Dar

Jozef sa obzrel za seba, hoci zvuk somárových kopýt už poznal naspamäť. Vedel presne, kedy už zviera nevládze, kedy je rozjarené či smädné. Potľapkal somára po šiji a zašepkal: „Chlapík si!“ Ale tá, čo sedela na ňom, ho zaujímala viac.

Continue reading

Kajúci lotri

Už len samotná predstava zamestnania vo väznici vyvoláva nepríjemný pocit – nie každý by sa na to dal, napriek platu a výhodám. Ako sa potom dívať na tých, ktorí sa spolu s Michalom Libantom rozhodli preniknúť až do duše väzňa a otvoriť ho pre prijatie Boha?

Continue reading

Decembrové číslo časopisu Moja Trnavská arcidiecéza

Autor: Soňa Krajčovičová

Trnavská arcidiecéza v spolupráci s občianskym združením Lifestarter začala v septembri 2021 vydávať duchovno-spoločenský časopis s názvom Moja Trnavská arcidiecéza. Vychádza pravidelne každý mesiac, vždy v druhú nedeľu. Decembrové číslo bude dostupné vo všetkých farnostiach Trnavskej arcidiecézy v nedeľu, 12. decembra 2021.
Ľudia si ho môžu vo svojich farnostiach zakúpiť za dobrovoľný príspevok (odporúčaná cena je 50 centov) aj napriek obmedzeniam spôsobených pandémiou. Napríklad pri návšteve kostola za účelom súkromnej pobožnosti alebo sa obrátiť na svojho správcu farnosti.
Ako v každom čísle, aj v tomto sa nachádza veľa povzbudení, zamyslení, inšpirácií, či rôzne oznamy, správy a tipy. December sa nesie v znamení adventu a teda Očakávania Daru – narodenia Ježiša Krista. A to je aj téma tohto čísla. Zaujímavá rubrika Buditelia odhalí život a vnímanie viery poslankyne NR SR a psychologičky Lucie Drábikovej. Celý rozhovor je dostupný v aplikácii Spotify. December priniesol aj novú rubriku s názvom ABÚ zblízka, ktorá približuje historickú budovu teraz sídliaceho trnavského biskupského úradu. Strany pre rubriku Farnosť zaplnil Biely Kostol, filiálka farnosti Ružindol. Nesmie chýbať ani vianočná súťaž o knihu s názvom Obety a utrpenia Anny Kataríny Emmerichovej, do ktorej sa dá zapojiť do 5. januára 2022. Silný článok k rubrike Dobré dielo o Spoločenstve Dismas predstavuje nezvyčajné spoločenstvo väzňov v leopoldovskej väznici. Špeciálna dvojstrana je venovaná práve Vianociam. Ponúka 7 tipov, ktoré urobia naše Vianoce iné. Kam na výlet v Trnavskej arcidiecéze predstavuje Detskú farmu Humanita v Kráľovej nad Váhom. Návštevníci tam môžu prísť kedykoľvek a môžu zažiť tesnú blízkosť zvierat všetkých druhov. Doma je rubrika prinášajúca nádherný príbeh o Márii a Jozefovi. Ďalej sa v časopise nachádzajú aj recenzie, rubrika Spoločenstvo, či Mladým a veľa iného zaujímavého obsahu.
Čitatelia sa tiež môžu zapojiť do tvorenia obsahu časopisu. A to úplne jednoducho – poslaním tipu na reportáž, dobré dielo či farnosť. Tiež prispieť fotkou, správou, či článkom.

Štyri mýty o prebiehajúcej synode o synodalite

Autor: Michal Koricina

Asi nebudem ďaleko od pravdy, ak poviem, že väčšine z nás pri slove „synoda“  napadnú biskupi,
pápež, slávnostná konferencia či cirkevné dokumenty. Preto, keď počujeme o tom, že v Cirkvi
prebieha ďalšia synoda, máme akosi tendenciu nechať túto informáciu preplávať okolo nás. 
Táto synoda je však iná! Stačil mi jeden večer čítania dokumentov na slovenskej stránke synody
a počúvania relácie „vKontexte“ a pochopil som, že táto synoda nebude zapadať do našej tradičnej
predstavy o tom, čo to synoda je. Ponúkam vám štyri mýty o tejto synode aj s vysvetlením, prečo
verím, že nimi sú.

