Autor: Mária Kohutiarová
Nie, nemám na mysli žiadnu fyzioterapiu, ktorá nám pomôže lepšie fungovať a mať v poriadku svoje telo do pokročilého veku – hoci je potrebné, aby sme sa starali aj o chrám svojho tela. Skúsime dnes viac hovoriť o téme, ktorej sa skôr vyhýbame: o smrti ako o moste na druhý svet.
Byť pripravený
Zomrieť dobre pre mnohých z nás znamená netrpieť príliš dlho, necítiť sa zbytočný, nedostať sa do stavu neschopnosti cez Alzheimera či stareckú demenciu. No pre kresťana je takáto klasifikácia dobrej smrti primálo, hlavne ak je naším prioritným a prvotným cieľom nebo.
Ak sme hovorili o smrti ako o moste, ktorý nás má priviesť do večnosti (alebo aspoň do očistca), musíme tento most stavať, upevňovať a kontrolovať ďaleko skôr, ako príde hodina „H“, keď nás Pán povolá. Nakoniec – nevieme ani, kedy to bude. Takže stav prezieravosti a pripravenosti nie je ničím zvláštnym, aj keď ešte nemáme cez sedemdesiat či nevyliečiteľnú chorobu smerujúcu k smrti.
Nemusíme práve žiť trapistickou spiritualitou a hovoriť si denne „memento mori“ (pamätaj na smrť), no napriek tomu môžeme žiť v pohotovosti a očakávaní. Tento múdry postoj malo mnoho veľkých svätcov a niektorí z nich nechali priamo manuál cvičení dobrej smrti aj pre svojich nasledovníkov. Mohli by sme si vybrať z pokynov svätého Alfonza z Liguori, don Bosca či iných – no dnes sa budeme cvičiť umierať podľa svätého Ignáca z Loyoly.
Keď ešte nevieme ani minúty…
Svätý Ignác rozdelil prípravu na dve časti – na vzdialenú a blízku. V prvom rade sa pozrieme na tú, keď ešte netušíme a nepredpokladáme, že by sme mohli z tohto sveta odchádzať. Čo odporúča majster a zakladateľ jezuitov aj nám?
- Prijať smrť do zoznamu života
Nepáči sa nám to, ale je to tak: všetci raz zomrieme. Potrebujeme sa naučiť počítať so smrťou ako faktom, ktorému sa nedá vyhnúť. Svätý Ignác hovorí, že upevňovanie povedomia našej pominuteľnosti, a ešte k tomu nepredvídateľnej, nás učí pokore a odovzdanosti. Dokonca nás učí, aby sme neboli naviazaní na veci, kariéru, financie, pocty – lebo nie sú trvalé a nemôžeme si ich vziať so sebou. Ba v ničom nám nepomôžu (skôr pri nesprávnom nastavení nášho postoja poškodia) dostať sa do neba. V nastavení očakávania smrti každé ráno (lebo neviem, či sa dožijem večera) sa človek viac snaží robiť dobro, menej sa rozčuľuje, nedá sa zlákať na pokušenia, ľahšie odpúšťa, neupriami sa na hmotu. Postoj vedomia „byť pripravený na príchod Ženícha“ nás učí dívať sa viac do neba a žiť tak, aby nám čo najmenej dôvodov bránilo prejsť priamo k nemu.
- Aký život a smrť, taký podiel
Svätý Ignác upozorňuje, že je dôležité, ako žijem – lebo taká bude aj moja smrť. Ak som mimo Boha a ignorujem ho, môj život hriešnika predpokladá smrť v hriechu a cestu do zatratenia. Ak som ľahostajný a vlažný, nemôžem očakávať slávu neba automaticky. Ale ak žijem sväto, ak mi srdce horí pre Boha a blížnych – aj moja smrť a odmena po nej bude hodná svätosti. Potrebujem sa teda TERAZ rozhodnúť, v akom stave chcem umrieť – a podľa toho TERAZ začať žiť. Ak mám motiváciu, viem urobiť nemožné. Akú motiváciu mám byť svätý, zomrieť sväto a dosiahnuť podiel svätých?
- Byť napojený na Boha
Rozhodnutie žiť sväto je potrebné a správne. Ale Boh vie, akí sme slabí a krehkí – no práve preto prichádza na pomoc. K dispozícii na posilnenie života svätosti máme celý obrovský arzenál: svätý Ignác odporúča dennú svätú omšu, sviatosť zmierenia, dennú intenzívnu modlitbu, čítanie Svätého písma. S takouto podporou sa nám budú výborne rozvíjať čnosti, predovšetkým trpezlivosť, láskavosť, obetavosť či altruistická, nezištná pomoc blížnym. Zakladateľ jezuitov však nekompromisne trvá na živote v milosti posväcujúcej, s vedomým vyhýbaním sa hriechu. Nezabúda však ani na časné veci: mať na poriadku majetok, včas uzavrieť testament, financie, hospodárenie. Tieto nevyriešené záležitosti, rovnako ako vopred nezničené listy s tajomstvami, dokážu riadne zaťažiť dušu pri odchode z časnosti.
