V decembrovej ankete o tehotenstve sme sa pýtali budúcich mamičiek tieto otázky: „Čo pre vás znamená nosiť pod srdcom dieťa?“ „Je pre vás materstvo darom?“ „Ako vnímate obdarovanie životom?“ Ich odpovede sú rôzne a plné emócií. Boh bol taký štedrý, že chcel, aby sa stali mamami, no nie vždy je to pre ne ľahké. Ale všetky sa zhodli na jednej pravde, že je to veľké požehnanie.
Martina: Čoraz viac si uvedomujem, že materstvo nie je samozrejmosť, preto ho vnímam ako jeden z najväčších darov vo svojom živote. Je pre mňa pozvaním do spolupráce s Otcom, ktorý je pôvodcom života, no zároveň nám dáva príležitosť podieľať sa na tomto stvoriteľskom diele. Rozhodli sme sa toto pozvanie prijať a vstúpiť do pre nás zatiaľ neznámeho dobrodružstva, no už teraz sa teším na to, čo do našich životov prinesie. Aj keď to nemusí byť vždy jednoduché a podľa našich predstáv, verím, že všetky dary, ktoré nám Boh dáva, sú dobré. Veľmi dobre si uvedomujem aj naše slabosti a obmedzenia, ale zároveň viem, že s Božou pomocou sa nám podarí naplniť toto naše poslanie. A práve rodičovstvo je požehnaním, ktoré nám dáva omnoho viac, ako berie.
Michaela: Pre mňa znamená materstvo požehnanie, radosť z toho, že nám Pán Boh stále verí. Dieťa je dar. Kontakt s ním a to, že ho môžem nosiť pod srdcom, je pre mňa krásny pocit, keď si uvedomujem, akí sme od seba závislí.
Mária:Nosiť dieťa je pre mňa darom a požehnaním. Najmä v dnešnej dobe, keď čoraz viac párov túži mať deti a nemá ich. Som za tento dar veľmi vďačná a materstvo je pre mňa darom.
Lucia: Nosiť dieťa pod srdcom pre mňa znamená nesmiernu fyzickú záťaž a nepohodu – kvôli niekoľkomesačným nevoľnostiam – a zároveň vďaku a radosť, že viem, že to absolvujem pre vyššie dobro. Že vďaka tomu budeme môcť mať bábätko. Ale je to náročné obdobie, ktoré by som určite nezaradila k najkrajšiemu obdobiu svojho života. Materstvo je pre mňa obrovským darom, zmyslom a naplnením.
V malom domčeku, ktorý vyzerá aj uprostred radovej zástavby ako z iného sveta, ma vítajú manželia Ľuboš (44) a Eva (43) Šarkőzyovci z Trnavy. Ich život je tiež tak trošku z iného sveta, a to nielen kvôli spôsobu bývania, skautingu, viere či počtu detí. Ich život radikálne posunulo prijatie ich najmladšej Eli, ktorá sa narodila s Downovým syndrómom a mnohými ťažkosťami. No práve ona je pre nich dvoch stálou lekciou a výzvou, ako milovať viac…
Vyzeráte veľmi zohratí: koľko rokov ste spolu?
Ľuboš: No, je to jednoduché. Mám to v pamäti, lebo sme sa brali v roku 2000. To je úplné zľahčenie pre manžela so zlou pamäťou, ale ja mám zhodou okolností dobrú pamäť na čísla. Teda tento rok budeme mať 21. výročie. Pred svadbou sme však spolu chodili šesť rokov, takže sme spolu už dvadsaťsedem rokov.
Máte za sebou kus života: Čo ostalo to pevné, stabilné aj po toľkých rokoch na Ľubošovi, na čom stojí tvoja úcta k nemu – a opačne?
Ľuboš: Ja som od Eviny pred rokmi zažil bezpodmienečné prijatie. Môžem povedať, že som vtedy uveril, že ma niekto môže mať rád takého, aký som, so všetkými mojimi chybami a slabosťami. Súviselo to aj s mojou konverziou: tým, že som bol neveriaci a moja manželka zohrala dôležitú úlohu v tom, že som začal rozmýšľať nad tým, čo znamená, že Boh je, veriť v Boha, veriť Bohu a uveriť, že Boh je láska. Toto bezpodmienečné prijatie, lásku stále cítim a veľmi ma to posilňuje. Som si istý, že mám v nej oporu, že náš vzťah je silný a zvládneme všetko, čo nás stretne.
Eva: Myslím si, že to prijatie bolo také vzájomné, aj ja som sa cítila prijatá ním. To mi chýbalo v tom čase doma a myslím si, že stále sa na to pýtam – či ma má rád takú, aj keď sa tie okolnosti života menia. A stále v ňom nachádzam pokoj a lásku. No osobitne ten pokoj – on s pokojom a pokorou vie vo mne vyvolať pocit bezpečia a istoty, že spolu všetko zvládneme. Preňho nič nie je problém, ja – naopak – robím z vecí veľké problémy, a Ľuboš dokáže vo mne upokojiť búrky, prejdeme cez to spolu. Táto istota a pokoj je vo mne pri ňom stále.
Ľuboš: Ešte si veľmi vážim obetu. Som šťastný, že môžem mať za manželku ženu, ktorá podľa mňa stelesňuje to, čo si ja predstavujem ako dobrú mamu. Ako ženu, ktorá vytvára z domu domov, ktorá nemyslí na seba, má milé srdce a vie sa vždy obetovať a vždy je blízko.
Čo je pre vás štartér, keď si poviete: Ideme ďalej napriek všetkému…?
Eva: Pre mňa je to rozhodnutie, že sme išli do manželstva spolu. Vtedy sme si sľúbili, že to dáme. Proste nepochybujem, chcem byť verná tomu rozhodnutiu! Ani sa nad tým nezamýšľam, že by som situáciu nejako inak riešila alebo s niekým iným. Ideme do života spolu v úplnej odovzdanosti alebo až odkrytosti všetkých aj negatív, ktoré máme navzájom. Prijímame sa aj s nimi a snažíme sa ich mať radi, lebo láska je o rozhodnutí. Milovať toho druhého – tak som do toho išla ja.
Ľuboš: Dokáže ma nakopnúť uvedomenie si, že každý jeden deň, každé ráno sa začína rozhodnutím milovať.
Vernosť však predpokladá, že dokážeme prejsť aj tie krajšie dni, aj tie dni, ktoré sú náročnejšie. Spomínate si na také obdobie, ktoré bola pre vás takýto kameňom skúšky vernosti?
Ľuboš: Pre mňa to bolo obdobie, keď sa nám narodila Eli. Bola to skúška viery. Mal som doma päť detí, chodil som za Evinou na Kramáre, v nemocnici na chodbe plakala, boli sme tam v objatí. Pamätám si chvíľu, keď sme tam malinkú pokrstili, lebo nám všetci hovorili, že sa nedožije ani toho, aby mohla byť operovaná. Operovali jej srdce v štyroch mesiacoch, keďže sa narodila s vrodenou srdcovou vadou, bez operácie by sa dožila vraj pol roka, ale operovať ju mohli, až keď srdiečko vyrástlo – a nikto nevedel, či sa jej vyrásť podarí… Zo začiatku, prvé mesiace, to bol boj o to, či stihne vyrásť do takej veľkosti, aby mohli s tým srdiečkom niečo urobiť, aby sa dožila tej chvíle. Vtedy sme zažili veľmi veľa zázrakov… Ten prvý, pre mňa taký hmatateľný, bol dosiahnutie váhy päť kilogramov, aby mohla ísť na operáciu, ako povedali lekári, že by to bolo ideálne. Vtedy by s tým malinkým srdiečkom – s tými pavučinkami v ňom – dokázali niečo robiť. Kúpili sme kvôli tomu digitálnu váhu a vlastne v deň hospitalizácie naozaj ukázala, že máme na gram presne päťtisíc gramov. A to bol len jeden zázrak zo sledu ďalších, no zázraky zažívame stále. Veľa sme sa modlili a veľa ľudí sa za nás modlilo aj modlí. Aj my dvaja sme sa v tom objatí so slzami očiach spolu modlili a zároveň utužovali vernosť sebe, Bohu, láske.
Na takú vernosť, jednotu… treba mať tréning. Kedy ste si ho dávali?
Eva: Trénovali sme náš vzťah, keď sme spolu chodili. Aj keď sa tomu hovorí zaľúbenosť v tom čase. Pre nás bolo toto obdobie ťažšie. Viac sme si odskákali vtedy, ešte kým sme neboli manželia, a to sme netušili, že sa obrusujeme. Aj sme sa rozišli, potom sa zase dali dokopy a prežili sme aj pred manželstvom rôzne ťažšie veci. A som za ťažké veci v našom živote vďačná, naozaj som cítila, že nás stále viac a viac spájajú. Aj keď stále mám strach z ťažkých vecí, keď mi prídu do duše myšlienky, ako to zvládneme, či to zvládneme… Stále je v človeku –tým, že si niečo prežil – strach a obava. Ale to je možno o dôvere Bohu: uveriť, že nám dá iba toľko, koľko znesiem – a najmä stále je pri mne. Ale strach o to, že by sme to neprekonali, tam nie je, skôr sa bojím toho, ako to zvládneme, ako to bude. Som taký plánovač a keď neviem, čo ma čaká… Ale uvedomujem si, že každý deň, aj s jeho ťažkosťami, sa dá Niekomu odovzdať. No ešte som sa to stále dobre nenaučila.
Iných rozdeľujú banality, vás problémy spájajú ako lepidlo. V čom je kľúč?
Ľuboš: Zažil som na vlastnej koži, že všetko, čo za niečo stojí, ma niečo stojí. Nikdy ma nič tak neposunulo ďalej ako ťažké veci. Keď zažívam úspech, tam ma moje ego nejakým spôsobom dokáže oklamať, ale v tých ťažkých chvíľach nie, tam musí ísť náš egoizmus preč. Náročný čas je pre mňa okamihom, keď sa skutočne posúvam autenticky, aby som sa stal tým, kým by som sa chcel stať, a viac sa podobal svojmu Bohu lásky.
