Moja „voskampovka“ je už pekne obšúchaná, hoci má len čosi vyše troch rokov. Vraciam sa k nej vždy, keď potrebujem občasný nádych v náročných situáciách a znovu uveriť v Božiu dobrotu.
Autor: Mária Kohutiarová
Moja „voskampovka“ je už pekne obšúchaná, hoci má len čosi vyše troch rokov. Vraciam sa k nej vždy, keď potrebujem občasný nádych v náročných situáciách a znovu uveriť v Božiu dobrotu.
Avšak začať čítať túto knihu je značne deprimujúce: Ann Voskamp odkrýva čitateľovi najprv pohľad na rodinnú tragédiu, ktorú nedokázala roky spracovať a ktorá blokovala jej vzťah k Bohu ako dobrému Otcovi. Prvé strany vyzerajú ako totálna vzbura, deprivácia, odpor a protest voči Bohu. Ak sa však čitateľ vydrží pár strán brodiť situáciou, ktorá mu značne pripomenie jeho vlastné, možno aj pred sebou samým utajené, temné a nepochopené miesta (ktoré isto aj on vo svojom vnútri Bohu vyčíta ako jeho zlyhanie), autorka mu zrazu veľmi osobným, blízkym, otvoreným a emotívnym uvažovaním priblíži tajomstvo darov. A je ich určite viac ako tisíc. Začne iba obyčajným skúmaním skutočnej podstaty vďačnosti, teda Darcu. Nakoniec vytrvalého čitateľa sprevádza až do konca v každom okamihu a mieste, ktoré je zhmotnené v „eucharisteo“ – vďakyvzdanie za všetko, čo dostávame, aj keď je to zabalené v mastnom, pokrčenom, otrhanom a špinavom papieri života a vôbec to nevyzerá ani ako cennosť či niečo, po čom túžime. Stačí viac vidieť. Viac sa skloniť. Viac chápať zámer a dosah toho, čo, ako a kedy Boh dáva. Dívať sa za obzor času. Kto vytrvá čítať až do konca, uverí, že Boh je vždy dobrý, vždy je nad čím žasnúť, za čo ďakovať. A zoderie knihu ako ja.
Foto: kumran.sk