  1. Bude to jednorazové podujatie. Nie je to tak. Jednorazové podujatie sa uskutoční v decembri 2023, no všade počúvame, že synoda už prebieha. Aj na Slovensku. Tak ako to teda je? Táto synoda prebieha v troch
    fázach; prvá sa začala 17.  októbra a nesie prívlastok diecézna.
    V rámci nej vznikne v každej
    diecéze na svete synodálny tím, ktorého úlohou je zbierať podnety a komunikovať
    s farnosťami, rehoľnými komunitami, spoločenstvami a zisťovať, ako sa im darí „spoločne
    kráčať“ a čo vnímajú ako pozvanie Ducha Svätého do ďalšieho obdobia.  Spomenuté
    „spoločné kráčanie“ – to je synodalita. Nie je to niečo nové, je to charakteristický znak Cirkvi,
    bez toho by Cirkev nebola Cirkvou. Druhá fáza bude kontinentálna, na ktorej sa zhromaždia
    podnety zo všetkých krajín a vytvoria sa akési zhrňujúce dokumenty pre tretiu fázu, ktorou
    bude stretnutie biskupov z celého sveta so Sv. Otcom. Takže synoda trvá už teraz! 
  2. Je to len stretnutie biskupov. 
    Nielen. Jednoducho povedané, pápežovi Františkovi záleží na tom, aby sa synoda dotkla aj
    teba. Biskupi bez laikov ani laici bez biskupov Cirkev nevytvoria. Cirkev je Cirkvou vtedy, keď
    sme v nej všetci spoločne, každý je dôležitý s každým sa ráta. Takže pozvanie na synodu platí
    aj pre teba. Myslím, že nastal tvoj čas pridať sa! Pápež František by bol rád, ak by sa k téme
    Cirkvi vyjadrili aj neveriaci a ľudia z iných náboženstiev…
  3. Nič sa odo mňa nebude chcieť
    Omyl! Ráta sa s tebou, áno – s tebou! Pápež hovorí: „Už nie je protagonistom pápež, kardinál,
    vikár, pomocní biskupi. Nie, všetci sme protagonisti a nikoho nemožno považovať za
    komparzistu.“ To znamená, ráta sa s tvojím zapojením sa. To, čo Boh zjavuje tebe, je dôležité
    a utvára to celkový obraz. Nezabudni, nie si len komparzistom, čo sa len prizerá – aj ty máš
    právo byť v centre diania! 
  4. „Načo synoda, keď máme Tradíciu?“ 
    Synoda so sebou obvykle prináša niečo nové. A niektorým sa možno vynorí v hlave otázka, že
    či naozaj potrebujeme synodu, keď máme také veľké bohatstvo v Tradícií Cirkvi… Pápež
    František na to odpovedá slovami Gustava Mahlera: „Vernosť Tradícii nespočíva v uctievaní
    popola, ale v uchovávaní ohňa,“ a ďalej hovorí: „Pýtam sa vás, k čomu viac inklinujete:
    k uctievaniu popola Cirkvi, teda vášho združenia, skupinky alebo k uchovávaniu ohňa?“ To, čo
    dáva  Tradícií zmysel je práve tej oheň Ducha, ktorého obnovenie má prísť aj
    prostredníctvom synody. 
    Verím, že synoda je cestou vpred. Ak nemá Cirkev minúť svoj cieľ, potrebuje počúvať hlas Ducha
    Svätého a nechať sa viesť. Ako spomenul pápež v jednom zo svojich príhovorov k synode: „Keď sa
    Cirkev zastaví, nie je viac Cirkvou, ale je len pekným zbožným spolkom, pretože zablokovala Ducha
    Svätého.“

Ak som ťa chcel k niečomu vyzvať, tak len k tomu, aby si sa snažil dnes viac počúvať hlas Ducha
Svätého vo svojom srdci. Môžeš si to aj zapísať, pretože Cirkev, tvoja farnosť, spoločenstvo či rodina
potrebujú vedieť, čo ti Boh hovorí.

Anketa: Očakávanie daru

Autor: Soňa Krajčovičová

V decembrovej ankete o tehotenstve sme sa pýtali budúcich mamičiek tieto otázky: „Čo pre vás znamená nosiť pod srdcom dieťa?“ „Je pre vás materstvo darom?“ „Ako vnímate obdarovanie životom?“ Ich odpovede sú rôzne a plné emócií. Boh bol taký štedrý, že chcel, aby sa stali mamami, no nie vždy je to pre ne ľahké. Ale všetky sa zhodli na jednej pravde, že je to veľké požehnanie.