Eva: Ja na Ľubošovi veľmi obdivujem a mňa tiež motivuje, že veci vníma ako výzvu. Vtedy, keď ja plačem a neviem, čo urobiť, je môj manžel v pohode a ubezpečuje ma, že všetko bude dobré, že sa zas niečo nové naučíme. Veľmi by som sa chcela takto naučiť prijímať ťažké veci!
V čom vás posunul príchod Eli?
Ľuboš: Uvedomujem si, že ľudia čelia aj oveľa ťažším výzvam… Ale v okamihu, ako ja riešim svoju drobnosť, nech je akákoľvek, vtedy ma nezaujímajú nejaké iné, možno horšie či ťažšie chvíle. Pre mňa je v tej chvíli práve táto najťažšia. Je to o každodennom rozhodovaní sa a, samozrejme, nedávam to každý deň… Prichytím sa často pri tom, že nevládzem, nechcem, že je to ťažké… Keď si pomyslím, že som sa s Eli už dvetisíckrát hral nejakú detskú hru,a viem, že teraz je to ten dvetisíci prvý… Našťastie, je to len dočasné, sú to len krátkodobé výpadky. Vždy sa snažím nájsť v sebe silu, aby som znovu vstal a šiel. Myslím, že život je o tom: prehrám veľa malých bitiek, veľa ráz spadnem, ale nebudem tam ležať, musím vstať a ísť ďalej. Mám veľmi ďaleko k dokonalosti, k svätosti… Ale je úžasné, že neraz, keď sa neviem naštartovať sám k iným či vo vzťahu k Bohu, keď neviem nájsť v sebe rezervy, mám pri sebe ženu – svoju manželku – alebo ľudí, ktorí mi pomôžu, aby som si zas lepšie uvedomil zmysel môjho života, priority. Sú také chvíle, keď potrebujeme reštart.
Eva: Mňa to ešte dvojnásobne učí pokore. V tom, aká som. S chybami, taká nedokonalá, a zároveň si myslím, že všetko zvládnem z vlastných síl. A toto dieťa ma pristihlo pri tomto uvedomení si, priznaní svojho skutočného ja. Každé ráno je pre mňa presne o tomto jednom rozhodnutí: „Tu som a použi si ma, Pane…“ Lebo je pre mňa ťažké plánovať pri nej nejaké veci. Eli dokáže vyčerpať sto percent môjho času, ak jej to dovolím, a je náročné vtiahnuť ju do mojich aktivít, ako som to robila pri starších deťoch. Pre mňa je naozaj veľmi náročné hľadať priority, čo je kedy dôležité. Viem, že to neviem sama odhadnúť a uznať, čo je prioritou v tej chvíli dňa. Takže sa len modlím: „Pane, daj mi rozum, aby som sa vedela dobre rozhodovať, ktorého mám kedy a ako uprednostniť, ktorá činnosť je v tejto chvíli dôležitá, aby som sa jej venovala.“ Keď boli ešte malí, bolo to jednoduchšie, mala som to pod kontrolou. Teraz, čím sú väčší a je nás viac, tým viac je to ešte väčšia výzva. Príchod Eli ma dostal na kolená v poznaní, že veci nemusím a nemám mať pod kontrolou, ako som bola zvyknutá, že v rukách to má mať On a ja som len nástrojom, no mám medzery v tom, ako to reálne uchopiť, ako milovať, ako byť dobrým človekom, matkou…
Hovorí sa, že mať doma takéto dieťatko je škola vzťahu k Bohu… je to tak aj u vás?
Ľuboš: Eli, tento náš dar, ma veľmi veľa naučila. Ja som naozaj taký neveriaci Tomáš, ešte aj birmovné meno mám také – a celý život som taký bol. Dokiaľ som nepoznal Boha, mal som problém uveriť, že existuje láska bez podmienok. Čím ďalej, tým viac mám pocit, že Eli mi bola poslaná, aby som pri nej pochopil skutočnú lásku. Ak taký obyčajný pozemský tatko dokáže tak bez podmienok, nezištne ľúbiť svoje dieťa, ako neuveriteľne môže Boh milovať mňa! Niekoľko rokov mi hovorila „ocko láska“. Počula manželku, že ma oslovuje „láska“, a roky mi tak hovorila. Bolo to také nádherné… Od nej som sa naučil, ako môžem byť milovaný – a tiež pri nej spoznávam cestu, ako milovať, hoci nedokonalo…
Eva: Uvedomovala som si svoje nedokonalosti, no Eli ma učí prijatiu a odpúšťaniu… Ona veľmi rýchlo zabúda, rýchlo odpúšťa, dokonca sa ospravedlní aj za to, čo neurobila, ak vidí niekoho smutného. Veľmi citlivo vníma, keď sú aj medzi nami hádky alebo medzi súrodencami či kdekoľvek. Nemôže v takých situáciách byť, tak veľmi citlivo a negatívne vníma nezhody. Všetko chce urovnať… Keď sa objímeme alebo si napríklad dáme pusu, tak romanticky povie: „Ach, rodičia…“ Má veľmi rada také chvíle. Keď náhodou na ňu trošku zvýšim hlas, hneď povie: „Mami, prepáč!“ aj keď neurobila nič zlé, len ja som bola možno podráždenejšia a niečo ma rýchlo vytočilo. Ale keď už sa niekedy aj rozplačem z niečoho, keď už nezvládam situáciu alebo keď som už taká, že neviem, čo urobiť, a nájdem si tichý kút, kde môžem byť sama a vyroniť nejakú tú slzu, hneď ma našla a objala ma: „Mami, ja ťa ľúbim!“ A pomojká sa… Vtedy vnímam, že aj Boh je takýto milosrdný. Nemá nás rád preto, čo robíme… Ale miluje nás preto, lebo chce. Tento obraz Boha a jeho lásky v nej vidíme a učíme sa od nej…
Keby ste teraz mali položiť ten tvoj rodinný a manželský život teraz na váhy – čoho by bolo viac: toho, čo bolí, čo ste stratili, alebo toho, čo dostávate, čo je požehnaním?
Ľuboš: Určite to, čo dostávame. Som presvedčený o tom, že vždy – akúkoľvek službu, čokoľvek sme dávali –, vždy sme dostali viac. Ono je to tak úžasne vymyslené…
Vnímate, že celú atmosféru darovania sa nasávajú aj vaše ostatné deti? Lepí sa na ne niečo?
Eva: Veríme v to, dúfame v to, modlíme sa za to, ale práve teraz to tak možno úplne nevyzerá. V tom období puberty však vnímam pozitívne, že nám deti dávajú aj negatívnu spätnú väzbu. Niekedy si poviem, že toto by som ja mame nepovedala. No na druhej strane je dobré, že máme taký otvorený vzťah, že si môžu dovoliť si všetko vyjasniť alebo niekedy aj nevyjasniť… Ale je tu priestor hovoriť. Snažíme sa ich ľúbiť takých, akí sú, aj keď niektoré veci bolia. Chcem, aby stále cítili, že tu je ich domov, môžu kedykoľvek prísť, byť milovaní. Niekedy sa nám to tak nedarí, sme nedokonalí… Tápem v tom či často pred nimi neuprednostňujem Eli, lebo niekedy nám to tak aj povedia… V tom mojom materinskom vnímaní ochraňujem toho najzraniteľnejšieho, ale uvedomujem si, že musím vedome hľadať aj čas s nimi.
Ľuboš: Určite sme urobili veľa chýb, aj naše deti si odnesú veľa zranení, čo je podľa mňa celkom prirodzené a normálne. Aj keď sme sa snažili alebo snažíme sa dať zo seba maximum, ale nie vždy sa to darí. A zároveň si myslím, že ono sa to, verím, ukáže, až keď budú dospelí. Sme v takom ťažkom medziobdobí s našimi deťmi, keď si hľadáme k sebe cestu. A myslím v dôvere, že Boh dokáže premeniť všetko zlé na dobré… Modlím sa, aby aj tie chyby, ktoré sme urobili, zranenia, ktoré majú, Boh použil na dobro v ich živote.
„Poslušnosť príkazy zachováva, láska vždy vie, kedy ich treba porušiť.“ Ľudia Boží, toto bol môj obľúbený citát, ktorým som v rámci môjho trnavského noviciátu v sladkom roku 2001 zvykol tak trošku manipulovať svojich spolunovicov, aby som v nich utíšil rozbúrené svedomie, keď sme sa napríklad neskôr odniekiaľ vracali alebo ak sme nedodržali niečo iné v dennom poriadku. Až mi raz jeden nemenovaný spolubrat Maximilián povedal „z mosta do prosta“: „Filip, ty musíš mať mega dávku lásky, lebo ty v kuse voľačo porušuješ.“
Pozor na povrchné vnímanie poslušnosti….
Hovoriť dnes o poslušnosti si vyžaduje vynaložiť oveľa viac energie. Treba pohnúť rozumom a pohnúť srdcom, aby sme v tejto téme nekĺzali po povrchu. Je zaujímavé, že mnohí zasvätení ľudia a je jedno či sú zo ženských alebo mužských reholí, zvyknú zhodne tvrdiť, že najťažšie na reálnom prežívaní zasväteného života nie je ani sľub chudoby, ani sľub čistoty, ale práve sľub poslušnosti. Už prvotní kresťania vedeli a videli a myslím, že to niekde spomína aj sv. Irenej, že otrok poslúcha zo strachu, roľník poslúcha kvôli výplate, ktorú mu mesiac čo mesiac vyplácajú. Ale jedine syn chce poslúchať z lásky. Pamätám si aké pobúrenie nastalo v našich novických kuloároch, keď nám novicmajster na tému poslušnosť povedal: „Keď ti predstavený prikáže sadiť zeleninu do riadku dole hlavou, tak ju tak budeš sadiť!“ Zdalo sa mi to vtedy od neho zbytočné lámanie vôle nás novicov a dokazovanie si sily.. Tým teda kráľovstvu Božiemu neposlúžime. Medzičasom je ale moderné sadiť kvetináče naruby a pestovať v nich rastliny dole hlavou.. Lebo všetko je možné tomu, kto verí. Ibaže každý kto vydáva nezmyselné príkazy, ktoré deformujú u podriadených obraz Boha aj obraz poslušnosti zákonu alebo poslušnosť viery, alebo poslušnosť pravde ponesie si svoju vinu a o tom som úplne presvedčený..!! Každý predstavený v tomto duchu má mať vycibrené uši na hlas poslušnosti, aby sa nikdy nezabudol pýtať, v koho záujme užíva moc, svoj úrad, svoj vplyv a kompetenciu, ktoré mu boli v plnosti času dané, dané iba do času na to nikdy netreba zabúdať..!
