Home » Archives » Záhradníčka Pavlína Ochabová: Je to milosť a dar, že som v tejto záhrade

Záhradníčka Pavlína Ochabová: Je to milosť a dar, že som v tejto záhrade

Na volanie z vrátnice nik nedvíhal telefón, a tak sme sa s pomocou pána vrátnika vybrali do záhrady arcibiskupského úradu sami. V tej kráse sme sa ani nečudovali, že telefón je nepodstatný. V kvietkovaných šatách, s kvetinkou vo vlasoch a celá rozkvitnutá do úsmevu nás privítala správkyňa zelenej krásy v tomto priestore: Pavlína Ochabová.

Autor: Mária Kohutiarová

Na volanie z vrátnice nik nedvíhal telefón, a tak sme sa s pomocou pána vrátnika vybrali do záhrady arcibiskupského úradu sami. V tej kráse sme sa ani nečudovali, že telefón je nepodstatný. V kvietkovaných šatách, s kvetinkou vo vlasoch a celá rozkvitnutá do úsmevu nás privítala správkyňa zelenej krásy v tomto priestore: Pavlína Ochabová.

Pani záhradníčka už začala jesenné práce a poctivo zostrihávala trsy odkvitnutých trvaliek, no kým sme prišli, ešte mi stihla naviazať nádhernú jesennú kyticu z toho, čo žiarilo kvetom zo záhonov. „Povedala som si, že to určite poteší.“ Kytica bola taká nádherná, že Pavlínka prisľúbila ďalšiu pre výhercu súťaže, ktorého vylosujeme zo správnych odpovedí na zadanie o tajomstve záhrade arcibiskupskej kúrie. 

Do práce na arcibiskupskom úrade nastúpila pred dvoma rokmi, keď už bola záhrada naprojektovaná architektom a nasadená firmou. Zrazu sa ukázalo, že o takúto obrovskú plochu sa treba precízne starať, aby námaha pri plánovaní a sadení nevyšla nazmar. A tak sa zrazu dlhé, úpenlivé modlitby mamy malej dcérky, s ktorou túžila tráviť viac času, naplnili – dokonca v deň jej sviatku. 

Záhrada je krásna, ale prax ukázala, že rastlinky okrem prirodzenej schopnosti sa rozrastať majú aj veľmi dobrú starostlivosť. Pavlínka musí preto mnohé trsy zmenšovať, aby sa nestratila pôvodne plánovaná forma a podoba záhrady. „Všetky rastlinky musia byť pravidelne ošetrované, udržiavané, zostrihávané. A potom niektoré opätovne kvitnú, ako napríklad tieto šalvie alebo gypsomilka. Keď ich neostrihám, nebudú znovu kvitnúť.“ Do záhrady prišla pracovať v auguste 2020, záhrada bola vysadená v marci. Na prvý pohľad sa jej zdalo, že je tu málo práce.  

„Keď som nastúpila, rastlinky boli ešte malé a všetko malo pôvodnú kompozíciu.“ Dokonca pri dôkladnom prezeraní záhonov prišla na to, že v jednom z nich je kvetmi vysadený náboženský symbol. Málokto o tom vedel, niežeby si to všimli. Pani záhradníčka volala ľudí z kúrie sa na to dobre pozrieť a všetci boli prekvapení. Dnes obrys vidno len na jar a na jeseň, keď sú rastlinky, vysadené do symbolu, malé alebo zostrihané. Bystrým okom sa dá však podľa Pavlínky vidieť obrys symbolu aj z parkoviska.  

A tu je otázka do našej súťaže: Napíšte nám, aký symbol je podľa vás vysadený z kvetov v záhrade arcibiskupskej kúrie? Zo správnych odpovedí vylosujeme výhercu, ktorý dostane od pani floristky Pavlínky krásnu kyticu.

Pýtam sa na jej srdcovky z radov kvetín. Na to Pavlínka len ukáže smerom k ďalšiemu záhonu a zanietene povie: „No ruže!“ Minulý rok neboli vo svojej koži, po pol roku už neboli také pekné. Ako začali byť pravidelne prihnojované, už sú oveľa krajšie. Toto leto bolo horúce, a tak aj napriek automatickej závlahe musela pani záhradníčka všetko polievať – kvietkom sa žiadalo viac vlahy. Pavlínka je hrdá aj na skalku, ktorú vlani v lete vytvorili pri zákutí s Pannou Máriou – pôvodne tam boli kríky, ktoré však boli veľmi husté a bránili výhľadu na Matku Božiu. „Nebolo to ani veľmi estetické.“

Do záhrady sa chodia kňazi modliť ruženec, občas prehodia aj s pani záhradníčkou pár slov, ba aj pochvália. Otec arcibiskup chodí do záhrady tiež, navyše je podľa slov správkyne záhrady „kvetinkový“. Modlí sa však rád sám, keď už v záhrade nie je nik, takže ho Pavlínka cez deň veľmi nestretáva. Keď sa však niekde vidia, vždy sa rád pristaví a ocení krásu záhrady a jej starostlivosť. 

