Autor: Cyril Dunaj
V piatok 21. októbra 2022 sa v Bratislave uskutočnila medzinárodná konferencia o synodalite. Pri tejto príležitosti poskytol portálu nm.sk rozhovor jej hlavný hosť prof. Piero Coda, ktorý sa prednedávnom vrátil z Vatikánu. Pracoval tam so syntézami prvej etapy synody a podieľal sa na príprave dokumentu pre jej ďalšiu fázu.
Pred pár dňami (v polovici októbra, pozn. redakcie MTA) ste sa vrátili z Ríma, kde ste sa zúčastnili na príprave podkladov na kontinentálnu fázu synody. V čom spočívala táto činnosť a aká je vaša skúsenosť z týchto dní?
Kontinentálna fáza synody je druhou etapou synodálneho procesu. V priebehu leta prichádzali na sekretariát synody syntézy vypracované konferenciami biskupov, dikastériami Rímskej kúrie, združeniami, hnutiami a rehoľnými rodinami. Správy zachytávajú priebeh cesty a počúvania v jednotlivých zložkách Cirkvi počas uplynulých mesiacov. Zo 114 biskupských konferencií prišlo 112 správ, to je veľmi povzbudivý výsledok. Sekretariát synody vyzdvihol fakt, že takýto počet správ nikdy predtým nedosiahli.
Teraz sme sa stretli približne päťdesiati, čo tvoríme skupinu, ktorá pracuje pre celý synodálny proces. Pokrývame oblasť teológie, spirituality, komunikácie a metodiky, preskúmali sme všetky odpovede a vypracovali sme novú syntézu. V týchto dňoch dostala konečnú formu, minulý víkend ju schválila synodálna rada biskupov a teraz ju rozošlú naspäť do všetkých diecéz na celom svete. Takto majú všetci k dispozícii obraz o všetkých odpovediach na celosvetovej úrovni, môžu si overiť, či súhrnná správa odzrkadľuje aj ich pohľad, a takisto majú možnosť obohatiť sa darmi ostatných súčastí Cirkvi a pripraviť sa na synodálne zhromaždenia na úrovni kontinentov, ktoré prebehnú na jar v roku 2023, aby dali spoločnú odpoveď na cestu univerzálnej Cirkvi. Na týchto kontinentálnych zhromaždeniach sa najprv zúčastnia všetky zložky Božieho ľudu a potom v druhom kroku prebehne rozlišovanie biskupov, ktoré pošlú na sekretariát synody, aby sa následne mohol spracovať prípravný dokument pre synodu, ktorá sa uskutoční v októbri 2023.
Takáto dôkladná príprava, do ktorej sú zapojené všetky reality Cirkvi, tu ešte nebola. A majme na pamäti, že ani etapa, ktorá sa uskutoční o rok, čiže riadne zhromaždenie synody, nebude konečným bodom. Tu tiež ešte nevieme, čo bude toto zhromaždenie presne obsahovať, pretože to trochu závisí aj od priebehu tejto cesty. Vyplynie z nej dokument, ktorý bude rozoslaný miestnym cirkvám, aby ho mohli zhodnotiť a osvojiť si ho podľa príslušných oblastí.
Synoda nie je prieskum, anketa či parlament, ale je to udalosť v Duchu, v ktorej počúvaním hlasu Božieho ľudu počúvame hlas Ducha.
No skúsenosť z týchto pätnástich dní, počas ktorých sme spoločne pracovali na týchto prvých spätných ohlasoch zo všetkých kútov sveta, bola veľmi obohacujúca, intenzívna a krásna. Prebiehala v atmosfére modlitby a duchovnosti, v súlade s tým, k čomu vyzýval pápež František, čiže aby bol protagonistom synody Duch Svätý. Nie je to prieskum, anketa či parlament, ale je to udalosť v Duchu, v ktorej počúvaním hlasu Božieho ľudu počúvame hlas Ducha.
Veľmi oslovujúci priebeh malo aj čítanie správ z jednotlivých miestnych cirkví, pekne prispievali k vzájomnému obohateniu a postupnému doplneniu, bolo cítiť intenzívnu angažovanosť na úrovni celej univerzálnej Cirkvi. Spočiatku bola badateľná aj určitá skepsa a menšie ťažkosti vykročiť po dosiaľ neznámej ceste. No čoskoro, ako sme postupne začali napredovať, najmä vďaka metóde nazývanej duchovný rozhovor, čo predstavuje vzájomné počúvanie sa vo svetle Božieho slova a hlasu Ducha Svätého, bola táto cesta pre všetkých plná nádeje a povedal by som, neraz aj vzrušujúca. Aj keď si uvedomujeme ťažkosti, ktoré na tejto ceste sú, boli to veľmi pozitívne okamihy.