Martina: Čoraz viac si uvedomujem, že materstvo nie je samozrejmosť, preto ho vnímam ako jeden z najväčších darov vo svojom živote. Je pre mňa pozvaním do spolupráce s Otcom, ktorý je pôvodcom života, no zároveň nám dáva príležitosť podieľať sa na tomto stvoriteľskom diele. Rozhodli sme sa toto pozvanie prijať a vstúpiť do pre nás zatiaľ neznámeho dobrodružstva, no už teraz sa teším na to, čo do našich životov prinesie. Aj keď to nemusí byť vždy jednoduché a podľa našich predstáv, verím, že všetky dary, ktoré nám Boh dáva, sú dobré. Veľmi dobre si uvedomujem aj naše slabosti a obmedzenia, ale zároveň viem, že s Božou pomocou sa nám podarí naplniť toto naše poslanie. A práve rodičovstvo je požehnaním, ktoré nám dáva omnoho viac, ako berie.

Michaela: Pre mňa znamená materstvo požehnanie, radosť z toho, že nám Pán Boh stále verí. Dieťa je dar. Kontakt s ním a to, že ho môžem nosiť pod srdcom, je pre mňa krásny pocit, keď si uvedomujem, akí sme od seba závislí. 

Mária: Nosiť dieťa je pre mňa darom a požehnaním. Najmä v dnešnej dobe, keď čoraz viac párov túži mať deti a nemá ich. Som za tento dar veľmi vďačná a materstvo je pre mňa darom.

Lucia: Nosiť dieťa pod srdcom pre mňa znamená nesmiernu fyzickú záťaž a nepohodu – kvôli niekoľkomesačným nevoľnostiam – a zároveň vďaku a radosť, že viem, že to absolvujem pre vyššie dobro. Že vďaka tomu budeme môcť mať bábätko. Ale je to náročné obdobie, ktoré by som určite nezaradila k najkrajšiemu obdobiu svojho života. Materstvo je pre mňa obrovským darom, zmyslom a naplnením.

Ľuboš a Eva Šarkőzyovci: Eli nás naučila, ako nás Boh nezištne miluje a ako odpúšťa

Autor: Mária Kohutiarová

V malom domčeku, ktorý vyzerá aj uprostred radovej zástavby ako z iného sveta, ma vítajú manželia Ľuboš (44) a Eva (43) Šarkőzyovci z Trnavy. Ich život je tiež tak trošku z iného sveta, a to nielen kvôli spôsobu bývania, skautingu, viere či počtu detí. Ich život radikálne posunulo prijatie ich najmladšej Eli, ktorá sa narodila s Downovým syndrómom a mnohými ťažkosťami. No práve ona je pre nich dvoch stálou lekciou a výzvou, ako milovať viac…

Vyzeráte veľmi zohratí: koľko rokov ste spolu?

Ľuboš: No, je to jednoduché. Mám to v pamäti, lebo sme sa brali v roku 2000. To je úplné zľahčenie pre manžela so zlou pamäťou, ale ja mám zhodou okolností dobrú pamäť na čísla. Teda tento rok budeme mať 21. výročie. Pred svadbou sme však spolu chodili šesť rokov, takže sme spolu už dvadsaťsedem rokov.

Máte za sebou kus života: Čo ostalo to pevné, stabilné aj po toľkých rokoch na Ľubošovi, na čom stojí tvoja úcta k nemu – a opačne?

Ľuboš: Ja som od Eviny pred rokmi zažil bezpodmienečné prijatie. Môžem povedať, že som vtedy uveril, že ma niekto môže mať rád takého, aký som, so všetkými mojimi chybami a slabosťami. Súviselo to aj s mojou konverziou: tým, že som bol neveriaci a moja manželka zohrala dôležitú úlohu v tom, že som začal rozmýšľať nad tým, čo znamená, že Boh je, veriť v Boha, veriť Bohu a uveriť, že Boh je láska. Toto bezpodmienečné prijatie, lásku stále cítim a veľmi ma to posilňuje. Som si istý, že mám v nej oporu, že náš vzťah je silný a zvládneme všetko, čo nás stretne. 

