Home » Archives » Za jedným stolom s „fraštackou“ kostolníčkou Luciou Froncovou: Každý zapadá do Božieho plánu spásy svojou jedinečnosťou a darmi

Za jedným stolom s „fraštackou“ kostolníčkou Luciou Froncovou: Každý zapadá do Božieho plánu spásy svojou jedinečnosťou a darmi

Jej meno sa nedalo nevšimnúť – rovnaké má menovkyňa v ACN, a tak mi chvíľu trvalo, kým som prišla na to, ktorá Lucia Froncová je ktorá. Isté je, že táto „fraštacká“ žije naplno, a to nielen v práci, ale aj v drobných daroch času a svojich schopností spoza fotoaparátu, perom či v sakristii. Kostolníčka od františkánov z Hlohovca, ale aj všeličo iné: Lucia Froncová (31).

Autor: Mária Kohutiarová

Jej meno sa nedalo nevšimnúť – rovnaké má menovkyňa v ACN, a tak mi chvíľu trvalo, kým som prišla na to, ktorá Lucia Froncová je ktorá. Isté je, že táto „fraštacká“ žije naplno, a to nielen v práci, ale aj v drobných daroch času a svojich schopností spoza fotoaparátu, perom či v sakristii. Kostolníčka od františkánov z Hlohovca, ale aj všeličo iné: Lucia Froncová (31).

Sledovať tvoje aktivity na sociálnych sieťach znamená pýtať sa: Kedy to stíhaš a prečo to robíš?

Prečo to robím? Lebo to som ja. Služba definuje moju osobnosť. Nikdy som sa nezamýšľala, prečo to robím, lebo som odmala bola vedená k viere, ku kostolu, k službe druhým. A ani si neviem predstaviť, že by som neslúžila, niečo nerobila. Služba pre farnosť, či už je to pre farský kostol alebo františkánsky kláštor, ma napĺňa už odmalička, keď som začala v kostole čítať Božie slovo. A kedy to stíham? Služba má byť aj obetou, a to znamená urobiť si čas možno aj vtedy, keď človek cíti únavu, dať niečo zo seba viac. Ale ja to neberiem, že musím niečomu niečo obetovať. Robím to hlavne preto, lebo ma to baví, približuje ma to k Bohu, k ľuďom a som užitočná. Bez služby by som nebola tým, kým som. Len sa držím slov svojho milovaného proroka Izaiáša: „ Hľa, tu som, pošli mňa“ a „Učte sa robiť dobro“.

Si jednou z viditeľných tvárí františkánskej komunity v Hlohovci. Aký je tvoj vzťah k nim?

Komunitu tvoria kňazi a bratia františkáni, ja som len jedna z mnohých úžasných ľudí, ktorí tam slúžia a pomáhajú. Necítim sa byť niekto viac. V našej farnosti bolo dlhé rozdelenie na farských a kláštorných, preto som rada, že časy rozdelenia sú preč a fungujeme ako jedna rodina. Je pravda, že posledných šesť rokov sa viac objavujem v kláštore, keďže tam vypomáham ako kostolníčka aj pri zapisovaní úmyslov a pri všetkom, čo treba. Bratov františkánov mám veľmi rada. Sú mi naozaj ako vlastní bratia, s niektorými máme veľmi silné dlhoročné rodinné puto a neviem si bez nich už predstaviť svoj život. Vždy pri mne stáli, podporovali ma, modlili sa za mňa. Keď som začala študovať environmentalistiku, tak mi darovali obraz svätého Františka priamo z Assisi, lebo je patrónom životného prostredia. Pomoc je vzájomná a veľmi si vážim aj to, že si vždy vypočujú môj názor, ako sa veci môžu urobiť, a že si rozumieme po služobnej i osobnej stránke. Viem, že sa vždy môžem na nich so všetkým obrátiť, prísť sa vyrozprávať a moja služba je len zlomkom toho, čo môžem z vďačnosti urobiť a ako im trochu vrátiť to všetko, čo robia oni pre mňa. Pre mňa to nie je ani služba, lebo sa tam cítim ako doma, ale niečo, čo vždy urobím rada pre nich, pre ľudí a pre Boha. Ďakujem im za možnosť byť ich súčasťou i za ich dôveru.