V letmom pohľade je to jasné ako facka. Predstavený ako ten, kto vyžaduje poslušnosť. Podriadený ako ten kto má poslúchať. Ibaže ja chcem na tomto mieste podotknúť, že keď františkáni skladajú sľuby vkladajú svoje dlane do dlaní provinciála, akoby v poslušnosti vkladali svoju vôľu do vôle Božej. Posledná veta, ktorú všetci vo večnom sľube vyslovujeme znie: „Pane daj, aby som dosiahol dokonalú lásku službe Bohu, Cirkvi a ľuďom.. “ Myslím, že tá služba sa v tom sľube dá vnímať ako istá forma poslušnosti a po takomto sľube sťaby mystickej svadbe s Kristom sa má každý z nás rozbehnúť naplno do svojho reálneho života.. A tak sa jedni stanú gvardiáni a iní zase provinciáli. A iní pešiaci možno veľmi neviditeľní, ale v tomto zmysle aj nezastupiteľní. Avšak aj tí, čo sa stanú provinciálmi aj tí, čo sa stanú gvardiánmi už neskladajú žiadny iný špeciálny sľub, ale musia si vystačiť s tým prvotným sľubom, ktorého posledná veta hovorí jasnou rečou: „Pane daj, aby som dosiahol dokonalú lásku službe Bohu, Cirkvi a ľuďom.. “ Inak povedané, poslušnosť je zvláštnym druhom ľudskej viery, ktorá pramení a má prameniť v Láske. Zdá sa teda, že keď si človek osvojí akúsi technickú poslušnosť, naučí sa možno aj trpieť za cirkev. Avšak až keď si osvojí logiku Ježišovej poslušnosti je pripravený trpieť hoci aj od cirkvi (viď Páter Pio a iní, pred ním aj po ňom).
Dialogická poslušnosť?
Už na prvé počutie sa to môže zdať ako problematické slovné spojenie. Pamätám ako sa mi raz bývalý provinciál sťažoval, keď chcel istého brata preložiť z kláštora do kláštora, ale brat nechcel ísť. Provinciál navštívil brata osobne, nabádal a vyzýval ho v mene svätej poslušnosti. Brat odpovedal “ Ach drahý provinciál, dnes tá poslušnosť nie je taká ako kedysi. Dnes treba správnosť každého Tvojho rozhodnutia najprv prediskutovať, až potom uskutočniť“. K tomu snáď už nie je čo dodať. Veď sám Ježiš vraví učeníkom: Kto vás počúva, mňa počúva.“Nechcem tu písať len o rehoľnej poslušnosti, ale o poslušnosti v cirkvi všeobecne, ktorá je hierarchická. Tu je ale zrejmé, že napriek hierarchickosti cirkvi sa všetci jej členovia majú navzájom podporovať aj povzbudzovať a ak je to nutné, aj kritizovať.. Každý nech vníma jeden druhého a učí sa od neho. Pastieri od laikov a laici od pastierov. Ale aj pastieri navzájom medzi sebou a laici navzájom medzi sebou. Takto sa poslušnosť v Cirkvi nemusí chápať ako jednosmerná, práveže je to dianie vzájomné. Lenže brat, z vyššie spomínaného dialógu s provinciálom iba neporozumel a otočil pomer hierarchickej sily. Vždy keď vidím podobný spôsob komunikácie, spomeniem si na pravdivý obraz Getsemanskej záhrady, kde diabol vstupuje do komunikácie s Evou. Vďaka tomu, si potom Eva s Adamom, začnú tvoriť selektívnu slobodu a selektívnu poslušnosť, mimo tej, do ktorej boli stvorení. Pamätám si, keď mi bolo v Hlohovci z večera do rána nariadené odísť z komunity za okolností pre mňa tak nepochopiteľných.. Veľmi ma to vtedy bolelo. Začal som sa modlievať v bočnom vchode do kostola v tichu a v tme, keď tam už nikto nebol pred obrazom Božieho milosrdenstva, tak vrúcne ako dovtedy ešte nikdy. Vedel som, že som vydaný do rúk tých, ktorí majú moc o mne rozhodnúť. Vtedy tam pred tým obrazom som prvýkrát pripustil, že hoci som reholi obetoval najkrajšie roky svojej mladosti, moja cesta nebude musieť ďalej pokračovať františkánsky, ale dôležité je, aby pokračovala kristologicky. Nešlo v tejto poslušnosti teda iba o to vykonať presun do Fiľakova , ktorý mi bol vtedy nariadený, ale prijať cez predstavených vôľu Božiu o mojom živote. (Mimochodom tých dva a pol roka vo Fiľakove patrilo k najkrajším časom môjho rehoľného života) Opakujem, ešte nikdy som sa tak nedokázal modliť vydaný na milosť a nemilosť všetkým tým dňom, ktoré ešte len mali prísť.. Tam som akoby nanovo premyslel obraz Krista v Getsemanskej záhrade, bez ktorej by nikdy neexistovalo veľkonočné ráno.. Vari to nie je tak, že Ježiš ako človek dosiahol dokonalosť práve bezvýhradnou poslušnosťou až na smrť? Ak chce v úprimnosti srdca človek všetko uskutočniť, všetko v poslušnosti vykonať, príde mu, že to čo zažíva vôbec nie je obmedzenie slobody, ale naopak jej najvyššie potvrdenie..!!
Spoločenstvo Joy, ktoré pôsobí v Šúrovciach, je spoločenstvom mladých ľudí, ktorí túžia po Bohu a osobnostnom rozvoji.
Kde spoločenstvo vzniklo a pôsobí?
Na začiatku nášho spoločenstva boli len samostatné dievčenské stretká. Neskôr sa začali stretávať aj chlapci a asi po roku sme sa spojili. Takže všetko vzniklo v Šúrovciach na fare, kde aj pokračujeme.
Čo bolo dôvodom jeho vzniku?
Túžba mladých po spoločných stretnutiach, spoločnom raste. Túžba po mieste, kam človek môže prísť taký, aký je, a kde sa hovorí o Bohu.
Kto je jeho duchovným sprievodcom?
Vždy je to kňaz, ktorý pôsobí v našej farnosti. Momentálne je to Mgr. Dobromil Zifčak, PhD.
Fotografie: Archív spoločenstva
Kto je jeho lídrom?
Lídrom je Lucia Hudcovičová.
Čo ponúka?
Spoločenstvo, radosť zo živého vzťahu s Bohom, spoločné zážitky a výlety.
Aké sú reakcie či skúsenosti členov spoločenstva zo stretávania sa?
Z reakcii ľudí môžem povedať, že najdôležitejšie, čo zažívajú ľudia v spoločenstve, je prijatie.
Akú pomoc ponúka spoločenstvo farnosti?
Momentálne sa venujeme hlavne deťom a tiež sa zapájame do farských aktivít či hráme na svätých omšiach.
Čo je špecifickou charizmou spoločenstva?
Radosť.
Má spoločenstvo svojho patróna, vzor?
Nie, ale je to dobrý nápad.
Čo je pre vaše spoločenstvo výzvou v tomto čase vo farnosti, v spoločnosti, Cirkvi?
Po dlhom čase, čo sme sa nemohli stretávať, určite potrebujeme utužiť vzťahy a hlavne duchovný rast.
Na koho sa môžu záujemcovia obrátiť?
Myslím, že na každého člena spoločenstva, ale určite na Luciu.
Otázka pre zodpovedných za spoločenstvo:
Prečo ste si vybrali službu práve v tomto spoločenstve?
Predchádzajúca líderka mala túžbu posunúť sa ďalej a dlho sme v našom spoločenstve riešili, kto to bude ďalej viesť. Boh mi každým dňom dával väčšiu túžbu a hlavne odvahu ísť do toho. A tak som tu.
Čo vám dáva táto služba a kam vás posunula?
Iný pohľad na ľudí. Vedieť prijať každého, aj keď nie je podľa mojich predstáv. Učím sa prijímať rôznorodosť medzi nami. Veľmi sa mi páči, že každý má iné srdce a túžby, že sa môžeme navzájom od seba učiť. Každý sme dobrý v niečom inom. Ľudia v našom spoločenstve ma asi najviac učia vedieť sa obetovať, trpezlivosti a otvorenosti. Pre mňa ako introverta bola otvorenosť veľmi náročná, ale vďaka ľuďom zo spoločenstva to ide lepšie.
Sú situácie aj zo služby, života v komunite, na ktoré sa nezabúda… o čom môžete svedčiť vy?
Veľmi dôležitý moment pre naše spoločenstvo bolo, keď sme prvýkrát robili Alfa kurz pre birmovancov. Všetci sme do toho išli v úplnej radosti, úprimnosti srdca, odhodlaní, ale najmä v jednote ako spoločenstvo. Bol to čas, keď sme sa každý mohli spoľahnúť na každého, všetci sme vedeli, že nie sme sami, ale že vždy za nami niekto stojí. Ešte aj ľudia z farnosti sa za nás a birmovancov modlili. Nešli sme do toho len ako spoločenstvo, ale ako celá farnosť.
V prvom diele našej rubriky Buditelia sme boli navštíviť otca Ondreja Chrvalu. Otec Ondrej bol niekoľko rokov zodpovedný za pastoráciu mladých v Trnavskej arcidiecéze, zároveň je bývalým tajomníkom Rady pre mládež a univerzity pri Konferencii biskupov Slovenska. Momentálne je farárom v Abraháme. Je jedným z koordinátorov návštevy pápeža Františka na Slovensku a zodpovedným práve za Trnavskú arcidiecézu. Prinášame vám časť podcastu, ktorý si môžete vypočuť na spotify.
Ako som spomenul, v rámci našej arcidiecézy ste zodpovedný za prípravu návštevy pápeža Františka na Slovensku. Mohli by ste v krátkosti predstaviť, ako vyzerali prípravy na príchod, čo konkrétne bolo vášou úlohou?