- Prosiť o dobrú smrť
Dôležitosť tohto pravidla kladú do pozornosti viacerí svätci. Svätý Alfonz z Liguori hovorí: „Kto sa modlí, isto sa spasí. Kto sa nemodlí, isto sa zatratí.“ Svätý Tomáš hovorí, že sa máme modliť za seba, o spásu, zbožne a vytrvalo. Nie je napísané, že denne x desiatok minút – teda modlitba je účinná, aj keď je krátka, no pravidelná, jasne vyslovená s prosbou o spásu svojej duše, s vedomím dôvery voči Bohu. Znovu je tu množstvo možností: od jednoduchej modlitby k patrónom dobrej smrti (svätý Jozef, svätý Benedikt či iní) cez prvopiatkové pobožnosti či modlitbu ruženca.
- Žiť pripravený
Svätý Ignác k tejto kapitole odporúča niekoľko bodov: v prvom rade žiť v postoji vďačnosti za všetko, čo nám Boh dáva. Vďačnosť a chvála vedú srdce k radosti a pokoju, čo je vždy dobrým darom pri zomieraní. Ďalším krokom je pravidelne s radosťou a pevnosťou vyznávať svoju vieru: v osobnej modlitbe, čo aj strelnej, pri vyznaní viery alebo pri čítaní Svätého písma. Neustále prosiť o odpustenie svojich hriechov a žiť v pokore, poznaní a priznaní si svojich bied. Výborným prostriedkom sú tu plnomocné odpustky, ako aj časté vzývanie mena Ježiš. Netreba zabúdať na mesačnú obnovu pripravenosti na smrť – a po prijatí sviatosti zmierenia a Eucharistie sa modliť vo vedomí, že to už môže byť pre mňa poslednýkrát…
Keď už rátame týždne či dni
Prvý z jezuitov nezabúda ani na tých, ktorí už majú smrť „za pár“. Čo urobiť vtedy?
- Prijať chorobu
Postoj radosti z toho, čo mi Boh posiela ako prostriedok na očisťovanie a zároveň radosti z približovania sa stretnutia s ním, je veľmi dôležitý. Prijať ako vyznamenanie, že môžem svojím stavom niesť kríž s Kristom a byť účastný na jeho utrpení. Pomáhať si vzbudzovaním viery, nádeje a lásky.
- Byť upozornený
Mnoho ľudí nevie, že zomiera, a čas na zmierenie s Pánom aj s ľuďmi sa im kráti. Ich príbuzní či lekári používajú takzvanú milosrdnú lož a oberajú tých, ktorí odchádzajú, o dôležité okamihy. Preto treba dopredu hovoriť so svojimi príbuznými či priateľmi alebo aj s lekárom, aby vždy povedali pravdu o dĺžke ich života.
- Včas prijať sviatosti
Tento krok je osobitne dôležitý práve preto, lebo zomierajúci človek je často v pochybnostiach a náročnom duchovnom (aj emocionálnom) zápase, čo zneužíva diabol. Často je to totiž jeho posledná príležitosť, ako duši priťažiť. Preto netreba mať strach zo sviatosti pomazania chorých ani z častého prijímania Eucharistie – je to výborný prostriedok, ako odchádzať v istote a pokoji. Výborné je mať nablízku kríž, obraz Panny Márie a svätých, nádobu so svätenou vodou a pravidelne sa ňou kropiť. Pre mnohých zomierajúcich je obrovskou posilou ruženec (čo len ho držať v ruke či mať pod vankúšom) alebo medailón svätého Benedikta, ochrancu pred útokmi diabla v posledných hodinách. Odporúča sa tiež zapáliť sviečku ako symbol viery, nádeje a lásky. Dopredu je dobré pripraviť si modlitbu na poslednú hodinu života – je ich viac – a modliť sa ju s odovzdanosťou. V úzkosti volať na pomoc Pannu Máriu, svätého Jozefa a anjela strážneho aj svojho patróna.
Svätý Ignác zomrel v pokoji. A to určite chceme aj my. Rovnako ako to, aby naša pripravenosť na smrť bola cestou a zárukou vstupu do slávy, o ktorej túžia obe strany – aj Boh, aj my.
Nepokazme to.
Foto: unsplash.com
