Autor: Jakub Kohutiar
Milý priateľ! Pred mesiacom sme sa rozprávali o tom, aký by mal byť miništrant, aké by mal mať vlastnosti a čo to vlastne znamená byť miništrantom. Spomeň si na začiatok, aké dve vlastnosti to boli, a povedz si, či ti šlo učiť sa im. Potom sa už môžeš pustiť do niečoho nového, čo tu máme dnes.
Dnes si opäť posvietime na to, aký by mal byť miništrant. Úvod máme za sebou, čo-to viac o tom, čo a ako, sme si povedali už minulé mesiace. Ak si nepamätáš, spokojne si to opäť prečítaj! Myslím si, že môžeme ísť na to tak chlapsky – rovno k veci.
Byť vzorný
Pamätáš si na svoj prvý miništrantský vzor? Väčšinou to bol asi nejaký starší miništrant, ktorý vedel, čo, kedy, ako a kde robiť. Človek by si možno povedal, že vzor miništranta má, ak vidí toho staršieho v správne navlečenom golieri či pekne opratej a vyžehlenej miništrantskej košeli, no základ je niekde inde. V srdci. Každý miništrant musí v srdci túžiť byť vzorom – pre iných miništrantov, kamarátov, spolužiakov, ale vlastne pre kohokoľvek. Veď okrem kňaza sme hneď druhí najviditeľnejší v kostole. Ak túžim byť vzorom, potom sa mi ním ľahšie bude. Budem mať motiváciu byť dobrý! Nebyť miništrantom len v kostole, ale aj všade inde. No, samozrejme, potrebujeme byť vzorní aj pri miništrovaní. Robiť veci poriadne, doťahovať veci do konca, nenechávať za sebou úlohy pre druhých, ale robiť všetko, ako mám. No len si predstavte, že by miništrant, čo má na starosti knihy, takzvaný librifér, nechal knihy niekde len tak položené. To je vzornosť, čo? Sám si nesplnil svoju úlohu, niekto druhý má po ňom robotu, aby tie knihy našiel alebo zaniesol na miesto, a často sa dokonca môže stať, že kňaz nebude mať čo hovoriť. Buďme vzorní a dôslední v tom, čo robíme.
Byť odvážny
Toto je krásna a úžasná vlastnosť, ktorá veľmi súvisí s výzvou byť vzorný. Nie je to ľahké! Ak sa ti v škole smejú, že miništruješ, určite je odvážne povedať, že sa za to nehanbíš a že máš Pána Ježiša rád. No už nie je odvahou jednu za to spolužiakom streliť. Tam je tenká hranica, treba dávať na to pozor. To je teda jedna strana mince odvahy miništranta. Nebáť sa stáť si za tým, že mám rád Ježiša a že sa miništrovania nevzdám, aj keď sa mi všetci smejú. Druhá strana mince je opäť miništrovanie a odvaha. Často máme strach, bojíme sa úlohy, ktorú nám chce niekto starší zveriť. Prvýkrát ísť vyberať alebo rozložiť kalich, mať knihy, pre starších kadidlo alebo knihy. Viete, čo vtedy od nás Pán Ježiš žiada? Odvahu! Musíme si povedať, idem do toho, mám na to a zvládnem to!
Predstavte si, že raz k nám mal prísť otec biskup a pán farár ma poprosil, aby som pomohol pani kostolníčke s prípravou dôležitých vecí, naštudoval si priebeh slávnosti a ešte aj vysvetlil miništrantom, ako to všetko zvládnuť. Nebola to zábava, dokonca skoro všetci miništranti boli starší. Vtedy si to vyžadovalo odvahu – a ja som do toho šiel. Čo ty vieš, možno raz budeš mať aj ty takúto výzvu! Neboj sa odvážne prijímať aj náročné veci!
Tento mesiac, drahý priateľ, pokús popracovať na týchto dvoch vlastnostiach – na vzornosti a odvahe! A malá bonusová úloha pred vianočným číslom: skús sa zamyslieť alebo opýtať niekoho staršieho či kňaza, čo je to identita.
Držím palce!
Foto: unsplash.com