Eva: Myslím si, že to prijatie bolo také vzájomné, aj ja som sa cítila prijatá ním. To mi chýbalo v tom čase doma a myslím si, že stále sa na to pýtam – či ma má rád takú, aj keď sa tie okolnosti života menia. A stále v ňom nachádzam pokoj a lásku. No osobitne ten pokoj – on s pokojom a pokorou vie vo mne vyvolať pocit bezpečia a istoty, že spolu všetko zvládneme. Preňho nič nie je problém, ja – naopak – robím z vecí veľké problémy, a Ľuboš dokáže vo mne upokojiť búrky, prejdeme cez to spolu. Táto istota a pokoj je vo mne pri ňom stále. 

Ľuboš: Ešte si veľmi vážim obetu. Som šťastný, že môžem mať za manželku ženu, ktorá podľa mňa stelesňuje to, čo si ja predstavujem ako dobrú mamu. Ako ženu, ktorá vytvára z domu domov, ktorá nemyslí na seba, má milé srdce a vie sa vždy obetovať a vždy je blízko.

 Čo je pre vás štartér, keď si poviete: Ideme ďalej napriek všetkému…?

Eva: Pre mňa je to rozhodnutie, že sme išli do manželstva spolu. Vtedy sme si sľúbili, že to dáme. Proste nepochybujem, chcem byť verná tomu rozhodnutiu! Ani sa nad tým nezamýšľam, že by som situáciu nejako inak riešila alebo s niekým iným. Ideme do života spolu v úplnej odovzdanosti alebo až odkrytosti všetkých aj negatív, ktoré máme navzájom. Prijímame sa aj s nimi a snažíme sa ich mať radi, lebo láska je o rozhodnutí. Milovať toho druhého – tak som do toho išla ja.  

Ľuboš: Dokáže ma nakopnúť uvedomenie si, že každý jeden deň, každé ráno sa začína rozhodnutím milovať.   

Vernosť však predpokladá, že dokážeme prejsť aj tie krajšie dni, aj tie dni, ktoré sú náročnejšie. Spomínate si na také obdobie, ktoré bola pre vás takýto kameňom skúšky vernosti?  

Ľuboš: Pre mňa to bolo obdobie, keď sa nám narodila Eli. Bola to skúška viery. Mal som doma päť detí, chodil som za Evinou na Kramáre, v nemocnici na chodbe plakala, boli sme tam v objatí. Pamätám si chvíľu, keď sme tam malinkú pokrstili, lebo nám všetci hovorili, že sa nedožije ani toho, aby mohla byť operovaná. Operovali jej srdce v štyroch mesiacoch, keďže sa narodila s vrodenou srdcovou vadou, bez operácie by sa dožila vraj pol roka, ale operovať ju mohli, až keď srdiečko vyrástlo – a nikto nevedel, či sa jej vyrásť podarí… Zo začiatku, prvé mesiace, to bol boj o to, či stihne vyrásť do takej veľkosti, aby mohli s tým srdiečkom niečo urobiť, aby sa dožila tej chvíle. Vtedy sme zažili veľmi veľa zázrakov… Ten prvý, pre mňa taký hmatateľný, bol dosiahnutie váhy päť kilogramov, aby mohla ísť na operáciu, ako povedali lekári, že by to bolo ideálne. Vtedy by s tým malinkým srdiečkom – s tými pavučinkami v ňom – dokázali niečo robiť. Kúpili sme kvôli tomu digitálnu váhu a vlastne v deň hospitalizácie naozaj ukázala, že máme na gram presne päťtisíc gramov. A to bol len jeden zázrak zo sledu ďalších, no zázraky zažívame stále. Veľa sme sa modlili a veľa ľudí sa za nás modlilo aj modlí. Aj my dvaja sme sa v tom objatí so slzami očiach spolu modlili a zároveň utužovali vernosť sebe, Bohu, láske.  

Na takú vernosť, jednotu… treba mať tréning. Kedy ste si ho dávali?

Eva: Trénovali sme náš vzťah, keď sme spolu chodili. Aj keď sa tomu hovorí zaľúbenosť v tom čase. Pre nás bolo toto obdobie ťažšie. Viac sme si odskákali vtedy, ešte kým sme neboli manželia, a to sme netušili, že sa obrusujeme. Aj sme sa rozišli, potom sa zase dali dokopy a prežili sme aj pred manželstvom rôzne ťažšie veci. A som za ťažké veci v našom živote vďačná, naozaj som cítila, že nás stále viac a viac spájajú. Aj keď stále mám strach z ťažkých vecí, keď mi prídu do duše myšlienky, ako to zvládneme, či to zvládneme… Stále je v človeku –tým, že si niečo prežil – strach a obava. Ale to je možno o dôvere Bohu: uveriť, že nám dá iba toľko, koľko znesiem – a najmä stále je pri mne. Ale strach o to, že by sme to neprekonali, tam nie je, skôr sa bojím toho, ako to zvládneme, ako to bude. Som taký plánovač a keď neviem, čo ma čaká… Ale uvedomujem si, že každý deň, aj s jeho ťažkosťami, sa dá Niekomu odovzdať. No ešte som sa to stále dobre nenaučila.

