Autor: Mária Kohutiarová
Nemôžem zabudnúť vetu zo slávnej rozprávky: Nad nikoho sa nepovyšuj a pred nikým sa neponižuj. Veľmi ju potrebujeme v synodálnom kráčaní!
Ak máme s niekým vytrvalo kráčať a nebyť pritom mrzutí, otrávení, zahľadení do seba, a nebodaj kráčať z povinnosti, potrebujeme mať k tým kráčajúcim okolo seba iný postoj. Dáva nám ho láska, akú mal Ježiš ku každému, aká bola v prvotnej Cirkvi – vzore synody a úsilia pápeža Františka – a akú máme mať aj my. Neexistuje človek, ktorý by si nezaslúžil našu úctu a rešpekt, nech je to ktokoľvek. Nemusíme s ním vo všetkom súhlasiť, nemusí to byť „náš typ“ ani „blízka duša“. Nemusí žiť našu spiritualitu. Napriek tomu si každý zaslúži úctu, lebo v ňom tajomným spôsobom prebýva Boh. Zaslúži si úctu kvôli spôsobu, akým hľadá Boha v akejkoľvek podobe – minimálne ako krásu, pravdu či lásku, pretože to hľadá každý. Zaslúži si rešpekt kvôli svojej odvahe nevzdať toto hľadanie – napriek pádom a chybám. Potrebujeme sa preto znovu naučiť dívať sa na druhých očami Ježiša. On sám si chce požičať naše oči a chce, aby z nich šlo to, čo priťahovalo ľudí v jeho časoch – a čo potrebujú aj ľudia teraz. Len milujúce srdce dokáže vložiť do pohľadu úctu. Máme ho?