Tento moment rozlišovania sme v nedeľu 2. októbra zavŕšili veľmi rodinným stretnutím s pápežom Františkom, ktorý vyjadril svoju vďačnosť a veľkú podporu tejto ceste. Tá, podľa jeho intencií, má pokračovať v napĺňaní Druhého vatikánskeho koncilu, v zmysle túžby Pavla VI., ktorý vytvoril Synodu biskupov. Pápež František jej dal nový elán pri príležitosti 50. výročia založenia tohto orgánu, keď vo svojom dobre známom príhovore navrhol Cirkvi implementáciu synodality do svojej identity a tak jej dať formu synodálnej Cirkvi.
Už ste spomenuli, že ešte stále sa vyskytujú isté rezistencie voči synode a pápežovi Františkovi. Nie všetci ešte chápu, čo je synodalita, nie všetky farnosti sa zapojili do jej prvej fázy, prejavuje sa to aj u nás na Slovensku, kde sa zapojilo 40 percent farností. Ako vnímate tento aspekt istej pomalosti či váhania vo vzťahu k pápežovej myšlienke a vízii?
Pomalosť a ťažkosti sú určite veci, s ktorými treba počítať, sú viac-menej predvídateľné. V skutočnosti si myslím, že je ich menej, než by sa dalo očakávať. Prečo táto pomalosť a prečo tie ťažkosti? Pretože sa tu rodí požiadavka spraviť nový krok v porovnaní s našou doterajšou skúsenosťou, ako byť Cirkvou na úrovni farností, diecéz a všetkých zložiek Cirkvi. Druhý vatikánsky koncil znamenal, keď použijem stručné vyjadrenie významného jezuitského teológa Karla Rahnera, „začiatok nového začiatku“. Tým chce povedať, že ide o dôležitý prechod, v ktorom podoba Cirkvi, ktorá bola vhodná pre kresťanstvo v druhom tisícročí, ustupuje novej podobe Cirkvi, v ktorej však, bez straty čohokoľvek z toho, čo je pre ňu podstatné, vnímaním znamení časov vyjadruje realitu, ktorá je v súlade s evanjeliom a očakávaniami dnešného ľudstva.
Pomalosť a ťažkosti sú určite veci, s ktorými treba počítať, sú viac-menej predvídateľné.
Určite to nie je niečo, čo nastane okamžite, vyžaduje si to čas. Je to cesta a Františkovo pozývanie Božieho ľudu na synodu predstavuje niečo, čo sa za dvetisíc rokov kresťanstva v takejto podobe v Cirkvi nikdy neudialo, v Cirkvi, ktorá už jednoducho žije a dýcha spolu s celým svetom, a to sa týka všetkých jej zložiek. Teda nielen biskupi a duchovenstvo, ale aj všetci laici, všetko bohatstvo chariziem, ktoré sú vnútri cirkevného života, stoja tvárou v tvár novým témam, ako sú prítomnosť mladých v Cirkvi, úloha žien či dôstojnosť a povolanie laikov v Cirkvi podľa Druhého vatikánskeho koncilu a tiež účasť všetkých na ceste Cirkvi. Ide teda o dôležitú etapu, ktorá sa začala, a to je pozitívne. Čaká nás dlhá a náročná cesta, ale tak to bolo v dejinách Cirkvi vždy.
Fakt, že ešte chýba pochopenie synodality a je tu táto pomalosť, možno súvisí aj s deficitom v teologickej formácii. Viera alebo rast vo viere si totiž vyžaduje jej sústavné prehlbovanie.
Rozhodne, presne tak. Všetky syntézy z celého sveta, ktoré prišli na synodálny sekretariát, spomínajú nedostatočnú formáciu, ktorá sa prejavuje všade, a súčasne požadujú formáciu pre všetky zložky Božieho ľudu. Znamená to teda intenzívnejšiu prípravu na evanjeliový život, lepšie zameranú katechézu, sprostredkovanie úžasného posolstva evanjelia a cirkevnej Tradície – a najmä Druhého vatikánskeho koncilu. A súčasne výraznejšiu pozornosť zo strany teológie. Pápež František to zdôraznil pri viacerých príležitostiach.
Na Druhom vatikánskom koncile tiež došlo k zmene prístupu v teológii. Nie elitárska teológia určitým spôsobom zameraná len na objektivitu pravdy, ale teológia, ktorá dostala názov pastoračná, čiže teológia, ktorá berie do úvahy dejiny a zároveň sa usiluje prepojiť základné pravdy kresťanského života s historickým vtelením, ktoré im musí byť priradené. Napríklad pri formácii duchovenstva to teda znamená hlbokú revíziu študijných programov a oveľa rozsiahlejšie otvorenie štúdia evanjelia pre všetky vrstvy Božieho ľudu. Pritom treba mať na pamäti, ako pápež František uvádza vo Veritatis gaudium, že vízia viery nie je len nejakým kvasom pre teologické myslenie, ale kvasom pre myslenie, ktoré sa prejavuje vo všetkých odvetviach a ktoré treba rozvíjať prostredníctvom dialógu a interdisciplinárnych vzťahov.
Krátené z nm.sk
Foto: nm.sk