Iných rozdeľujú banality, vás problémy spájajú ako lepidlo. V čom je kľúč?

Ľuboš: Zažil som na vlastnej koži, že všetko, čo za niečo stojí, ma niečo stojí. Nikdy ma nič tak neposunulo ďalej ako ťažké veci. Keď zažívam úspech, tam ma moje ego nejakým spôsobom dokáže oklamať, ale v tých ťažkých chvíľach nie, tam musí ísť náš egoizmus preč. Náročný čas je pre mňa okamihom, keď sa skutočne posúvam autenticky, aby som sa stal tým, kým by som sa chcel stať, a viac sa podobal svojmu Bohu lásky.  

Eva: Ja na Ľubošovi veľmi obdivujem a mňa tiež motivuje, že veci vníma ako výzvu. Vtedy, keď ja plačem a neviem, čo urobiť, je môj manžel v pohode a ubezpečuje ma, že všetko bude dobré, že sa zas niečo nové naučíme. Veľmi by som sa chcela takto naučiť prijímať ťažké veci! 

V čom vás posunul príchod Eli?

Ľuboš: Uvedomujem si, že ľudia čelia aj oveľa ťažším výzvam… Ale v okamihu, ako ja riešim svoju drobnosť, nech je akákoľvek, vtedy ma nezaujímajú nejaké iné, možno horšie či ťažšie chvíle. Pre mňa je v tej chvíli práve táto najťažšia. Je to o každodennom rozhodovaní sa a, samozrejme, nedávam to každý deň… Prichytím sa často pri tom, že nevládzem, nechcem, že je to ťažké… Keď si pomyslím, že som sa s Eli už dvetisíckrát hral nejakú detskú hru,a viem, že teraz je to ten dvetisíci prvý… Našťastie, je to len dočasné, sú to len krátkodobé výpadky. Vždy sa snažím nájsť v sebe silu, aby som znovu vstal a šiel. Myslím, že život je o tom: prehrám veľa malých bitiek, veľa ráz spadnem, ale nebudem tam ležať, musím vstať a ísť ďalej. Mám veľmi ďaleko k dokonalosti, k svätosti… Ale je úžasné, že neraz, keď sa neviem naštartovať sám k iným či vo vzťahu k Bohu, keď neviem nájsť v sebe rezervy, mám pri sebe ženu – svoju manželku – alebo ľudí, ktorí mi pomôžu, aby som si zas lepšie uvedomil zmysel môjho života, priority. Sú také chvíle, keď potrebujeme reštart.

Eva: Mňa to ešte dvojnásobne učí pokore. V tom, aká som. S chybami, taká nedokonalá, a zároveň si myslím, že všetko zvládnem z vlastných síl. A toto dieťa ma pristihlo pri tomto uvedomení si, priznaní svojho skutočného ja. Každé ráno je pre mňa presne o tomto jednom rozhodnutí: „Tu som a použi si ma, Pane…“ Lebo je pre mňa ťažké plánovať pri nej nejaké veci. Eli dokáže vyčerpať sto percent môjho času, ak jej to dovolím, a je náročné vtiahnuť ju do mojich aktivít, ako som to robila pri starších deťoch. Pre mňa je naozaj veľmi náročné hľadať priority, čo je kedy dôležité. Viem, že to neviem sama odhadnúť a uznať, čo je prioritou v tej chvíli dňa. Takže sa len modlím: „Pane, daj mi rozum, aby som sa vedela dobre rozhodovať, ktorého mám kedy a ako uprednostniť, ktorá činnosť je v tejto chvíli dôležitá, aby som sa jej venovala.“ Keď boli ešte malí, bolo to jednoduchšie, mala som to pod kontrolou. Teraz, čím sú väčší a je nás viac, tým viac je to ešte väčšia výzva. Príchod Eli ma dostal na kolená v poznaní, že veci nemusím a nemám mať pod kontrolou, ako som bola zvyknutá, že v rukách to má mať On a ja som len nástrojom, no mám medzery v tom, ako to reálne uchopiť, ako milovať, ako byť dobrým človekom, matkou… 

Hovorí sa, že mať doma takéto dieťatko je škola vzťahu k Bohu… je to tak aj u vás?