Okrem vonkajších rastlín v záhrade je úlohou pani záhradníčky aj starostlivosť o neskutočné množstvo muškátov na oknách, kvety v črepníkoch vo vnútri a osobitnou radosťou je pre ňu výzdoba kaplnky. Tú vždy zdobí z kvetov zo záhrady, iné sa ani nekupujú. Vedľa kaplnky má svoju miestnosť, kde aranžuje, aby sa kaplnka nezamazala zvyškami kvetín. „Toto je milosť, že to môžem robiť,“ hovorí pokorne a s nadšením. Pritom si s láskou spomína na svoju babku, aktívnu modlitebníčku a farskú dušu v Ružindole, ktorá ju do zdobenia v kostole „namočila“ ako pätnásťročnú. Doteraz však pre ňu je každé zdobenie kostola či kaplnky výnimočnou udalosťou. S radosťou hovorí, že od toho času sa rok čo rok stará o výzdobu v kostole u nich v Ružindole od Adventu až do konca Vianoc. Vtedy, ako tínedžerka, si to ani neuvedomovala, aká je vzácnosť robiť takúto prácu pre Pána. Ale ako dozrela, vníma to inak – s chvením a pokorou. Uvedomila si, kto je pre ňu Pán Boh, aké dary jej dal a aká je to milosť „vracať“ mu ich v službe späť – o to viac je pre ňu každá výzdoba kaplnka vzácnejšia. „Do tých kvetov môžeš dať všetko – svoje emócie aj ťažšie dni. Napĺňa ma to, že všetko do tej výzdoby vložím.“

Keď už sme boli pri Advente, ktorý je za rohom, ako to vyzerá s vizážou adventného venca na kúrii? Pavlínka vysvetlila, že po nástupe sa bola opýtať sestričky Víty, ktorá spravovala kaplnku a jej výzdobu pred ňou, na pravidlá. Ako floristka z kvetinárstva bola zvyknutá na rôzne čačky, ktoré na adventný veniec bežne v obchode dávajú. Veniec je tu však vždy jednoduchší, prírodný, ale nie čisto z čečiny. Ako dekorácie požíva pomaranče, jablká, škoricu. Dokonca má povolené aj mašle. Vlani skúsila ladiť veniec do odtieňov v tóne výzdoby a farby kaplnky a stretlo sa to s dobrým ohlasom aj od otca arcibiskupa. Vždy však ide svoju víziu prekonzultovať, či bude v poriadku. Do istej miery má však v rámci výzdoby voľnú ruku, ak pozná pravidlá. 

V záhrade a výzdobe popri práci nachádza veľa prepojenia do meditácie a modlitby aj duchovného života. Veľký záhon v strede záhrady v tvare kruhu jej pripomína večnosť, nekonečnosť. Rovnako jej každé čistenie od buriny pripomína, aké je veľmi dôležité vytrhávať tú našu „burinu“, hriechy a nedostatky, pravidelne a dôsledne. Uvedomuje si, aké je potrebné mať čisté srdce a mať pravidelnú starostlivosť o svoje vnútro. Množstvo kvetín v jednote krásy pripomína aj rôznorodosť Cirkvi. V záhrade býva často sama, ľudí tu stretáva menej. Neprekáža jej to, lebo popri práci rada premýšľa a priznala sa, že si tu aj nahlas spieva. „Je tu krásne ticho,“ priznáva Pavlínka, „a vtedy riešim veľa vecí v sebe, mám na to čas.“ Najkrajšie miesto pre ňu je v zákutí pri kríži na lavičke. V záhrade sú podľa nej nádherné letné rána, ale priznáva, že aj kňazi, prichádzajúci sa modliť ružence, vnímajú krásu záhrady ako dar pri modlitbe. 

Do obrovského ani vlastného kvetinárstva by sa už nikdy vrátiť nechcela. Vyskúšala si to, a hoci ju práca floristky baví, vie, že to nie je jej cesta. Pracovala do siedmej večer a nemala čas na dcérku. Rovnako ako neboli čisté veci, čo sa týkali pracovných a platových podmienok, a to Pavlínka ťažko niesla, hoci sa nebála ozvať. „Niečo bolo na papieri, niečo na ruke. Povedala som, že to nemám takto v srdci, nepovažujem to za správne.“ Nedokázala však s tým nič sama urobiť. Preto sa začala modliť o prácu, ktorá by bola od siedmej rána do tretej poobede. Povedala Bohu: „Je to v tvojich rukách, Bože, ty musíš urobiť zmenu.“ Keď jej volala priateľka pracujúca na arcibiskupskej kúrii, mala akurát oslavu sviatku. Vysvetlila jej, že hľadajú niekoho na starostlivosť o záhradu a kvety, dokonca sedel čas práce a všetko, o čo prosila. Myslela si, že odpadne, a šla to hneď s chvením povedať svojej mame. Bola z toho úplne v šoku, vnímala to ako Boží zásah. Denná svätá omša, zázemie a výborné prostredie z nej urobili radostnejšieho a pokojnejšieho človeka. „Aj duchovne som podrástla,“ priznáva.  Pohovor dopadol výborne a ona do záhrady aj tímu na kúrii zapadla. Cíti obrovské prijatie a často sa jej žienky – záhradkárky pýtajú na rady pre rastlinky vo vnútri aj vonku. Keď niečo nevie, naštuduje si to – lebo predsa len niektoré veci robí prvý raz, napríklad rez osobitných stromov. Trošku má obavy, ako sa vyrieši rast niekoľkých stromov ginka vedľa seba, zvyknú narásť obrovské a už teraz sú nahusto. Dopredu uvažuje, ako to vyriešia. Veľmi jej záleží na tom, aby záhrada nestratila bujarým prirodzeným rastom svoju krásu a podobu.

No a popri tom chodí a neprestáva sa modliť…  Ruženec, korunku… chváliť Pána. Lebo je tu ako ryba vo vode.

Foto: Morees Gaggi

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *