Autor: Beáta Špaková
Nikto z nás nevie, kedy môže očakávať svoj posledný deň. Preto nás aj Ježiš vo Svätom písme vyzýva, aby sme boli pripravení a bdelí. Ako by vyzeral váš posledný deň, keby ste vedeli, že je posledným?
Božena Dlhošová: „Nikdy som sa nad tým nepozastavovala, aj keby som sa už asi – vzhľadom na svoj vek – mala. Snažím sa žiť základné veci viery, ako sú sviatosti, Sväté písmo, mesačnú spoveď. Keď sa človek snaží žiť s Bohom, žiť kresťanským životom a dať na prvé miesto Boha, tak potom sa nad tým viac nezamýšľa, lebo si myslí, že je to v poriadku. Nemá taký strach zo smrti. Je naplnený pokojom, že je to dosť.
Avšak keď som dostala túto otázku, zaskočilo ma to, donútilo rozmýšľať. Stačilo by to? Doteraz som nemala dôvod uvažovať nad tým, lebo som sa snažila budovať vzťah s Bohom. Aj vďaka tomu, že som na dôchodku a mám viac času na budovanie vzťahu sním a aj slobodu v tom, ako si svoj čas naplánujem. Človek sa už musí pripravovať na veci, ktoré vek prináša.
Skutočne som sa stotožnila s tým, že nemám odpoveď. Avšak zverila som to Bohu a povedala som si, že ak mi nedá vnuknutie, tak neodpoviem. Sama som bola prekvapená, ako som pri kázni našla odpoveď. Kňaz sa pýtal, či vieme, kto bol prvý svätý. Odpoveďou je, že prvý svätý bol lotor na kríži. Nevedela som to, ale stotožnila som sa s tým, čo povedal kňaz. Lotor poprosil Ježiša, že chce prísť do jeho kráľovstva, aby ho tam zobral. Sama pre seba som si povedala, že aj ja by som v ten posledný deň života povedala Ježišovi, že ja som lotor, a spýtala sa, či ma zoberie do kráľovstva.“
Stanislav Zeman: „Čo by som robil, keby mám posledný deň života? To je ťažká otázka, pretože je toho veľa. V prvom rade by som sa išiel modliť a ďakovať Bohu za to, čo mi dal do života. Je pre mňa dôležité, aké mám svedomie – takže by som sa išiel ospravedlniť ľuďom, ktorých som urazil a s ktorými nie som v kontakte.
Určite by som navštívil svoju rodinu, pretože mi budú chýbať. Chcel by som, ak stihnem, navštíviť nejaké pekné miesto so snúbenicou. Strávili by sme spolu pekný čas. Pomodlili by sme sa spolu za nový spoločný život vo večnosti. Zrekapituloval by som si, ako som sa správal a čo som robil pre ľudí. Posledné chvíle by boli pre mňa ťažké, ale mal by som pri sebe ženu, ktorú milujem, takže viem, že by to nakoniec bolo pokojné.
Jeden deň je veľmi málo na to, aby sme niečo stihli, preto by sme mali v živote robiť niečo každý deň, aby sme mali na čo spomínať. Ak budeme márniť čas len nezmyselným pozeraním filmov a seriálov, tak sa ani nenazdáme a náš život utečie rýchlosťou svetla. Preto ak by som mal jeden deň života, nemárnil by som čas a pomáhal by som, bol s rodinou, s láskou svojho života a užíval si každú chvíľu, nech sme kdekoľvek. Nič nie je lepšie ako dobre strávený čas s najbližšími a pomocou druhým.“
Viktória Bohunická: „Spracovať myšlienku, že by mi ostal jeden posledný deň tu na zemi, je veľmi ťažké. A jeden deň by mi nestačil, ale určite by som chcela toho stihnúť čo najviac. Naplánovala by som si všetko, čo by som chcela stihnúť. (Či by som to všetko stihla? Snáď áno.)
Dopoludnia by som písala listy. Ďakovné pre ľudí, ktorým som vďačná za to, že mi ich Pán poslal do života. Pre mojich rodičov, že sa o mňa starali, že ma vychovávali, že mi vždy odpustili. Pre moje kamarátky, že ma privádzali k Bohu, že mi pomáhali, že mi vždy poradili. Pre môjho kamaráta, vďaka ktorému som sa rozhodla pre Ježiša. Pre nášho kňaza, že mal odpovede na moje otázky, že mi poradil, ako byť bližšie k Bohu.
Popoludní by som sa dohodla s kamarátkami, že pôjdeme do DCM Archa v Bojničkách, keďže som tam bola pokrstená Duchom Svätým (a ony tiež). To miesto sa mi stalo srdcu veľmi blízkym. (A kaplnka je tam jednoducho úžasná.) Po návrate by som určite išla na omšu poslednýkrát prijať Ježiša v Eucharistii. Večer by som si pozrela rozprávku alebo nejaký film s bratom. Posledné hodiny by som strávila v rozhovore s Ježišom. A deň by som zakončila práve jeho slovami: „Abba, Otče! Tebe je všetko možné. Vezmi odo mňa tento kalich. No nie čo ja chcem, ale čo ty“ (Mk 14, 36).
Foto: archív respondentov