Fotografuješ, píšeš – kde bol začiatok zachytávania obrazu a slova?

Rada chodím do prírody, z toho plynie aj záľuba vo fotografovaní. Potom som začala fotiť pre potreby farnosti. Už od základnej ma bavilo písanie slohov, a to sa neskôr ukázalo ako užitočné, keď som začala písať pre náš týždenník Farská rodina, kde som sa tejto záľube venovala intenzívnejšie od roku 2010, keď som sa stala členkou redakčnej rady. Bolo to asi rok po tom, čo vtedajší pán dekan Marek Jesenák urobil reformu tohto týždenníka a namiesto kopírovania encyklík a ťažkých cirkevných textov, o ktoré klesal aj záujem čitateľov, sa Farská rodina stala naozaj týždenníkom, ktorý reflektoval život a dianie vo farnosti a prinášal vždy aktuálne informácie. A postupom času sme zistili, že naša farnosť má toho veľa čo ponúknuť. 

Čo ťa čas pri príprave časopisu naučil?

V prvom rade to bolo o vzájomnej spolupráci. Bez manželov Dolníkových, ktorí tlačili Farskú rodinu od jej začiatkov, by Farská rodina tak dlho nevychádzala. Každú stredu sa redakčná rada stretávala na fare spolu s pánom dekanom Marekom Jesenákom, aby sme sa delili o nápady, pripravili nasledujúce číslo a bol to aj čas, ako sa vzájomne lepšie spoznať, porozprávať… Bol to naozaj požehnaný čas. Od roku 2013 som bola poverená písaním úvodníkov, čo bolo formou zamyslenia sa nad textami nedeľných čítaní alebo nad nejakým významným sviatkom. Pre mňa ako laika bez teologického vzdelania to nebolo ľahké, lebo predtým to vždy písali kňazi. Preto ďakujem pánovi dekanovi Jesenákovi za túto príležitosť, lebo ma to vždy nútilo hlbšie sa zamyslieť nad Svätým písmom a aj nad tým, aké to kňazi majú ťažké, že si musia vždy pripraviť pútavú kázeň. Úloha redaktora nie je ľahká, vyžaduje si to čas, precíznosť a zápal. V tomto mi vždy pomáhal prorok Izaiáš, keď v mojej obľúbenej stati píše: „Pán Boh mi dal jazyk učeníka, aby som mohol milým slovom posilniť unaveného.“ A toto bolo ovocie práce celej redakčnej rady, že naše písané slovo malo potešiť a povzbudiť našich čitateľov. A tiež to bola možnosť stretnúť sa s ľuďmi, s ktorými by sme sa asi bežne nerozprávali. Nezabudnem na rozhovor so zosnulým Mons. Dominikom Tóthom alebo s naším otcom arcibiskupom Jánom Oroschom, keď ešte neboli v mobile funkcie nahrávania a všetko som si písala do zošita – a naozaj to boli srdečné rozhovory. Bol to práve Mons. Dominik Tóth, ktorý ma povzbudzoval, aby som vždy pomáhala pánovi dekanovi a farnosti, a tieto slová si vždy nosím v srdci.

Toto nie sú jediné rozmery tvojej služby. Kde a ako sa ešte dávaš?

Nenazývam to dávaním, lebo zo mňa neubúda, naopak, každá jedna vec ma napĺňa a nie je to len o mne. To, čo robím, je len z Božej milosti, lebo som tam, kde ma Boh chce mať, a verím, že on vedie moje kroky tam, kde ma potrebuje. Preto sa nerada chválim tým, čo robím. Moja služba je, že robím to, čo mám rada. Čiže rada robím kostolníčku, teraz nie tak často – kvôli práci, ale vždy pripravujem priebeh liturgie, najmä ak ide o slávnostné sväté omše. Mám šťastie na šikovných miništrantov, ktorým rada odovzdám svoje skúsenosti a radi sa učia čaru liturgie. Fotím a píšem pre potreby kláštornej či farskej facebookovej stránky, články idú na TK KBS, ABU.sk a najnovšie aj do Mojej Trnavskej arcidiecézy. Združenie mariánskej mládeže, ktorého som členkou, vydáva časopis Lúče, kde píšem. Členovia sa v októbri predmodlievajú ruženec. V kláštore spolu so sestrami terciárkami pomáhame pri zapisovaní úmyslov svätých omší. A veľmi rada čítam čítanie počas svätej omše, lebo práve pri prednese si viac uvedomujem, čo vlastne čítam. Týmto chcem aj vyzvať čitateľov, aby sa nebáli čítať na svätých omšiach, je to nielen potrebné, ale aj obohacujúce. A vždy sa objaví mnoho iných drobností, ktoré sú potrebné. 