Ľuboš: Eli, tento náš dar, ma veľmi veľa naučila. Ja som naozaj taký neveriaci Tomáš, ešte aj birmovné meno mám také – a celý život som taký bol. Dokiaľ som nepoznal Boha, mal som problém uveriť, že existuje láska bez podmienok. Čím ďalej, tým viac mám pocit, že Eli mi bola poslaná, aby som pri nej pochopil skutočnú lásku. Ak taký obyčajný pozemský tatko dokáže tak bez podmienok, nezištne ľúbiť svoje dieťa, ako neuveriteľne môže Boh milovať mňa! Niekoľko rokov mi hovorila „ocko láska“. Počula manželku, že ma oslovuje „láska“, a roky mi tak hovorila. Bolo to také nádherné… Od nej som sa naučil, ako môžem byť milovaný – a tiež pri nej spoznávam cestu, ako milovať, hoci nedokonalo…  

Eva: Uvedomovala som si svoje nedokonalosti, no Eli ma učí prijatiu a odpúšťaniu… Ona veľmi rýchlo zabúda, rýchlo odpúšťa, dokonca sa ospravedlní aj za to, čo neurobila, ak vidí niekoho smutného. Veľmi citlivo vníma, keď sú aj medzi nami hádky alebo medzi súrodencami či kdekoľvek. Nemôže v takých situáciách byť, tak veľmi citlivo a negatívne vníma nezhody. Všetko chce urovnať… Keď sa objímeme alebo si napríklad dáme pusu, tak romanticky povie: „Ach, rodičia…“ Má veľmi rada také chvíle. Keď náhodou na ňu trošku zvýšim hlas, hneď povie: „Mami, prepáč!“  aj keď neurobila nič zlé, len ja som bola možno podráždenejšia a niečo ma rýchlo vytočilo. Ale keď už sa niekedy aj rozplačem z niečoho, keď už nezvládam situáciu alebo keď som už taká, že neviem, čo urobiť, a nájdem si tichý kút, kde môžem byť sama a vyroniť nejakú tú slzu, hneď ma našla a objala ma: „Mami, ja ťa ľúbim!“ A pomojká sa… Vtedy vnímam, že aj Boh je takýto milosrdný. Nemá nás rád preto, čo robíme… Ale miluje nás preto, lebo chce. Tento obraz Boha a jeho lásky v nej vidíme a učíme sa od nej…  

Keby ste teraz mali položiť ten tvoj rodinný a manželský život teraz na váhy – čoho by bolo viac: toho, čo bolí, čo ste stratili, alebo toho, čo dostávate, čo je požehnaním? 

Ľuboš: Určite to, čo dostávame. Som presvedčený o tom, že vždy –  akúkoľvek službu, čokoľvek sme dávali –, vždy sme dostali viac. Ono je to tak úžasne vymyslené…

Vnímate, že celú atmosféru darovania sa nasávajú aj vaše ostatné deti? Lepí sa na ne niečo?    

Eva: Veríme v to, dúfame v to, modlíme sa za to, ale práve teraz to tak možno úplne nevyzerá. V tom období puberty však vnímam pozitívne, že nám deti dávajú aj negatívnu spätnú väzbu. Niekedy si poviem, že toto by som ja mame nepovedala. No na druhej strane je dobré, že máme taký otvorený vzťah, že si môžu dovoliť si všetko vyjasniť alebo niekedy aj nevyjasniť… Ale je tu priestor hovoriť. Snažíme sa ich ľúbiť takých, akí sú, aj keď niektoré veci bolia. Chcem, aby stále cítili, že tu je ich domov, môžu kedykoľvek prísť, byť milovaní. Niekedy sa nám to tak nedarí, sme nedokonalí… Tápem v tom či často pred nimi neuprednostňujem Eli, lebo niekedy nám to tak aj povedia… V tom mojom materinskom vnímaní ochraňujem toho najzraniteľnejšieho, ale uvedomujem si, že musím vedome hľadať aj čas s nimi.

