Autor: Mária Kohutiarová
Medzi posledných svätorečených patrí – na veľkú radosť saleziánov po celom svete – Artemide Zatti, obyčajný laik na bicykli.
Keď som so Zattim, nemôžem neveriť v Boha!
Jeho život bol v úcte aj u jezuitov v Argentíne, dokonca ho dával za príklad rehoľného života sám pápež František ako predstavený jezuitov. Svätý Otec ho prosil o nové rehoľné povolania aj do svojej komunity jezuitov. Kým teda bol tento nový svätý?
Artemide sa narodil 12. októbra 1880 v dedinke Boretto na severe Talianska. Keď mal pätnásť rokov, rodina emigrovala z ekonomických dôvodov do Argentíny, kde mali rodinu. Chlapec po skúsenosti driny ako nádenník na poliach začne v novej krajine najprv v hoteli, ale pokračuje prácou v tehelni. Hoci v meste Bahia Blanca, kde sa usídlili, je veľa antiklerikálov, Artemide a jeho rodina sú pravidelne v kostole. Dokonca mladý Zatti začne pomáhať donovi Cavalimu pri správe a upratovaní kostola. Od neho sa dostal k životopisu svätého Jána Bosca a bol nadšený. Artemide zatúžil po saleziánskom duchovnom povolaní a prostredí, ale v čase noviciátu v Bernale pri starostlivom a obetavom opatrovaní spolubrata kňaza ochorel na tuberkulózu. Spolubrat zomrel a Artemide ochorel – dostal tuberkulózu od neho. Poslali ho liečiť sa do Viedne, bola tam jediná saleziánska nemocnica s lekárňou. Uzdravenie prišlo po povzbudení predstaveného, aby zveril svoje vyliečenie Panne Márii Pomocnici a aby jej sľúbil, že ostane verný saleziánom a chorým. Netrvalo to síce mesiac, ako ho povzbudzoval predstavený, ale dva roky – avšak počas toho Artemide uvažoval, či si zvoliť cestu kňaza alebo koadjútora.
Dvadsaťosemročný zložil večné sľuby ako koadjútor a po smrti pátra Garroneho prevzal starostlivosť o celú nemocnicu. Napriek tomu nezanedbal chorých a chudobných ani mimo nej. Bol povestný svojím bicyklom, ktorým brázdil ulice a terén, aby prinášal nielen zdravotnú pomoc. V jeho lekárni platili zvláštne pravidlá prevzaté po jeho predchodcovi – don Garronovi: bohatí platili za lieky dvakrát viac a chudobní nič. Keď bolo zle a nebolo financií, sadol na bicykel a obišiel pár bohatých rodín s prosbou o almužnu. Otázka bola jednoduchá – požičať niekoľko tisíc pesos Pánu Bohu… Vždy tvrdil, že je to výborný obchod: lebo to, čo robíme chudobným, robíme samému Bohu – a ten nie je trochár. Rovnako to platilo aj o oblečení, keď pýtal pekný oblek pre Pána Boha a daroval ho tomu, kto ho potreboval. Ak mu ponúkli niečo ošúchané, nebál sa protestovať – Pánu Bohu máme predsa dať to najlepšie, čo máme! Sestra, ktorá mala na starosti oblečenie, dostávala otázku: „Nemáte oblečenie pre dvanásťročného Ježiša?“
Ľudia ho milovali a lekári, jeho kolegovia, nevedeli odolať charizme svätosti Artemida Zattiho. Dokonca jeden z nich, ktorý sa vyhlasoval za neveriaceho, povedal: „Keď som so Zattim, nemôžem neveriť v Boha! Pred pánom Zattim sa moja nevera kýve. Keď sú svätí na zemi, tak je to on. Keď som so skalpelom v ruke, tak on má ruženec, cítim, že operačná sála sa napĺňa niečím nadprirodzeným!“ Iný z jeho kolegov – lekárov hovorí: „Pán Zatti nebol len veľmi schopný zdravotný brat, ktorý vedel liečiť, on sám bol liekom, pretože liečil svojou prítomnosťou, svojím hlasom, svojimi vtipmi, svojím spevom.“ Artemide liečil, hoci nemal zdravotné vzdelanie – aspoň do okamihu, keď bolo treba kvôli lekárni v nemocnici mať oficiálne štúdium. Po dohode s predstavenými po nociach študuje, aby si doplnil skúšky z farmácie. Rovnako pokračuje v študovaní medicínskej literatúry, aby mohol čo najlepšie pomáhať svojim chorým.
Zatti v každom chorom či chudobnom videl Krista. Keď teda raz dostal odporučenie od nadriadených, aby prijímal len tridsať pacientov, zašomral: „Čo ak bol tridsiaty prvý sám Ježiš?“ Nemal problém ponúknuť bezprostredne svoju posteľ chorému alebo na uloženie mŕtveho cez noc. Hoci mal na starosti veľké peniaze nemocnice, sám bol taký chudobný, že keď šiel do Ríma na svätorečenie don Bosca, musel si požičať oblek, klobúk a kufor.
V roku 1950 utrpel úraz a sám cítil, že nie je v poriadku – po dôkladnom zvážení zistil diagnózu, ktorá sa naplnila. Artemide zomrel 15. marca 1951 na rakovinu. Pápež Ján Pavol II. ho však už v roku 2002 vyhlásil za blahoslaveného.
Foto: archív VR