Je to jednoduché a zložité zároveň, pretože to bolo hlásené naozaj na poslednú chvíľu a nastal organizačný výbuch. Do toho som bola menovaný ako koordinátor za Trnavskú arcidiecézu. Najprv sa čakalo, čo bude, pretože sa veľmi, veľmi riešili najmä podmienky registrácie. Vieme o podmienke od štátu, že iba zaočkovaní. Riešilo sa mnoho vecí, nastavovalo a potom sa programoval formulár. Takže popravde mám pomerne jednoduchú úlohu na rozdiel od diecéz, kde sa odohráva prítomnosť pápeža Františka – Bratislavská, Košická diecéza, Prešovská eparchia sú v plných obrátkach a my ostatné diecézy a arcidiecézy, kde nie je prítomnosť Svätého Otca, viac-menej len navigujeme proces prihlasovania. Čiže som bol trošku pri tvorbe toho formulára. Pár minút dozadu (keď to budú čitatelia čítať, už to bude neskôr) prišla správa, že sa dá prihlasovať ako účastníci. Doteraz sa mohli prihlasovať len dobrovoľníci. Teda mojou úlohou je skôr uľahčiť prihlasovanie, aby sa o tom ľudia dozvedeli, vedieť odpovedať na ich otázky, nastaviť to tak, aby sa každý dostal k informáciám, ktoré potrebuje.
Možno je celá táto návšteva príležitosťou pre nás všetkých, aby sme lepšie spoznali pápeža Františka. Vieme, že vo svojom úrade je už ôsmy rok, táto cesta na Slovensko bude jeho 36. apoštolskou cestou. Ak by si mal pomenovať tri hlavné míľniky jeho pontifikátu, ktoré by to boli?
Myslím si, že prvým míľnikom pre mňa bolo, keď ho zvolili za Svätého Otca a na balkóne ešte predtým, než požehnal prítomných, si pokľakol a prosil o modlitbu. Viem, že som mu žehnal vtedy tam, kde som bol – v plnej aule študentov –, a všetci sme sa zaňho modlili. Celý svet sa v tú chvíľu modlil za svojho otca, ktorého v ňom získal. To bol signál toho, že ráta s ľuďmi, s ich podporou, ráta s tým, že budú aktívni, nielen pasívni prijímatelia Božích milostí, ale budú tí, čo prinášajú, vnášajú, každý vo svojom stupni a možnosti, Božiu milosť do tohto sveta.
To potom prišlo v ďalšom míľniku, ktorým bola exhortácia Evangelii gaudium (Radosť evanjelia, pozn. redakcie), o Cirkvi, ktorá má vychádzať, o Cirkvi misijnej, ktorá nie je zameraná na vlastné štruktúry, ale na to, aby bolo evanjelium ohlásené svetu – a na to potrebujeme naozaj, ako pápež hovorí, misijnú transformáciu celej Cirkvi smerom navonok. To bol ďalší veľký míľnik a potom ťažko povedať, čo boli jeho míľniky, pretože sa pustil do reformy kúrie, stal sa veľkým apoštolom Božieho milosrdenstva, možno práve rok milosrdenstva bol silným míľnikom. A teraz tiež otvára niečo nové v Cirkvi – proces synodality, aby do rozhodovania v Cirkvi boli naozaj zapojení čo najširšie všetci práve tým svojím spôsobom, akým majú byť.
Spomenul si exhortáciu Evangelii gaudium – čiže radosť evanjelia. Hovorí sa tam, ako si aj spomenul, o misijnej transformácii. Čo si môžem predstaviť pod týmto pojmom?
Archív O. CHrvala
Dá sa povedať, že niekoľko storočí dejín Cirkvi, videli sme to aj na Slovensku ešte niekoľko desaťročí dozadu, všetci v spoločnosti boli veriaci, nebolo koho oslovovať evanjeliom. Keď sa povedali misie, predstavovali sme si nejaké vzdialené ázijské, africké krajiny. Teda celá činnosť Cirkvi bola zameraná na vlastných veriacich – dovnútra.
Dnes žijeme v časoch, keď v bežnej farnosti možno dvadsať percent ľudí chodí do kostola. Zvyšných osemdesiat percent, ak aj o Bohu počulo, nemá s ním vzťah, nepozná ho, alebo pristupuje k sviatostiam veľmi laxne, ak vôbec. Pápež František hovorí, že tí, ktorí sú veriaci, sa majú stať ohlasovateľmi evanjelia pre všetkých ostatných. Keď to poviem za seba, tak ak som farárom svojej farnosti, som farárom tých dvadsiatich percent, čo chodí do kostola, alebo tých osemdesiatich, čo nechodí? Ak som farárom aj osemdesiatich percent, čo nechodí, tak dokonca, čisto matematicky, osemdesiat percent mojich energií a snahy môjho pastoračného zamerania by mali byť na ohlasovanie evanjelia a dvadsať percent na vysluhovanie sviatostí a starostlivosť o tých, čo už evanjelium poznajú.
Ako môžem ja ako laik prispieť k tomu, aby sa Cirkev stala viac misionárskou alebo evanjelizačnou?
Keď to poviem v tom drsnom pomere 20:80, čo je väčšinou realita bežných slovenských farností, tak je jasné, že jeden kňaz nemôže zvládať obiehať všetkých ľudí. A preto pápež apeluje na každého jedného veriaceho a hovorí, že už len krst – to, že som pokrstený, mi dáva poslanie ohlasovať evanjelium, ktoré som prijal. Svätý Otec hovorí o veriacich, že sa majú stať – používa na to termín zložený z dvoch slov – učeník misionár. V prvom rade učeník – ten, kto pozná Ježiša Krista, ktorý ho osobne nasleduje, pre koho je Ježiš Pánom jeho života a premieňa jeho život. Keď som učeník, tak si to nemôžem nechať pre seba, nemôžem sa o to nepodeliť, takže sa stávam učeníkom misionárom, nasledujem Krista a hovorím o ňom druhým.
Zaujímavý je však ešte jeden fakt o Františkovi. Je známy svojím sociálnym cítením, čo možno vidieť pri mnohých návštevách, keď navštevuje oblasti, kde bývajú najchudobnejší, ale taktiež je známa aj jeho podpora charitatívnych diel. V čom spočíva Františkov základný odkaz v tejto oblasti pre nás, ale aj pre celú Cirkev?
Áno, no v tomto je takým veľkým apoštolom práve tej pointy, o čom je Cirkev. Ak hovoríme o tom, že Cirkev vôbec je, jej existencia je na to, aby sa svet dozvedel, kto je Ježiš a čo pre nich spravil. Ak je tu Cirkev hlavne pre tých, ktorí o evanjeliu nepočuli, tak medzi nimi je tu zvlášť pre tých, ktorí nemajú zástancov, sú na okraji spoločnosti, ako to hovorí pápež – vylúčení, skartovaní. Tí, ktorí mocných tohto sveta nezaujímajú, ale práve preto sú v strede záujmu Božej lásky a Božieho milosrdenstva. Ak máme nasledovať nášho Boha naozaj celým svojím srdcom, nemôžeme robiť inak, ako sa skloniť k tým najbiednejším a v prvom rade im ohlásiť Božiu lásku.
Okrem tohto sociálneho rozmeru má pápež aj mnohé ďalšie témy – ekumenizmus a iné. Čo sa teba osobne dotýka z jeho učenia, z toho, čo prináša dnešnej Cirkvi?
Veľmi silná je ekologická otázka záchrany sveta a planéty, prístupu k prírode. Silný je odkaz Božieho milosrdenstva. Mňa osobne sa najviac dotýka to Božie milosrdenstvo – veľmi jasne tvrdí, že Boh je dobrý a milujúci Otec, a dáva do popredia Božiu lásku, jednak vo svojich prejavoch a jednak svojím správaním. Na druhej strane je to práve rozmer evanjelizácie, to, že zameriava Cirkev navonok. Ja som to zažil aj pri svojej práci s mladými, ktorí hovorievali, že to je pekné, že nám hovoríte o Bohu a rastieme vo viere, len keď ja pôjdem do školy, tak z tridsiatich spolužiakov sme traja veriaci a dvadsiati siedmi nie sú. Jednoducho, mladí nezažívali realitu, že všetci sme veriaci a všetci Boha poznáme a to, čo najviac potrebovali, bolo – ako mám ohlasovať? Nie ako to ja mám žiť alebo my v spoločenstve veriacich, ale ako to mám povedať tým, ktorí Ježiša nepoznajú, ktorých je okolo nás veľa. A toto presne pápež František prináša hneď vo svojej programovej exhortácii Evangelii gaudium.
K mladým sa ešte dostaneme, ale ešte predtým mi napadla otázka, keď si spomenul tie rôzne témy. Ktoré z nich môžu byť aktuálnou inšpiráciou pre dnešného Slováka?
V prvom rade vnímam, že by sme silno potrebovali počuť odkaz Božieho milosrdenstva. Často máme aj v rodinách takú tvrdosť, neprejavovanie citov, bojíme sa, čo to spraví, keď odhalíme srdce, sme uzavretí medzi sebou. Čiže otvorenosť srdca, Božie milosrdenstvo, srdečnosť, ktorú aj on ako Juhoameričan vie priniesť, bezprostrednosť, ktorá nám môže pomôcť viac sa otvoriť. Potom naozaj kontakt – veľmi otvorený a srdečný kontakt Cirkvi so svetom okolo nej. Aby to nebolo, že sme v akomsi protiklade a nebodaj zazeráme na seba a každý je nejako uzavretý v tom svojom. Ale aby sme budovali a vytvárali mosty a tvorili ako Cirkev naozajhodnotu pre spoločnosť, že budeme v spoločnosti prijímaní, hodnoverní a prínosom.
Tak nech to len znásobí naše očakávania na túto návštevu pápeža Františka. Mladí sú tiež témou pápeža Františka a často o nich hovorí ako o „Božom teraz“, sú nádejou alebo ich často spája s témami, ako sú odvaha, riskovanie či prevzatie zodpovednosti, objavenie individuálnej cesty k svätosti. Ak by si mal pomenovať nejakú výzvu pre mladých dnešnej doby, čo by bolo asi najaktuálnejšie?