Kto je tvojím vzorom pre živú a žitú službu?

Vždy to boli moji starí rodičia pochádzajúci z Kysúc, kde žili ťažkým, ale dobrým životom. Babka ma odmala viedla k viere a do kostola a po nej som „zdedila“ obrovskú mariánsku úctu a dodnes na nej obdivujem to, ako vždy každému pomáha a nikdy nečaká nič naspäť, lebo to vždy robí od srdca. Dedko bol muž činu, pracovitý, vždy, keď boli vo farnosti primície, staval pódium pre novokňazov a pomáhal pri opravách oboch kostolov, tak žil vieru konkrétnymi skutkami. Hoci som sa na Boha veľmi hnevala, keď mi ho pred šiestimi rokmi vzal, a myslela som, že do kostola už nevkročím, bola to práve služba, ktorá mi to pomohla prekonať. Vtedy zomrel brat pána kostolníka a ja som bola požiadaná ho zastúpiť. Viem, že dedko by šiel tiež. Za tie roky som stretla mnoho ľudí, ktorí ovplyvnili môj osobný a duchovný život. Či už to boli Sestry Panny Márie Útechy, ktoré ma učili španielčinu na bilingválnom gymnáziu v Nitre – tam som prvýkrát „pričuchla“ ku „kostolníčeniu“, mnohí kňazi, ktorí ma formovali, najmä moji dobrí priatelia páter Jeremiáš Kvaka a Ján Polák, taktiež páter Karol Švarc a pán dekan Marek Jesenák a skvelí kostolníci Edko Vagovský a Jožko Děd s rodinou. A, samozrejme, vzory medzi svätými, hlavne prorok Izaiáš… to vie o mne každý, že ho zbožňujem, to je love story!

Cirkev teraz žije synodou o synodalite. Ako ju vnímaš z pohľadu aktívneho človeka vo farnosti?

Synoda znamená kráčať spolu, a to je potrebné pochopiť. Žiadna služba nesmie stáť na jednom človeku. Nemá byť „ja“, ale my, jedno spoločenstvo, farnosť, diecéza, Cirkev. Veľa ľudí chce prísť do hotového a čakajú hneď od Boha a ľudí veľké veci. Pritom je také krásne nachádzať Boha v maličkostiach, ako je krása stvorenia, v drobných prejavoch ľudskosti, alebo aj v malej službe. Ako hovorievala zosnulá kráľovná Alžbeta II.: „Tisíce malých skutkov dobra môžu byť väčšie, než si predstavujeme.“ Každý dobrý skutok sa ráta, lebo nevieme, komu aj obyčajným úsmevom či milým slovom zlepšíme ťažký deň. Každý je malým dielikom v mozaike Božieho plánu spásy, a ak chýba čo i len kúsok, mozaika nebude nikdy kompletná. Každý do nej zapadá svojou jedinečnosťou a darmi od Boha. Preto je potrebné prijať identitu Pánových služobníkov, ktorí počúvajú Božie slovo a aj ho uskutočňujú podľa vzoru Panny Márie. Máme aj Božiu DNA, lebo sme Božie deti, preto sme povolaní byť svätí, ako je Boh svätý, a to sa dosahuje láskou a dobrom. Boh nepotrebuje od nás veľké veci, potrebuje nás samých a naše srdce ochotné slúžiť a žiť vieru konkrétnymi skutkami. Ak si človek otvorí srdce pre Boha, zistí, aké je krásne urobiť niečo pre druhých a pre to, aby ľudia videli, aký je Boh dobrý.

Foto: archív Lucie Froncovej

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *