Home » Archives » Tri otázky

Tri otázky

Aké sú tvoje skúsenosti s Otcovým prijatím, keď si sa od neho dobrovoľne vzdialil?

Autor: Zuzana Novotná

Každý jeden z nás by sa mal nájsť v príbehu o márnotratnom synovi. Či už ako syn, ktorý odišiel s dedičstvom a otočil sa otcovi chrbtom, alebo syn, ktorý neopustil rodnú zem, no napriek tomu nemal s otcom vrúcny, blízky vzťah. Obaja potrebujú návrat.

Pripomínajme si navzájom, že Otec pokorne čaká s otvorenou náručou a v očiach sa mu lesknú slzy radosti. Túži po nás, svojich deťoch, a nič, čo by sme urobili, nám tento titul nevezme.

Aké sú tvoje skúsenosti s Otcovým prijatím, keď si sa od neho dobrovoľne vzdialil?

Martin Slamka: „Vždy si spomeniem na podobenstvo o márnotratnom synovi a uvedomujem si, že nikdy, v žiadnej chvíli ma nebeský Otecko nemiluje menej. Jeho láska je vždy rovnaká; štedrá, prijímajúca, objímajúca, nevyčítajúca… Je to nádherný pocit vrátiť sa domov do jeho náručia, do jeho bezpečia. Aj cez svoje prešľapy a pocit, že sa od neho vzďaľujem, on je neustále so mnou. Aj vtedy, keď zablúdim, mi zasvieti kontrolka môjho srdca, že Otecko je pri mne, a ja čerpám zo svedectiev, čo všetko urobil v mojom živote. To ma prinavráti do intimity s ním, s dokonalou Láskou, ktorá vyháňa každý strach, úzkosť, ale aj samotu. V situáciách, keď bojujem s pokušením, sa snažím zamerať na Ježiša a pýtať sa ho, čo by on urobil v tejto situácii. Neustále ho prosím o milosť ustáť ju, lebo sám by som to ‚nedal‘. Ale aj keď padnem, on ma povzbudzuje a podáva ruku, aby som vstal. On je najlepším priateľom, na ktorého sa môžem vždy spoľahnúť a dať mu všetko; aj svoje radosti, aj svoje starosti.“

Ako vnímaš spoliehanie sa na svoje svedomie v situácii, keď hrozí skĺznutie k hriechu?

Andrea Kvasňovská: „Naše svedomie sme dostali už pri narodení od Boha, aby k nám skrze neho hovoril. Môžeme vlastne povedať, že Boh je naším svedomím. Počas života ho formuje výchova našich rodičov, naši priatelia, to, čo nám diktuje spoločnosť, ale aj my sami pri každom rozhodnutí ho počúvať, alebo umlčať. Pri zlom zaobchádzaní svedomie otupujeme a spôsobujeme, že už nemusí fungovať správne. V takomto prípade už nerozoznávame dobré od zlého, sme pomýlení, ani pri konaní hriechu necítime výčitky. Spoliehanie sa na vlastné svedomie teda nie je vždy stopercentné. Záleží na tom, ako sa oň počas života staráme. Ak máte auto a nechodíte s ním na STK alebo do servisu, je omnoho väčšia pravdepodobnosť, že jedného dňa zostanete visieť s pokazeným autom na diaľnici. Keď ho však pravidelne kontrolujete a opravujete drobné chyby, nemusíte sa strachovať o jeho funkčnosť. Boh, ten, v ktorom niet hriechu, je opravárom nášho svedomia. Potrebujeme pravidelné konzultácie s ním, aby fungovalo tak, ako má, a mohli sme sa naň spoľahnúť v krízových situáciách. A keď nastane ten čas, budeme mu môcť dôverovať, pretože nám našepká, že konáme neprávosť.“

Čo robíte vo chvíľach, keď sa cítite nehodná návratu k dokonalej Láske?

Sestra Margita, uršulínka: „Uvedomujem si, kto som; som stále hriešny človek stvorený Bohom, ktorého mám svojím životom oslavovať, nech som kdekoľvek alebo sa nachádzam v akejkoľvek situácii. Prosím stále o ducha pokory a jednoduchosť srdca, aby som mohla pristupovať ku Kristovi s dôverou, že ma prijme takú, aká som.

Mám istotu, že som milovaným Božím dieťaťom. Prajem všetkým, aby to mohli raz pochopiť. Naučme sa modliť sa a hľadať pokoj srdca. Myslím si, že vo svete chýba pravá radosť. Ľudia, zvlášť mladí, ju hľadajú, ale často nesprávnym spôsobom. Hľadajú ju všade okolo seba, len nie vo svojom srdci. Predovšetkým tam by objavili Boha, stretli sa s ním a mohli k nemu pristúpiť bez strachu odhaliť mu svoje ja.“

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.