Je pravda, že pápež František je prvý pápež, ktorý zvolal synodu vyslovene o mládeži a napísal prvý dokument v dejinách Cirkvi o mladých – Christus vivit (Kristus žije, pozn. redakcie). Keby som mal vybrať jedno slovo z tých všetkých, tak je to aktivita. Pozývam mladých, aby boli aktívni. Pretože mladí dnes aj pod tlakom sveta, aj sklamaných očakávaní akoby rezignujú na premenu sveta na Božie kráľovstvo. Alebo už vôbec vnášanie svojich snov do sveta – rezignujú, utiahnu sa do toho, čo pápež volá gaučová kultúra. Inak povedané, nejako pohodlne prežiť život a o nič sa nezaujímať. A práve toto Svätý Otec burcuje – nie, vstaň z toho pohodlného gauča, ty si darom, si požehnaním a keď neprinesieš do sveta to, čo cez teba Boh zjavuje, svet o niečo dôležité príde. Takže príď a prines to. Buď tým, ktorý vylieva ďalej Božie dary, ktoré dostal.
Táto rubrika sa volá BUDITELIA a práve teraz by sme mohli premostiť k tebe, keďže ty sa mladým dlhodobo venuješ a pastorácia mladých ti je blízka. Už sme spomenuli, že si bol niekoľko rokov zodpovedný za pastoráciu mladých v našej Trnavskej arcidiecéze, potom si bol tajomníkom Rady pre mládež a stále nejaký kontakt s mládežou máš. Kde sa to celé začalo? Kedy? Myslel si si už od začiatku, že bude tvojou charakteristikou práca s mladými?
Ani nie, nešiel som do seminára s týmto zameraním, ale počas bohosloveckých štúdií sme robili aj s mladými v našej farnosti tábory a tak nejako som sa v tom našiel a oslovilo ma to. A potom, keď som bol poslaný do Ríma, aby som študoval nejakú špecializáciu, som nakoniec vyštudoval pastoráciu mládeže a animátorstvo, čo je celkom neobvyklý teologický odbor, málo ľudí na Slovensku ho má. Keď som sa vrátil, tak celkom prirodzene ma otec arcibiskup menoval za koordinátora pastorácie mládeže, vtedy veľmi čerstvo vzniknutej Trnavskej arcidiecézy. Občas sa teraz po rokoch obzriem a smejem sa, koľko bolo neúspešných pokusov a vecí, čo nám nevyšli a nefungovali, lebo pastorácia mladých je o budúcnosti. To znamená, že skúšame mnohé cesty a zistíme , že niektoré sú slepé, takže bolo aj niekoľko projektov, ktoré nefungovali a nešli dobre, ale o tom je práve to hľadanie ciest. Bolo aj niekoľko projektov, ktoré boli úspešné a fungujú dodnes, alebo dlho fungovali, napríklad Diecézne centrum mládeže v Bojničkách, ktoré je stále dosť vyhľadávané. Dlho fungovala naša animátorská škola „TAŠka“, ktorá formovala nových mladých pre spoločenstvá, alebo dodnes sú stretnutia mládeže či spoločenstiev v našej diecéze.
Keďže si bol niekoľko rokov tajomníkom Rady pre mládež pri KBS, tam si mal prsty v mnohých projektoch. Môžeš nám o tom ešte krátko povedať? Stál si pri nejakých kľúčových veciach aj v tejto sfére?
Tam je dôležité nastavovať určité zázemie pre pastoráciu mládeže. Ja sám som si akoby z tej nižšej úrovne otestoval, čo by som potreboval, a keď som sa dostal na národnú úroveň, tak som sa snažil tým, čo boli v diecézach, pripravovať možnosti a veci, čo by si sami pripravovať nezvládali. Náš rytmus práce určovali najmä Svetové dni mládeže so Svätým Otcom, ktoré som zažil tri alebo štyri počas svojho fungovania. Do toho sme začali robiť Národné stretnutia mládeže, ktoré za mojich čias boli tri a myslím si, že boli veľmi úspešné a získali si aj svoje renomé. Dokonca už ďalší tím pripravuje ďalšie stretnutie mládeže.
Ty si potom z tohto odišiel práve preto, že si farárom v Abraháme, zmenila sa tvoja základná služba. V čom je to iné, ako vyzerá tvoj bežný deň? Už to asi nie sú pravidelné víkendovky alebo evanjelizácie, nejaké výjazdy a tak ďalej. Alebo?
V pastorácii mládeže to bolo veľmi veľa o jazdení, rozbitý program, niekedy víkendovky, niekedy porady, krížom-krážom. A tu je režim stabilný, každý deň svätá omša, každú nedeľu dopoludňajšie sväté omše, prvý piatok spovedanie, je to taký veľmi stabilný, pokojný režim a zároveň je to práca naozaj so všetkými. Ja som niekedy vysvetľoval, keď som bol v pastorácii mládeže, že farský kňaz je ako obvodný lekár – je pre všetkých – a ja som bol ako lekár v nemocnici, ktorý má svoju úzko zameranú ambulanciu. A teraz ma preložili za všeobecného lekára, som tu pre všetkých a snažím sa tu byť pre všetkých od najmladších po najstarších, od bližších po vzdialenejších a naozaj pre každého ponúknuť niečo, aby sa vo farnosti našiel ako doma.
Milí čitatelia. V tohtomesačnej rubrike Buditelia sa spoločne začítame do rozhovoru s otcom Máriom Bosým, farárom v Boleráze, ktorý je aktívny v projekte Misia India, Cesta domov a je to dlhoročný eRkár aj dobrovoľník na Katarínke. Inšpirujte a povzbuďte sa aj týmto príbehom. Príjemné čítanie.
Celý mesiac október je aj misijným mesiacom. Pre vás nie sú misia ani dobrovoľníctvo cudzie. Vystihujú vás tieto témy?
Dá sa povedať, že je to platí v dvoch rovinách – v osobnej a pracovnej. V osobnej rovine sa to začalo už dávnejšie, bolo to asi rok 2010/2011. V tom čase som sa už potreboval niekde v živote pohnúť. Vtedy som bol farárom v Dechticiach. Stavala sa tam fara a všetko bolo tak, ako som si predstavoval. Ako som povedal, tak sa to aj spravilo. Kde mala byť priečka, bola priečka, nábytok, všetko tam, kde malo byť. Vtedy som až tak vnútorne zneistel, akoby som tam bol príliš „zabetónovaný“ a vyslovene som túžil nejakým spôsobom sa nájsť, zachovať si slobodu a objaviť niečo, kde nebudem len sedieť na zadku, ale pohnem sa ďalej – v osobnom živote aj v tom pracovnom. Vtedy som našiel ponuku projektu Misia India. Je to jezuitský dobrovoľnícky projekt, tak som sa doň prihlásil. Bol som súčasťou tímu, ktorý išiel v lete roku 2011 do Indie na misie. Toto je rovina osobná, no pokračovalo a pokračuje sa ďalej. Druhá rovina je, že ma potom otec arcibiskup oslovil, či by som nevzal pozíciu diecézneho koordinátora, aby som sa stal riaditeľom pre misijné diela. Takže som momentálne aj v tomto rozmere.
Začal by som vaším misijným rozmerom – v roku ste boli 2018 na misiách v indickom Manwi. Prečo sa katolícky kňaz vyberie na misie do vzdialenej Indie?
Keď sa na to pozerám spätne, dá sa veľa hovoriť o tom, čo tam človek získa. Hoci tam ide s tým, že tam chce niečo priniesť a pomáhať, ako aj ja, opak je pravdou. Ale to, čo som povedal, bola moja vnútorná túžba uchovať si slobodu a to, k čomu je na misii každý pozvaný. O tom sú aj aktuálne slová pápeža Františka, aby sme vyšli z kostolov, vyšli zo sakristií, nesedeli doma, ale šli niekam, pretože k tomu sme aj pozvaní.
Ako konkrétne vyzerala vaša služba v Indii? Čo ste tam robili?
Vyvíjalo sa to postupne. V roku 2008, keď tam bola prvá skupina dobrovoľníkov zo Slovenska, sa začali manuálne práce. Vykopávali sa základy na internát. My sme v tomto pokračovali v roku 2011, keď sme tam prišli, bolo to premiestňovanie kameňov a dokončovanie stavby, ktorú začali títo dobrovoľníci v roku 2008. Na konci sa tento internát otváral pre učiteľky a staršie žiačky. Toto bola naša práca v tom čase. Postupne vznikla túžba, že nechceme prísť len na mesiac a niečo manuálne urobiť na tom mieste – prenášať kamene z jednej kopy na druhú a na druhý deň, ako to funguje v Indii, preniesť z tej druhej kopy na tretiu. Chceli sme pomôcť ľudom aj inak. Vtedy vznikla vízia, že chceme pomáhať, a teda podporovať tieto deti vo vzdelávaní.
Mali ste aj nejaký čas na aklimatizáciu, alebo ste boli hodení priamo in medias res, že prídem do Indie a už hneď odo mňa niečo chcú? Či tam bol nejaký proces, keď ste sa mohli nejako pripraviť, stotožniť sa s tým celým?
Keďže jezuiti s tým už mali skúsenosť, keď tam boli v roku 2008, tak nás pripravovali. Dokonca to bolo tu, na Slovensku. Pre našu skupinu prišiel jeden Ind, jezuita, porozprávať o svojej skúsenosti. Dobrovoľníci, ktorí tam boli pred nami v spomínanom roku 2008, nám rozprávali, čo zažili. Naozaj, príprava bola o tom, že nám povedali, že je tam veľa komárov. A tak sme nakúpili všetko možné proti komárom. Mali sme takúto prípravu, vedeli sme približne, do čoho ideme. Dokonca poviem, že sme boli viac naladení na to, že to, čo nás tam čaká, bude naozaj veľmi, veľmi zlé. Až tak, že keď sme prišli, prvé dni sme reptali, že sa tam máme až príliš dobre. Každý má svoju posteľ, tečie nám voda, ani komárov tu nie je veľa a podobne. Išli sme do niečoho, o čom sme mali svedectvo. Zažili sme, že to je niečo lepšie. Myslím si, že toto je tak krásne vidieť u ľudí, ktorí boli na tomto projekte viackrát. Vidieť, že to, čo sa tam dialo pred desiatimi rokmi, je dnes úplne niekde inde. Je to v úplne inej rovine, ako tam ľudia, teda nielen deti v škole, ale aj okolie rastú, že to má zmysel a menia sa životy ľudí, posúvajú sa dopredu. Ľudia žijú vo väčšej slobode, už to nie je život, kde sú horší ako zvieratá. Stále máme túžbu posúvať sa ďalej – a aj to robíme. Už nie sme len v jednom projekte, ale máme ich viacero. Ideme do miest, kde je situácia stále veľmi, veľmi zlá, a posúvame sa ďalej.
