Autor: Mária Kohutiarová
Nikdy som nepochopila, prečo si Ježiš vybral práve mňa. Milovala som Eucharistiu a najkrajší čas pre mňa bol, keď som pred ňou mohla dlho kľačať. Ale necítila som sa byť hodná apoštolkou jeho milujúceho Srdca.
Napriek tomu si ma zvláštne viedol. Ešte skôr, ako sa mi zjavil počas adorácie v podobe srdca ovinutého tŕním. Možno práve preto, že to tŕnie som zažívala aj ja sama. Keď som prišla na svet ako piata zo siedmich súrodencov, našim vtedy nič nechýbalo a v dome bola živá viera. Ale otec zomrel, keď som mala osem rokov, mama nevládala všetko ťahať. Poslala ma preto na výchovu do kláštora k sestričkám. Ako mi tam bolo dobre! Ale ochorela som, bola som kosť a koža, nemohla som sa pohnúť. Navyše, nik mi nevedel pomôcť. Teda nik z ľudí. Ja som si bola istá, že ak ma zasvätia Matke Božej, uzdravím sa. Štyri roky trvalo moje uzdravovanie, ale to som už bola doma, v prísnosti, pôste, kajúcnosti. Niekto by povedal, ako by Margite nestačilo to, ako sa k nej správajú jej tety a stará mama: nedostala som od nich lásku, jedlo ani odev. Ušlo sa mi za to ponižovania a výsmechu, no napriek tomu som neprestala mať jasno vo svojom spôsobe života. Aj nevládna a chorá mama sa hnevala, keď ma videla s pásom kajúcnosti a bičovať sa. Tak veľmi chcela, aby som sa – ako normálne dievčatá – vydala! No ja som mala jasnú túžbu – kláštor! Až keď som mala dvadsaťštyri, dovolila mi odísť. Muselo to byť aj pre ňu ťažké, lebo starostlivosť o ňu bola v mojich rukách…
Konečne som sa ocitla v kláštore Paray-le-Monial, medzi sestrami Navštívenia Panny Márie! A môj nekončiaci čas pred Eucharistiou mi konečne nik nemohol vziať. Netušila som ani trochu, čo ma Pán pre mňa prichystané, keď som si tam znovu pred neho kľakla 27. decembra 1673 a potom v oktáve Božieho tela. Ako mi bolo nádherne pri mojom Pánovi, aj keď úloha zjaviť svetu lásku jeho Srdca bola ťažká – však ma nebrali vážne ani spolusestry! Porozumela som, ako veľmi trpí Božské Srdce, keď je znevažované, zabúdané, bez úcty a oslavy – no ako ja, úbohá, môžem rozšíriť úctu k nemu? A ešte k tomu pravidelne, v prvé piatky, s osobitnou slávnosťou? Moje srdce od tohto okamihu ochorelo zvláštnym smútkom, bolesťou, ktorá neprestala do konca života – a nebolo lekára a lieku! Predstavená a sestry mi neverili ani slovo z toho, čo som im povedala – ba skôr mi to prinieslo ďalšie pokorovanie. Ešte dobre, že som naň bola zvyknutá z domu.
Keď sa mi Pán zjavil tretí raz v júni 1675, znovu mi pripomenul, ako je veľmi potrebné odprosovať za hriechy voči jeho Srdcu. Dal mi úlohu – ak teda nechcú uveriť a robiť tak ostatní, konaj podľa mojej prosby ty! A tak som v prvé piatky bola pripravená na všetko, čo mi Spasiteľ kázal. Nedalo sa ani inak. Od toho posledného zjavenia som každú noc zo štvrtku na piatok prežívala so svojím Pánom celú tú hrôzu úzkosti v Getsemanskej záhrade… Ešteže som dostala pátra Comboniera! On rozumel, vysvetlil, povzbudil, vypočul a pomohol aj so šírením úcty k Srdcu Pána.
Boh sám mi dal poznať oveľa viac, ako bolo zrejmé, a tak som zas vyrušila matku predstavenú o päť rokov s prosbou o štyridsať dní v tichu na prípravu svojej smrti. Však mi nič nie je, bola odpoveď. Boh si ma však nechcel vziať po dlhom čase: stačila len lekársky nezávažná zimnica na jeseň. Ešte v deň svojej smrti som prosila o prítomnosť kňaza a jeho zaopatrenie sviatosťami na cestu. V ten deň, 17. októbra 1680, sa pre mňa začala večnosť. A ako sa z neba teším, že nezabúdate na prvé piatky a všetky dobrodenia Božského Srdca sú teraz aj pre vás!
Foto: jezuiti.sk