Ľuboš: Určite sme urobili veľa chýb, aj naše deti si odnesú veľa zranení, čo je podľa mňa celkom prirodzené a normálne. Aj keď sme sa snažili alebo snažíme sa dať zo seba maximum, ale nie vždy sa to darí. A zároveň si myslím, že ono sa to, verím, ukáže, až keď budú dospelí. Sme v takom ťažkom medziobdobí s našimi deťmi, keď si hľadáme k sebe cestu. A myslím v dôvere, že Boh dokáže premeniť všetko zlé na dobré… Modlím sa, aby aj tie chyby, ktoré sme urobili, zranenia, ktoré majú, Boh použil na dobro v ich živote.

Fotografie: Ľuboš Sarkózy

Poslušnosť príkazy zachováva, láska vždy vie kedy ich treba porušiť

Autor: Brat Filip Čierny OFM

Nemoderná poslušnosť ?!

„Poslušnosť príkazy zachováva, láska vždy vie, kedy ich treba porušiť.“ Ľudia Boží, toto bol môj obľúbený citát, ktorým som v rámci môjho trnavského noviciátu v sladkom roku 2001 zvykol tak trošku manipulovať svojich spolunovicov, aby som v nich utíšil rozbúrené svedomie, keď sme sa napríklad neskôr odniekiaľ vracali alebo ak sme nedodržali niečo iné v dennom poriadku. Až mi raz jeden nemenovaný spolubrat Maximilián povedal „z mosta do prosta“: „Filip, ty musíš mať mega dávku lásky, lebo ty v kuse voľačo porušuješ.“

Pozor na povrchné vnímanie poslušnosti…. 

Hovoriť dnes o poslušnosti si vyžaduje vynaložiť oveľa viac energie. Treba pohnúť rozumom a pohnúť srdcom, aby sme v tejto téme nekĺzali po povrchu. Je zaujímavé, že mnohí zasvätení ľudia a je jedno či sú zo ženských alebo mužských reholí, zvyknú zhodne tvrdiť, že najťažšie na reálnom prežívaní zasväteného života nie je ani sľub chudoby, ani sľub čistoty, ale práve sľub poslušnosti.
Už prvotní kresťania vedeli a videli a myslím, že to niekde spomína aj  sv. Irenej, že otrok poslúcha zo strachu, roľník poslúcha kvôli výplate, ktorú mu mesiac čo mesiac vyplácajú. Ale jedine syn chce poslúchať z lásky.
Pamätám si aké pobúrenie nastalo v našich novických kuloároch, keď nám novicmajster na tému poslušnosť povedal: „Keď ti predstavený prikáže sadiť zeleninu do riadku dole hlavou, tak ju tak budeš sadiť!“ Zdalo sa mi to vtedy od neho zbytočné lámanie vôle nás novicov a dokazovanie si sily.. Tým teda kráľovstvu Božiemu neposlúžime. Medzičasom je ale moderné sadiť kvetináče naruby a pestovať v nich rastliny dole hlavou.. Lebo všetko je možné tomu, kto verí. Ibaže každý kto vydáva nezmyselné príkazy, ktoré deformujú u podriadených obraz Boha aj obraz poslušnosti zákonu alebo poslušnosť viery, alebo poslušnosť pravde ponesie si svoju vinu a o tom som úplne presvedčený..!!
Každý predstavený v tomto duchu má mať vycibrené uši na hlas poslušnosti, aby sa nikdy nezabudol pýtať, v koho záujme užíva moc, svoj úrad, svoj vplyv a kompetenciu, ktoré mu boli v plnosti času dané, dané iba do času na to nikdy netreba zabúdať..!

V letmom pohľade je to jasné ako facka. Predstavený ako ten, kto vyžaduje poslušnosť. Podriadený ako ten kto má poslúchať. Ibaže ja chcem na tomto mieste podotknúť, že keď františkáni skladajú sľuby vkladajú svoje dlane do dlaní provinciála, akoby v poslušnosti vkladali svoju vôľu do vôle Božej. Posledná veta, ktorú všetci vo večnom sľube vyslovujeme znie: „Pane daj, aby som dosiahol dokonalú lásku službe Bohu, Cirkvi a ľuďom.. “ Myslím, že tá služba sa v tom sľube dá vnímať ako istá forma poslušnosti a po takomto sľube sťaby mystickej svadbe s Kristom sa má každý z nás rozbehnúť naplno do svojho reálneho života.. A tak sa jedni stanú gvardiáni a iní zase provinciáli. A iní pešiaci možno veľmi neviditeľní, ale v tomto zmysle aj nezastupiteľní. Avšak aj tí, čo sa stanú provinciálmi aj tí, čo sa stanú gvardiánmi už neskladajú žiadny iný špeciálny sľub, ale musia si vystačiť s tým prvotným sľubom, ktorého posledná veta hovorí jasnou rečou: „Pane daj, aby som dosiahol dokonalú lásku službe Bohu, Cirkvi a ľuďom.. “ Inak povedané, poslušnosť je zvláštnym druhom ľudskej viery, ktorá pramení a má prameniť v Láske. Zdá sa teda, že keď si človek osvojí akúsi technickú poslušnosť, naučí sa možno aj trpieť za cirkev. Avšak až keď si osvojí logiku Ježišovej poslušnosti je pripravený trpieť hoci aj od cirkvi (viď Páter Pio a iní, pred ním aj po ňom).

