieť, odtŕhať si od úst to posledné, pochopiť veľa vecí a vytvoriť krásne diela… Môže žiť zdravé vzťahy a tiež nezvládať svoj život. Jeho srdce sa niekedy zmieta v rôznych túžbach a emóciách: v radosti alebo v smútku, v strachu alebo v hneve. Romano Guardini píše, že najušľachtilejšou silou človeka je rozpoznať, že existuje niečo vyššie, ako je on sám. A na inom mieste: „V najvnútornejšej časti ľudskej bytosti sa nachádza ticho a jasnosť, z ktorých obeta stúpa k Bohu. […] Sila obety je to najhlbšie v duši. […] Vonkajší oltár je viditeľným znakom tohto najvnútornejšieho, najtichšieho a najsilnejšieho v človeku“ (Guardini, 1927, preklad autorka).
Je zjavné, že všetky kostoly, baziliky alebo dómy, ako ich vidíme a vnímame, postavené v meste alebo na dedinách – teda stavby z tehál –, sú obrazom chrámu, ktorý sa nachádza v každom človeku. Ako píše Pavol: „Azda neviete, že ste Božím chrámom a že vo vás prebýva Boží Duch?“ (1 Kor 3, 16).
Poďme sa postupne pozrieť na časti viditeľného chrámu, ktorý nás pozýva k zamysleniu, čoho konkrétne sú obrazom v nás. Dnes chceme priblížiť oltár. Ako je oltár v chráme srdcom chrámu, tak je svätým miestom aj oltár v našom vnútri, ktorý každý v sebe nosíme a pred ktorým je potrebné zobuť si topánky.
Otázka na zamyslenie: Viem o tom, že som Božím chrámom? Ako vyzerá oltár vo vnútri mojej duše?
Pôvod slova oltár a jeho história
Slovo oltár, prevzaté z latinčiny, je odvodené od slova „adolere“ – spaľovať – a od slova „ara“ odvodeného od „arere“ – horieť. Základom oboch slov je teda význam miesta pre spaľovanie obiet, teda oltár pre zápalné obety. Za zmienku stojí stredoveké odvodenie slova „altare“ od „altus“ – vysoký (porov. Liturgický slovník, 2008).
Z praktických dôvodov je potrebný pre slávenie Eucharistie, obetnej hostiny stôl, ktorý sa vopred pripraví a položia sa naň eucharistické dary. Na začiatku sa spomínal teda len stôl (1 Kor 10, 21) a nie oltár. Postupne sa presadzoval kamenný, pevný svätý stôl, ktorý sa nazýval oltárom. Symbolika kameňa v zmysle Nového zákona je teda jasná: Kristus je skalou (1 Kor 10, 4), uholným kameňom (1 Pt 2, 7) a živým kameňom (1 Pt 2, 4) (porov. Liturgický slovník, 2008; porov. VSRM, 298).
Prvý oltár postavil Noe po tom, čo po potope vypustil holubicu. Keďže sa už holubica nevrátila, vypustil všetko živé z korába a postavil Pánovi oltár a priniesol zápalnú obetu (porov. Gn 8, 10 – 20). V časoch patriarchov a aj neskôr sa stavali oltáre práve na miestach, kde sa zjavil Boh alebo prejavil svoju priazeň. Podľa raných zvykov sa oltár umiestňoval nad hrob mučeníka. Jeho forma ponúkala možnosť ukladať do vnútra jeho relikvie. To viedlo k myšlienke, že ku každému oltáru patrí hrob mučeníka alebo relikvia (Zjv 6, 9) (porov. Liturgický slovník, 2008).
Otázka na zamyslenie: Akí svätí ma vo viere sprevádzajú a sú mi priateľmi?
Oltár dnes
„Oltár je obrazom [Kristovho] tela a Kristovo telo je na oltári“ (svätý Ambróz).
Oltár je srdcom každého chrámu. Je spravidla pevný a konsekrovaný, oddelený od zadnej steny, aby sa okolo neho dalo chodiť. Ako materiál na postavenie oltára sa odporúča vzhľadom na symboliku a tradíciu prírodný kameň (porov. Liturgický slovník, 2008).
Je úctivé si pred oltárom pokľaknúť alebo sa ukloniť, keďže sa na ňom podáva Pánovo telo a krv. Na oltári je zvyčajne prestretá jedna plachta bielej farby. Na menzu oltára (menza z lat. stôl) je možné položiť len to, čo je potrebné na slávenie omše. Ozdobovanie kvetmi má byť vždy diskrétne, svietniky umiestnené vhodne (porov. VSRM 304 – 307).
Oltárom Novej zmluvy je Pánov kríž, z ktorého pramenia sviatosti veľkonočného tajomstva. Na oltári, ktorý je stredobodom kostola, sa pod sviatostnými znakmi sprítomňuje obeta kríža (porov. KKC 1182 – 1183). Liturgia vyjadruje túto jednotu obety a prijímania v mnohých modlitbách. Rímska cirkev sa napríklad vo svojej anafore (opakovanie rovnakých slov alebo veršov) modlí: „Pokorne ťa prosíme, všemohúci Bože, prikáž svojmu svätému anjelovi preniesť tieto dary na tvoj nebeský oltár, pred tvár tvojej božskej velebnosti, aby nás všetkých, ktorí máme účasť na tejto oltárnej obete a prijmeme presväté telo a krv tvojho Syna, naplnilo hojné nebeské požehnanie a milosť“ (KKC 1383).
Ježiš dôrazne žiada obrátenie srdca, zmierenie sa s bratom, lásku k nepriateľom a modlitbu za prenasledovateľov, modlitbu k Otcovi „v skrytosti“ (Mt 6, 6), modlitbu bez mnohých slov, odpúšťanie, čistotu srdca a hľadanie kráľovstva (porov. KKC 2608). Počúvajúce srdce je pre modlitbu – teda pre dialóg s Bohom – podstatné. Preto i kľúčom do vnútorného chrámu duše je práve počúvanie.
Čo urobím? Pozorne a viackrát si prečítam anaforu a predstavím si, ako anjeli prinášajú všetko na nebeský oltár. Započúvam sa do svojho srdca a vypoviem v modlitbe, čo chcem dnes výnimočným spôsobom predniesť nášmu Bohu.
O udalosti spásy, ktorá sa sprítomňuje na každej svätej omši, hovorí v posolstvách Pán Ježiš a Panna Mária Cataline Rivas: Prežívaj svätú omšu. www.youtube.com
Foto: sanktlamberti.de