Máte nejaký zážitok alebo moment, ktorý sa vás na misiách osobne dotkol tak, že si to pamätáte dodnes, alebo emóciu, ktorú ste tam zažili a pamätáte si ju?
Je toho mnoho, čo človek na misiách zažije. Tým, že sme vtedy fungovali v areáli školy – a je to škola, ktorú vedú domorodí otcovia jezuiti, čiže Indovia –, je tam veľa detí. Naša činnosť spočívala v tom, že doobeda sa pracovalo manuálne a poobede to bolo o pripravení nejakých hier pre deti, venovaní sa im a pomáhaní s učením, čo bola naša činnosť. Na našom internáte, ktorý sme mali na starosti, sme mali mnoho detí. Medzi nimi však bolo jedno smutné dievča. Bolo vidieť, že nemá radosť zo života, opýtal som sa teda, čo sa deje. Nevedia dobre po anglicky, a tak tam bola veľká jazyková bariéra. Vyšlo z toho, že za ostatnými deťmi z internátu chodia rodičia – za niektorými pravidelne týždenne, mesačne. Za touto jednou rodičia nechodia. Tak som poprosil Erika, ktorý vtedy viedol misiu, aby sme šli navštíviť jej rodinu u nich doma. Zistili sme, že realita je taká, že bývajú naozaj veľmi ďaleko od daného internátu aj školy. Hodinu sme cestovali džípom a stále sme k nim domov neprišli, tak sme sa otočili. Na druhý pokus sme sa tam dostali. Toto bola realita. Potom som začal podporovať vzdelávanie tohto dieťaťa. Dnes sme v kontakte cez sociálne siete. Je z nej už dospelá žena, manželka a dokonca v septembri očakáva narodenie dieťaťa. (pozn. redakcie: rozhovor bol nahrávaný 13. 9. 2021) S radosťou pociťujem silný zážitok, na ktorý nezabudnem, že vidím, ako sa posúval jej život a mohol som mať na tom účasť práve cez podporu jej vzdelávania alebo potom aj vzdelávania jej súrodencov.
Naposledy ste boli v Indii pred troma rokmi. Zmenilo vás to v niečom, keď sa pozriete spätne na tie roky? Vrátili ste sa iný, ako keď ste odchádzali na misiu?
Ja verím, že India zmení každého. Samozrejme, pokiaľ človek nejde do rezortu niekde na pláž, ale ide do reálneho života – tam, kde oni žijú. Tam, kde pôsobíme my, v štáte Karnataka, je situácia naozaj veľmi zlá. Mal som jednu skúsenosť, keď tam prišiel Ind z Pune, čo je asi dvanásť hodín vlakom odtiaľ. Stále to bol Ind, mladý chalan, no keď prišiel, neveril, že je v Indii. Preňho to bol cudzí svet – rovnako ako pre nás. Keď sa človek odtiaľ vráti, tak si zrazu uvedomuje, že veci, ktoré sú u nás samozrejmé – napríklad, že funguje celý deň elektrika a tečie nám voda z kohútika vnútri domu, a dokonca je pitná –, nie sú samozrejmosťou pre milióny ľudí na svete. V tom to bola veľká skúsenosť. Už tri roky som tam nebol, pretože je pandémia. Chystali sme ďalšiu skupinu dobrovoľníkov, no, žiaľ, sa to celé zastavilo. Verím, že snáď sa podarí na budúci rok. Avšak aj keď tu boli v tomto čase zatvorené kostoly, moje prežívanie svätých omší bolo trošku iné. To, že bolo nariadenie nepodávať si ruky, nebolo pre mňa nič neobvyklé, pretože nielen v Indii, ale, samozrejme, aj v iných častiach sveta je normálne, že si nepodávame ruky na znak pokoja, ale zdravíme sa pozdravom „namasté“ – len sa ukloniť, vzdať druhému úctu, spojiť ruku, toto je normálna vec. V tom som nemal problém. Ani v tom, že som svätú omšu slúžil sám, keď boli zatvorené kostoly. Fungoval som v Indii desať mesiacov ako zamestnanec na Vysokej škole sv. Alžbety. Počas týždňa, keď boli omše s deťmi, boli v angličtine. V nedeľu, keď mali svoju omšu lokálnom jazyku, som mal omšu len ja, respektíve, ak tam boli nejakí Slováci – lekár alebo druhý logista –, tak sme boli len dvaja v kaplnke. Pre mňa to bola normálna súčasť života. Čiže mi nebolo zvláštne, keď v kostole nikto nebol.
Už sme viackrát spomenuli projekt Misia India, mohli by ste ho v krátkosti predstaviť? O čo ide, môže byť tento projekt užitočný aj pre mňa na Slovensku?
Jezuiti majú svoj dobrovoľnícky projekt „Magis“, ale v rámci tohto je to niečo špecifické, živé. Tento projekt chce ponúknuť mladým ľuďom skúsenosť. Skúsenosť života, ktorý je trochu iný ako ten u nás, na Slovensku. Skúsenosť dobrovoľníctva, ktorá mení človeka a jeho pohľad na svet. Či už žije na Slovensku, alebo povie, že ide do Indie. V dobrovoľníctve vždy zažije niečo, čo ho obohatí. Hoci človek ide zakaždým na misie s tým, že on ide pomáhať a meniť svet, zažíva tam úplne opačnú skúsenosť. Uvedomuje si, že on je ten, ktorý sa mení, ktorý je obohatený, ktorý dostal, ktorý odchádza z misijnej dobrovoľníckej skúsenosti ako ten, ktorý načerpal a niečo získal. Čiže toto je niečo, čo je fajn, a pozývam k tomu nielen mladých, aby boli tými, ktorí vychádzajú zo seba a idú pomôcť, nepozerajú sa len na svoj piesoček. Či je to možno suseda vedľa, ktorá potrebuje s niečím pomôcť, alebo je to človek niekde v Indii či v Afrike, v princípe je to to isté. Dôležité je začať.
Správne predpokladám, že keby mal niekto záujem o viac informácií, tak na webovej stránke Misia India niečo určite nájde?
Áno, nájde. Fungujeme na Instagrame alebo aj na Facebooku Vždy je to aktuálne vtedy, keď sa chystá ďalšia skupina do Indie. Kvôli situácii, ktorá je teraz vo svete, sme v roku 2019 museli zrušiť skupinu, hoci už boli vybraní ľudia. Žiaľ, sme v takejto situácii. Verím, že sa to zlepší a znovu začneme, pretože aj pre nás je to niečo, čo sa snažíme robiť pre ľudí, ktorí pomáhajú zo Slovenska v Indii. Chceme im priniesť skúsenosť, že je to niečo reálne, že tam sú deti, ktoré podporujeme vo vzdelaní, reálne rodiny, reálna chudoba. Toto je možné tým, že im neukážeme len nejaké fotky, ale majú možnosť oni sami prísť na miesto, stretnúť sa s tými ľuďmi, ktorých podporujú, a zažiť skúsenosť, ktorá tam je.
Archív MB
Momentálne ste farárom v Boleráze. Ako vyzerá vaša misia, respektíve služba dnes vo farnosti?
Toto je otázka, ktorá ide na telo. Skúsenosť je taká, že každá dedina a mesto sú iné. Človek by mohol porovnávať, že tam predtým to bolo lepšie, teraz je to horšie, teraz sú ľudia takýto a tam sú zase iní ľudia, viac otvorení. Možno práve táto skúsenosť kňazovi vie pomôcť pozerať na každého človeka ako na toho, ktorý potrebuje počuť radostnú zvesť evanjelia. Nielen tí ľudia, ktorí prídu do kostola, ale všetci. Toto je pre mňa motivácia, prečo ísť do školy a učiť. Aj keď je to ťažké a človek príde odtiaľ „ohučaný“, ale predsa vnímam to, že je to niečo, čo má zmysel. Byť v kontakte s deťmi a mladými. Vedieť im ponúknuť trošku niečo iné ako len nejaké definície, vierouky, mravouky. Byť s nimi, lebo toto je zmysel misií a dobrovoľníctva. Prežívať život s nimi, nebyť len tým, ktorý tam prinesie a vysype nejaké množstvo sladkostí alebo postaví čističku na vodu, ale byť s nimi a prežívam život s nimi, teda viem, čím tí ľudia žijú. Toto je to, čo teraz vo svojej farnosti vnímam aj ja. V tomto mi misie trochu pomohli – inak sa pozerať na veci.
Máte miesta, kde by ste sa ešte chceli dostať v zahraničí? Keď sa otvoria hranice a možnosti, kam by ste šli?
To, čo mám naplánované, je určite India. Verím, že najbližšie sa podarí niekedy budúci rok. Niečo sme tam pocestovali, ale stále je veľa miest, kde som nebol. Ako hovorím, väčšinou ideme niekam ako skupina dobrovoľníkov alebo známych. Toto je určite také miesto, kde áno. Mám skúsenosť, že Bali bolo pekné, svet je pekný. Určite aj severské krajiny, tam sa mi ešte nepodarilo byť. Je stále veľa čo objavovať, len keby bola dovolenka. My kňazi to máme v tomto obmedzené, že od nedele po nedeľu sa dá, ale v nedeľu treba byť doma. Zohnať zastupovanie na nedeľu, to je niečo vo hviezdach, náročné.
Ak by ste si mali predstaviť svoju rolu buditeľa, ktorým určite ste, či už na misiách, alebo vo farnosti, ako by znel váš odkaz pre súčasnú generáciu, pre ľudí? Čo by ste im chceli povedať?
