Home » Archives » Načo sú nám zas tento rok Vianoce?

Načo sú nám zas tento rok Vianoce?

Znovu to isté: treba upratať, mať lepšiu výzdobu a krajší stromček ako vlani (a pochváliť sa na sociálnych sieťach), vymyslieť „echtovnejšie“ koláče a darčeky. V strese robiť štedrovečerné menu, na poslednú chvíľu ešte spotení sadnúť k stolu s imidžom dokonalosti. S úsmevom rozbaliť, čo je zaviazané parádnou stuhou. Zaspievať povinné každoročné kolo kolied, ísť na polnočnú. A čakať na radosť, ktorá neprichádza. Prečo teda ešte slávime Vianoce?

Autor: Mária Kohutiarová

Znovu to isté: treba upratať, mať lepšiu výzdobu a krajší stromček ako vlani (a pochváliť sa na sociálnych sieťach), vymyslieť „echtovnejšie“ koláče a darčeky. V strese robiť štedrovečerné menu, na poslednú chvíľu ešte spotení sadnúť k stolu s imidžom dokonalosti. S úsmevom rozbaliť, čo je zaviazané parádnou stuhou. Zaspievať povinné každoročné kolo kolied, ísť na polnočnú. A čakať na radosť, ktorá neprichádza. Prečo teda ešte slávime Vianoce?

Tma, ktorá spútava život

Nie je to tak dávno – jesenné práce s traktorom na poli len pár dedín od nás priniesli do nášho sofistikovaného sveta zmenu: podoraný stĺp elektrického vedenia znamenal výpadok elektriny na dlhé hodiny. Najprv sme to brali ako vtip a zmenu všednosti – kým nezapadlo slnko. Potme, keď elektrina naskakovala na sekundy a znovu nebola, nás smiech prešiel. Vonku chladno, kúrenie závislé na elektrine nešlo. Ani varenie, ani počítač, ani mobily. A sedieť pri sviečke? Tma ako v rohu sa priam dala krájať – lebo nesvietilo ani pouličné osvetlenie, ani susedia. Všetky plány na ten večer padli. A čoskoro aj nejaká chuť niečo v ten večer čo aj pri tej sviečke urobiť. Zaľahli sme do postele veľmi skoro, v tichu, vedomí si zrazu daru svetla.  

Kým ho máme, berieme ho ako samozrejmosť. No od toho okamihu „bez“ uvažujem, ako to vnímajú tí, čo majú silné dioptrie či dokonca nevidia? Ako vedú svoj život? Čo všetko musia a čo nemôžu? Do akej miery to obmedzuje ich aktivity, sny, vnímanie, budúcnosť či už len obyčajnú každodennosť? A hlavne – čo to robí s ich „ja“, ako sa dá vysporiadať s tmou, kde nie je nádej na „naskočenie prúdu“? Nevieme si už ani predstaviť, aké to je byť v tme, a na slepú babu, keď sme mali chvíľu zaviazané oči, sa už dávno ako dospelí nehráme. No predsa náš život často vyzerá, akoby sme mali ešte stále previazané oči.  

Lebo kráčanie životom bez svetla nie je jednoduché. Horšie je, že neexistuje len táto fyzicky neriešiteľná tma bez zraku. Je tu tma, keď človek stráca nádej, zmysel života, cieľ, svoju sebahodnotu a hlavne – istotu lásky. Ako nás mení neschopnosť vidieť, rozlišovať a konať správne! Ako nás limitujú zranenia, ktoré dostávame v rodine, v okruhu priateľov či v práci! Ako rýchlo upadáme do sebaľútosti, hnevu, zúrivosti, pomsty, zákernosti, ľahostajnosti či apatie! A to iba preto, lebo „nevidíme“, čo ďalej a prečo. 

Mať zmysel nie je nezmysel

Základná otázka: „Načo vlastne žijem?“ sa ozýva v každom z nás pravidelne a vždy vtedy, keď je ťažko, ako pokušiteľská otázka protivníka Boha. A „podrazácke“ myšlienky, ktoré sa v okamihu krízy automaticky núkajú, nedávajú pozitívnu odpoveď: „Nikoho nezaujímam.“ „Nemá to zmysel, skúšam to a zas nič.“ „Nikdy si nenájdem prácu, akú hľadám.“ „Toto manželstvo bolo omyl.“ „Aj tak sa mi to nepodarí.“ „Prečo práve ja? Čo som komu urobil, aby sa toto stalo mne?“ V okamihu bolesti sa často zdá, že sa stavba nášho života rúca: všetky snahy, dlhoročná drina, pokusy o zmier, o to malé šťastíčko na každý deň sa váľajú kdesi v blate okamihov a my s nimi. Cítime sa zradení, bezcenní, nemilovaní, nepotrební, neschopní, neužitoční. Sami dobre vieme, ako málo niekedy stačí, aby naše svetlo zhaslo. A niekedy stačí, ak len zúfalo bliká – a nesvieti riadne. Je zle, ak taký okamih trvá čo len hodinu – ťažko sa z neho zbiera. A čím dlhšie, tým horšie. Zároveň s pulzom totiž v nás bijú rozum otázky: Ako ísť? Čo robiť? Čo je teraz dôležité? Na čom postaviť svoj život? Čoho sa držať? 