Dialogická poslušnosť?


Už na prvé počutie sa to môže zdať ako problematické slovné spojenie. Pamätám  ako sa mi raz bývalý provinciál sťažoval,  keď chcel istého brata preložiť z kláštora do kláštora, ale brat nechcel ísť. Provinciál navštívil brata osobne, nabádal a vyzýval ho v mene svätej poslušnosti. Brat odpovedal “ Ach drahý provinciál, dnes tá poslušnosť nie je taká ako kedysi. Dnes treba správnosť každého Tvojho rozhodnutia najprv prediskutovať, až potom uskutočniť“. K tomu snáď už nie je čo dodať. Veď sám Ježiš vraví učeníkom: Kto vás počúva, mňa počúva.“Nechcem tu písať len o rehoľnej poslušnosti, ale o poslušnosti v cirkvi všeobecne, ktorá je hierarchická. Tu je ale zrejmé, že napriek hierarchickosti cirkvi sa všetci jej členovia majú navzájom podporovať aj povzbudzovať a ak je to nutné, aj kritizovať.. Každý nech vníma jeden druhého a učí sa od neho. Pastieri od laikov a laici od pastierov. Ale aj pastieri navzájom medzi sebou a laici navzájom medzi sebou. Takto sa poslušnosť v Cirkvi nemusí chápať ako jednosmerná, práveže je to dianie vzájomné. Lenže brat, z vyššie spomínaného dialógu s provinciálom iba neporozumel a otočil pomer hierarchickej sily. Vždy keď vidím podobný spôsob komunikácie, spomeniem si na pravdivý obraz Getsemanskej záhrady, kde diabol vstupuje do komunikácie s Evou. Vďaka tomu, si potom Eva s Adamom, začnú tvoriť selektívnu slobodu a selektívnu poslušnosť, mimo tej, do ktorej boli stvorení. Pamätám si, keď mi bolo v Hlohovci z večera do rána nariadené odísť z komunity za okolností pre mňa tak nepochopiteľných.. Veľmi ma to vtedy bolelo. Začal som sa modlievať v bočnom vchode do kostola v tichu a v tme, keď tam už nikto nebol pred obrazom Božieho milosrdenstva, tak vrúcne ako dovtedy ešte nikdy. Vedel som, že som vydaný do rúk tých, ktorí majú moc o mne rozhodnúť. Vtedy tam pred tým obrazom som prvýkrát pripustil, že hoci som reholi obetoval najkrajšie roky svojej mladosti, moja cesta nebude musieť ďalej pokračovať františkánsky, ale dôležité je, aby pokračovala kristologicky. Nešlo v tejto poslušnosti teda iba o to vykonať presun do Fiľakova , ktorý mi bol vtedy nariadený, ale prijať cez predstavených vôľu Božiu o mojom živote. (Mimochodom tých dva a pol roka vo Fiľakove patrilo k najkrajším časom môjho rehoľného života) Opakujem, ešte nikdy som sa tak nedokázal modliť vydaný na milosť a nemilosť všetkým tým dňom, ktoré ešte len mali prísť.. Tam som akoby nanovo premyslel obraz Krista v Getsemanskej záhrade, bez ktorej by nikdy neexistovalo veľkonočné ráno.. Vari to nie je tak, že Ježiš ako človek dosiahol dokonalosť práve bezvýhradnou poslušnosťou až na smrť? Ak chce v úprimnosti srdca človek všetko uskutočniť, všetko v poslušnosti vykonať, príde mu, že to čo zažíva vôbec nie je obmedzenie slobody, ale naopak jej najvyššie potvrdenie..!!

Ilustračný obrázok: Unsplash