Moje heslo je, že by som zrušil ráno. (smiech) Aby človek otvoril oči, aby sa nepozeral len na to, čo má doma, čím si žije on, ale keď vidí aj svoje širšie okolie – čím žijú, alebo nežijú ľudia okolo neho. Myslím si, že to je to, čo by nás malo zobudiť. Moja osobná skúsenosť, keď vidím deti v škole, ich svedectvá, to, ako to nefunguje v ich rodinách, to je niečo, čo ma budí v tom, aby som robil niečo viac pre nich a pre ich rodičov – ponúknuť im niečo viac, ako len odslúžiť omšu. Lebo toto je niečo, kde oni neprídu. Človek sa potrebuje zobudiť a vyjsť zo seba. Toto je podľa mňa to, čo potrebuje dnešný svet. Pozerám sa okolo seba a myslím si, že tieto veci ma vedia jednoducho naštartovať a zobudiť.
Trnavská arcidiecéza vydáva v spolupráci s občianskym združením Lifestarter od septembra 2021 duchovno-spoločenský časopis s názvom Moja Trnavská arcidiecéza. Veriaci ho môžu nájsť každú druhú nedeľu v mesiaci vo farskom kostole po celej Trnavskej arcidiecéze. Novembrové číslo vychádza 14. novembra 2021. Časopis sa venuje rôznym témam, informuje o dianí v arcidiecéze, poskytuje rubriky na zamyslenie, povzbudenie, inšpirovanie, zverejňuje oznamy o svätých omšiach a rôznych podujatiach, pozvánky, atď. Novembrové číslo ponúka poriadnu nádielku jesenného čítania. Jeho témou je Poslušnosť, ktorá prináša požehnanie. Inšpiratívna rubrika Buditelia odhaľuje príbeh podnikateľa Petra Cáka. Kompletný rozhovor je tiež dostupný ako podcast v aplikácii Spotify. Z kultúrnej stránky prináša recenziu na knihu Podeľme sa s múdrosťou, ktorá nabáda aj slovami pápeža Františka, aby ľudia nezabúdali na staršiu generáciu a na všetko, čo môže povedať a ako môže pomôcť. Recenzia Do you believe? (Veríš?) odhaľuje nádherný film s hlbokými myšlienkami a zamysleniami. V rubrike Téma sa vždy detailne rozoberá téma čísla, čo je teda Poslušnosť. Prináša hlboké zamyslenie a náhľad do významu tohto slova. Dobré dielo ponúka priblíženie občianskeho zduženia Dobroprajnosť v Galante. Deti si tiež prídu na svoje s príbehom o púštiach. V každom čísle býva súťaž o knihu, i v tomto je súťaž o Podeľme sa s múdrosťou. Rubrika Kresťan v spoločnosti predstavuje vždy inšpiratívneho človeka, ktorý rozpráva svoj životný príbeh. V novembrovom čísle sa predstaví starosta obce Cífer Maroš Sagan. Zamyslenia k evanjeliu z druhej novembrovej nedele sú písané očami kňaza i laika. Na výlet sa dá vybrať napríklad na Havraniu skalu do Smoleníc, čo odporúča rubrika Tip na výlet. Je tu predstavené aj spoločenstvo Joy v Šúrovciach a jeho účastníci. Príbehy svätých sú častokrát plné inšpirácie a Svätý Albert Veľký nie je výnimkou. Poslednou rubrikou je Farnosť, ktorá približuje Hurbanovo a jej veriacich. Aj samotní čitatelia sa môžu zapájať do tvorenia časopisu, posielať svoje nápady, postrehy a tiež sa môžu zapojiť do súťaže. Alebo aj do veľa rubrík ako napríklad Kresťan v spoločnosti, Buditelia, či ponúknuť tip na Farnosť alebo Dobré dielo.
Ak čítaš tieto riadky, možno to zatiaľ považuješ za akúsi náhodu spojenú so zvedavosťou. Možno máš už aj myšlienku otočiť stránku a hľadať niečo zaujímavejšie. Ja si však osobne myslím, že ak si začal čítať tieto riadky, je to práve preto, že ťa sem niečo pritiahlo. Predsa len ťa asi niečo na tejto rubrike pre mladých láka. Možno sám zatiaľ nevieš čo, možno to bude niečo, čo si nečakal. Asi sa stane, že to bude aj niečo, čo som nečakal ani ja, že niekoho osloví. Avšak verím, že aj práve teba tu niečo osloví.
Sám dobre vieš, že je to už viac ako rok, skoro dva, čo tu medzi nami zúri akási choroba. Nič dobré to nie je, to vieš, hoci si to možno nezažil na vlastnej koži. Tento vírus však so sebou priniesol do našich životov čosi viac ako kašeľ, horúčky, slabosť, stratu chuti a ďalšie príznaky. Áno, priniesol aj lockdown, obmedzené stretávanie sa, sťaženú, možno zľahčenú školu a mnoho ďalšieho. To však stále nie je všetko, vidíš to aj ty? Vnímaš to tak, ako ja? Táto choroba priniesla ešte niečo horšie. Dovolil som si to nazvať požieračom mladosti. Nie je to nič, čo by sme mohli nájsť fyzicky. Je to niečo, čo cítime všade okolo nás.
Určite aj ty sám vnímaš, ako veľa príležitostí ti táto choroba zobrala. Čo všetko ti ukradla a už nikdy nevráti. Ako veľa si toho plánoval a chcel urobiť, no nakoniec to nevyšlo. Čo všetko úžasné si mal rozpracované a spadlo to ako domček z kariet jedným kýchnutím? Aj mne sa to stalo, o to sa neboj. Som mladý a táto choroba ma taktiež pripravila o mnohé nápady a idey. Tiež som mal pocit, akoby som prišiel o posledné šance užiť si mladosť. Chcel som však nájsť cestu. Cestou však nikdy nebolo vzdať sa, hoci aj ja som to mal neraz chuť urobiť.
Začal som hľadať iný spôsob, ako si užiť čas svojej mladosti. Už to nemohol byť síce čas s priateľmi na výletoch a akciách. Nemohli to byť ani rôzne projekty, zábavy, športovanie, venovanie sa záľubám, všetko, čo som dovtedy mal, som stratil. Riešenie som mal však pred očami. To, čo som mal rád a stále mám, som len trochu otočil – a zrazu to bolo možné. Využil som svoje schopnosti a vlastnosti, ktoré mám. Začal som to využívať na pomoc druhým, na to, čo mohlo robiť mne aj iným radosť. Založil som si stránku so zamysleniami, robil som nákupy pre seniorov a taktiež som sa snažil byť blízko tým, čo sa mali ťažko.
Preto, drahí mladí, skúsme zabudnúť na to, že pandémia nám zobrala najlepšie roky mladosti a už sa nám nevrátia. Skús sa na to pozrieť ako na príležitosť spraviť niečo viac, ako si si myslel, že na to máš. Skús urobiť viac, ako pokladáš za možné vo svojom živote. Skús urobiť viac, ako sa od teba čaká. Čo na to potrebuješ? Len to, čo vieš a máš rád. Nič viac. Len to správne použi.
Preto ti tu dnes, na tomto mieste, v tomto čase, keď to čítaš, prajem, aby si to dokázal – nedať požieračovi zožrať ti celú mladosť. Ja viem, že ty na to máš a zvládneš to. A modlím sa za teba.
Naše spoločenstvo – Združenie mariánskej mládeže (ZMM) – je výnimočné práve v tom, že našou zakladateľkou je sama Panna Mária. Stalo sa to v roku 1830 na Rue de Bac v Paríži. Tam Panna Mária povedala svätej sestre Kataríne Labouré, vincentke, že si želá, aby vzniklo združenie detí a mladých, ktorí budú pod jej ochranou. Okrem toho jej dala dôležitý symbol: zázračnú medailu. Neskôr – v roku 1847 – bolo schválené pápežom Piom IX.
Aktuálne je ZMM na Slovensku súčasťou medzinárodného spoločenstva Mariánsko-vincentskej mládeže (Juventud Mariana Vincenciana (JMV)), pôsobiaceho v šesťdesiatich piatich krajinách sveta so sídlom v Madride.
Čo bolo dôvodom jeho vzniku?
V Trnave sa mariánska (ako hovorovo voláme ZMM) začala formovať postupne. Začali sme s deťmi, ktoré bolo treba strážiť, zatiaľ čo ich rodičia mali stretko. Postupne sme cítili potrebu tráviť s deťmi čas zmysluplnejšie a začali sme im robiť program, niečo na štýl detských stretiek. A keď sa toto stretko uchytilo a začali sme sa rozrastať, vznikla posledná potreba – niekam patriť. No a práve v tom čase sme sa „náhodou“ zoznámili so ZMM.
Kto je duchovným sprievodcom ZMM?
Fb: ZMM Trnava
Kňazi z Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul (vincentíni) a sestry zo Spoločnosti dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul (vincentky). Na Slovensku nás sprevádza vždy konkrétny kňaz (národný direktor) a sestra (sestra koordinátorka) z tejto spoločnosti, ktorí sa striedajú každé tri roky. Aktuálne je to sr. Karitas a o. Ondrej.
Kto je jeho lídrom?
V rámci Trnavy je to momentálne Viktória Sásiková. Predseda ZMM v rámci Slovenska je Ing. Milan Kováč a medzinárodná prezidentka ZMM je Patricia Roppa z Peru.
Čo ponúka?
Združenie je spoločenstvo: 1. cirkevné, 2. laické, 3. mariánske a 4. vincentské.
1. Usilujeme sa spolupracovať s Cirkvou a farnosťou.
2. Pomáhame mladým vnútorne rásť a prehlbovať vieru v ich osobných životoch.
3. Vedieme ich k nasledovaniu Panny Márie.
4. Formujeme mladých k službe tým najchudobnejším podľa vzoru sv. Vincenta de Paul.
Aké sú reakcie či skúsenosti členov spoločenstva zo stretávania sa?
Vystihuje to jedno slovo: RADOSŤ. Toto je to, čo druhých vždy prekvapí, keď po prvýkrát zavítajú do nášho spoločenstva alebo na nejakú našu akciu. Sú prekvapení jednak zo zápalu našich mladých pre spoločenstvo a taktiež z radosti, ktorá vyžaruje z každého jedného člena združenia.
Vedie nás radosť tak, ako našu matku Máriu, ktorá ju vyjadrila slovami: „Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi.“
Akú pomoc ponúka spoločenstvo farnosti?
Ponúkame spoločenstvo na stretkách aj na táboroch a konkrétnu pomoc. Pomáhame napríklad realizovať zbierku Boj proti hladu, ktorá podporuje zahraničné misie, ale sme nápomocní aj pri iných aktivitách, ktoré organizuje miestne farské spoločenstvo. Slúžime ako dobrovoľníci napríklad na karnevale, Dni rodiny a tak ďalej…
Čo je špecifickou charizmou spoločenstva?
Podľa príkladu Panny Márie nasledujeme Krista a cez zasvätenie zverujeme svoj život Panne Márii. Kráčame s Máriou za Kristom a snažíme sa napodobňovať jej čnosti – pokoru, poslušnosť, lásku a čistotu.
Má spoločenstvo svojho patróna či vzor?
Jednoznačne je naším vzorom sama Panna Mária. Patrónmi nášho spoločenstva sú svätá Katarína Labouré, svätý Vincent de Paul a svätá Lujza de Marillac.
Čo je pre vaše spoločenstvo výzvou v tomto čase vo farnosti, v spoločnosti, v Cirkvi?
Neuzatvárať sa. Časom sa, prirodzene, tvoria skupinky, v ktorých si mladí vytvoria pevné priateľstvá, čo je pekné, ale zároveň je potom pre nich ťažké prijať niekoho zvonku. Snažíme sa teda našich mladých viesť k otvorenosti pre každého, aj keď to možno trošku naruší „intimitu“ spoločenstva.
Na koho sa môžu záujemcovia obrátiť?
Všeobecne nás môžete kontaktovať pomocou e-mailu: zmm@zmm.sk. Ak máte záujem konkrétne o naše ZMM v Trnave, stačí napísať rovno na mail: zmmtrnava@gmail.com. Viac informácií nájdete aj na našej webstránke www.zmm.sk alebo na Facebooku Združenie mariánskej mládeže Trnava.
Otázka pre zodpovedných za spoločenstvo:
Prečo ste si vybrali službu práve v tomto spoločenstve?
Moje srdce patrí tomuto spoločenstvu, a to najmä vďaka jeho zakladateľke – samotnej Panne Márii. Charizma ZMM je upriamená na Krista skrz Pannu Máriu a ako hovorí svätý Ján Pavol II.: „Mária je cesta, ktorá vedie ku Kristovi.“
Nie je pre mňa nič krajšie, ako viesť deti a mladých k úcte a láske k našej nebeskej Matke Márii, ktorá je našou istou cestou do Božieho kráľovstva.
Volám sa Mário Jančovič a pochádzam z dedinky Veselé, neďaleko Piešťan. Chcel by som sa s vami podeliť o svoju misijnú skúsenosť, ktorá – s väčšími či menšími prestávkami – trvala šesť rokov. Veľmi rád spoznávam cudzie kultúry a taktiež rád pomáham. Toto je moja častá odpoveď tým, ktorí sa ma pýtajú na motív pôsobenia v krajinách tretieho či štvrtého sveta. Moja absolútne prvá misijná skúsenosť bola spätá s kresťanskou organizáciou eRko, ktorá každoročne vysiela niekoľkých dobrovoľníkov do Afriky. Takto som sa na pár mesiacov dostal do východnej Afriky, konkrétne do Kene a jej hlavného mesta Nairobi. Vtedy som zažíval pomerne veľký kultúrny šok, keďže africký spôsob života je na míle vzdialený tomu nášmu európskemu.
Počas prvých mesiacov som, okrem nasávania všetkého nového a neustáleho čudovania sa nad (ne)fungovaním systému, prežíval svoje dni s deťmi – tými žijúcimi na uliciach a perifériách hlavného mesta. Niektoré štatistiky uvádzajú až 30 000 detí, ktoré takto, žiaľ, musia tráviť svoje detstvo, fetujúc lepidlo, kradnúc jedlo či prespávajúc v kartónových škatuliach niekde na smetisku. Práve toto bola cieľová skupina, ktorá mala možnosť chodiť ku nám do centra, kde za asistencie dobrovoľníkov mali tieto „street children“ (deti ulice) aspoň na chvíľu pocit normálne fungujúcej ľudskej bytosti. Sprcha, jedlo, lekárske vyšetrenia, ale aj rôzne aktivity zamerané na rozvoj zručností boli súčasťou nášho centra. Napríklad sme sa s deťmi učili šiť topánky či futbalové lopty. Maľovať obrázky či počítať spolu matematiku. V neposlednom rade to bol spoločný futbal, ktorý najmä chalani milovali. Prekvapilo ma, keď chalani pred začiatkom futbalového zápasu zobuli jednu zo svojich topánok a odložili si ju pod strom. Na moju otázku, prečo tak urobili, mi odpovedali, že takýmto spôsobom vedia tej topánke predĺžiť život. Situácií ako táto bolo počas tých rokov neúrekom a ja som si neustále uvedomoval, aká formácia to pre mňa je. Obrovským problémom detí na ulici je fetovanie lepidla, prostredníctvom ktorého sú schopné zabúdať na ťažkú realitu, ktorej na ulici musia dennodenne čeliť. Dievčatá už od útleho veku predávajú svoje telá cudzím mužom – jediným dôvodom takéhoto konania je prežitie. Rodičia, ktorí radšej pošlú svoje dieťa na ulicu len preto, lebo ho nemajú ako uživiť. Malí školáci, ktorí predávajú balíčky s orieškami cez prázdniny či víkendy po uliciach, aby si vedeli kúpiť uniformu alebo rôzne pomôcky do školy. Ignorujúci a najmä bohatí politickí predstavitelia krajiny, pre ktorých bolo najmenšou starosťou nehľadieť len na svoje záujmy. Aj toto je Afrika.
Postupne som začal spolupracovať s Vysokou školu sv. Alžbety a pánom profesorom Krčmérym, ktorý spravuje viacero projektov v rôznych častiach sveta. S jeho pomocou sa nám v Nairobi podarilo založiť tri detské domovy – ako pre dievčatá, tak aj pre chlapcov. Samotným zážitkom bolo zbieranie týchto detí po uliciach Nairobi, kde sú často zneužívané na prácu najrôznejšieho druhu. Taktiež sa nám podarilo rozbehnúť malnutričné centrá pre podvyživené deti žijúce v slumoch (štvrtiach chudoby) či knižnicu pre školopovinné deti. Samostatnou kapitolou bola klinika pre chudobných, do ktorej sa aktívne zapájali aj slovenskí lekári. Každý jeden deň som bol opäť a opäť fascinovaný situáciami, ktoré by v Európe nefungovali za žiadnych okolností, ale v Afrike boli bežnou vecou. Napríklad to boli neosvetlené autá jazdiace v noci či autá jazdiace bez čelného skla, traktor jazdiaci len na troch kolesách…
Bol a som vďačný za každú jednu skúsenosť, ktorej sa mi na africkom kontinente dostalo. Človek akosi mimovoľne začne prehodnocovať svoj rebríček hodnôt a uvedomí si, ako málo toho v živote vlastne potrebuje. A ešte jedna vec, začal som si oveľa viac vážiť veci, ktoré mám. Teplá voda, elektrina alebo taká chladnička vôbec nie sú štandardom. O jednom teplom jedle denne ani nehovoriac.
Ako plynul čas, mal som možnosť navštíviť a pôsobiť aj v iných rozvojových krajinách, ako napríklad Uganda, Rwanda, Južný Sudán či Lesotho. Všade sme sa snažili ľuďom zmierňovať ich ťažké životné rozpoloženie. Za všetky by som spomenul Rwandu a kliniku nachádzajúcu sa vysoko v horách, ktorá bola jediným zdravotníckym zariadením široko-ďaleko.
Ďalšou kapitolou je nádherná africká príroda, kde sme s obľubou chodili cez víkendy a čerpali energiu do ďalších dní. Aj tu som si uvedomoval to bohatstvo, ktorým Boh – okrem iného – obdaroval africký kontinent. Nie zriedkavým javom bolo stretnutie sa so škorpiónmi, hadmi či pavúkmi, ktoré ma utvrdzovali v poznaní, že človek musí byť tak trochu aj dobrodruh, aby dokázal prežiť v daných podmienkach bez ujmy na zdraví.
Situácie, ktoré som pri vybavovaní nutnej administratívy, spojenej s chodom našich projektov, naozaj nemal rád, bola nekonečná korupcia a byrokracia, ktorá sa nachádzala naozaj všade a výrazne komplikovala naše pôsobenie. Bežným javom napríklad pri cestnej kontrole bolo, že policajt si pýtal peniaze na obed či na darčeky pre svoje deti.
Nedá mi nespomenúť religióznu stránku afrického ľudu. Afričania majú oveľa hlbší cit pre duchovno a následné vyjadrovanie svojej viery navonok. Tanec, spev a najrôznejšie hudobné nástroje boli pevnou súčasťou pri slávení liturgie a ja som sa už nevedel dočkať nasledujúcej nedele, keď som opäť mohol byť súčasťou tohto radostného vyjadrenia ich viery.
Fascinujúce pre mňa boli aj návštevy najrôznejších afrických kmeňov, ktoré žili pôvodným spôsobom života. Či to boli masajovia, pygmejovia alebo samburu, vždy ma presviedčali o tom, že šťastný človek nemusí byť nutne bohatý človek a že množstvo materiálnych vecí mi nezaručí pokoj v srdci.
Niekedy uvažujem nad tým, čím všetkým ma Afrika obohatila a čo všetko mi dala. Všetky svoje skúsenosti s radosťou posúvam ďalej mladším generáciám, s ktorými sa ako učiteľ pravidelne stretávam počas vyučovania.
Nuž, a čo dodať na záver? Snáď len to, aby sme si každý deň uvedomovali, že byť je viac, ako mať.
Mungu akubariki rafiki. (Nech vás Boh žehná, priatelia.)