Nevieme to. Aspoň v ten okamih. Istoty padajú a nám neostáva veľa variantov. Dá sa hrať každodenná komédia, kde akože všetko funguje: chodím do práce, žijem so svojím manželom, deti majú čo jesť a doma je čisto. Mám nové šaty a môj manžel dostal vysnívané auto. Je opraté, chodím na jazykový kurz, stretávam sa s priateľmi, smejem sa a pijem víno. Som v nedeľu v kostole, slušne oblečený, doma navarený sviatočný obed. Hovoria o mne, že mám dobrý život, a závidia mi. A ja viem, že keby vedeli a keby videli „za oponu“, zhrozili by sa! A dá sa aj na všetko vykašlať a rezignovať aj na základnú sebahygienu. Vtedy „zaberá“ nadopovať sa niečím, čo prehluší všetky tie otázniky o zmysle a podstate, o tom, kým som a kam smerujem. Viem, že unikám sám sebe, keď idem na výkon (keď toto a toľkoto urobím; budem dobrý, keď sa toľko odmodlím, bude ma mať Boh rád) a na „spoločenský dizajn“ (všetci to tak robia, vždy sa to tak robilo… tak to musí byť dobré, aj keď to život neprináša). Srdce je v každom tom úniku úplne hluché, mimo. Je jedno, ktorý spôsob oklamania seba a iných zvolím – aj tak je vo vnútri môjho „ja“ tma. Ticho. Bolesť. Strašná samota. Smútok. Prázdne oči a príliš spoločenské reči vedia hovoriť. Aj kreslá u psychiatrov, aj nákupné košíky plné alkoholu. Rovnako ako zavretie sa do ulity, nech nik nevidí a nepočuje, aby som sa náhodou nepreriekol, neprezradil. Nech sa nik nepýta, ako sa naozaj mám. Nech sa nedíva očami, ktoré sa zaujímajú. Kalich preteká.

Iba láska

Koľko nás je takých, ktorí potrebujeme zúfalo liek, aj keď sme si často pri podobných príbehoch hovorili: „Mne sa to nemôže stať?“ Som z dobrej rodiny, robím, čo treba, správam sa slušne, nikoho som nezabil… Všetci padáme, všetkým nám zhasína či minimálne bliká svetlo na cestách. Všetci zažívame okamihy, keď je priveľa dotieravých otáznikov a primálo odpovedí (a niekedy žiadna). Akú pravdu mal pápež Ján Pavol II., keď napísal: „Človek nemôže žiť bez lásky. Človek ostáva sám sebe nepochopiteľnou bytosťou a jeho životu chýba zmysel, ak sa mu nezjaví Láska, ak sa nestretne s Láskou, ak ju nezakúsi a určitým spôsobom si ju neosvojí, ak nemá na nej živú účasť“ (Redemptoris hominis). 

Kto nikdy ešte nepocítil deficit lásky, nech sa prihlási. 

Práve preto prichádza každý rok. Aj tento. Vie, ako rýchlo zabudneme, čo dokáže urobiť láska, aby presvedčila, aby dostala znovu dôveru. Práve preto prichádza prvý. Lebo vie, že my to nedáme vykročiť k Láske, za ňou s odvahou. Práve preto leží v úbohých jasliach. Aby sme nemali zábrany sa potichu, nebadane priblížiť. Práve preto sú jeho prvé hodiny bez povšimnutia, lebo vie, čo je to zakúsiť osamelosť, neprijatie. Práve preto sa narodil v totálnej biede, mimo domova. Rozumie, akí sa cítime biedni, vyhostení z miesta, kde by sme mali byť milovaní. 

Prichádza, lebo mu ešte stále na každom z nás záleží. A znovu nás tento rok chce presvedčiť, že si hodný lásky práve taký, aký si. Práve v tom, čo prežívaš, a v tej situácii, ktorú celkom „nedávaš“. Nepotrebuje nič z vianočných trblietok, iba tvoje srdce, trblietajúce sa slzou pokánia, radosti, priznania: „Nedávam to bez teba, vraciam sa späť do tvojej lásky.“

Najkrajší vianočný darček pre teba a narodené Dieťa je, ak sa necháš znovu milovať „len tak“, lebo si. Ak znovu uveríš Láske, ktorá dáva všetkému zmysel. Ak na nej postavíš svoj život. Ak sa ona stane tvojím štartom, cestou aj cieľom.

Ako dobre, že sú aj tento rok Vianoce.

Foto: pinterest.com

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *